Paragrafy (nielen) z ulice

Surový útok opilcov

Krčmy majú slúžiť aj ako pohostinné zariadenia, kde sa môžu stretnúť kamaráti, pozhovárať a niečo si vypiť. Niektorí ľudia sa tu  zastavia, keď cestujú a čakajú na vlak či autobus, iní zasa preto, lebo nemajú čo robiť a doma je smutno. Nech je tomu tak alebo onak, krčmy by mali byť dočasným spoločenským útulkom hlavne pre slušných ľudí, ale býva to aj inak.

Všetko najlepšie

Boli prvé tri dni v novom roku. Dvadsaťsedemročný Ervín sa v Trnave vybral na návštevu k svojmu strýkovi. Zagratuloval mu všetko najlepšie, chvíľu si u neho posedeli a popíjal. Okolo šestnástej hodiny sa rozlúčil a kráčal do mesta. Býval v dedine a času bolo ešte dosť. Nudil sa, veď bol nezamestnaný a nestačil sa ani oženiť. So šiestimi triedami osobitnej školy to v živote nemal ľahké, ale jeho retardácia ľahšieho stupňa mu zasa veľmi smútiť nedovolila.

Hodiny ukazovali, že už je podvečer, šestnásť hodín aj voľačo. Ako si tak vykračoval, na Linčianskej ulici sa stretol s tridsaťpäťročným Bohušom. Zoznámili sa iba nedávno v krčme Bronx. Bohuš bol tiež slobodný, a aj keď pracoval vo výrobnej firme, teraz mal voľno. Dokonca ho vo vrecku hriali peniažky, aj keď ich nebolo veľa. Býval v časti hotela, ktorú si jeho zamestnávateľ prenajal na ubytovanie svojich zamestnancov. Práve išiel z krčmy Zlatý bažant a v ruke niesol umelú fľašku s pivom. Hoci bolo vidieť, že má vypité, po priateľskom zvítaní a gratuláciách sa opäť vrátil do Zlatého bažanta. I s Ervínom, aby stretnutie a príchod nového roka oslávili.

V pití pokračovali

Ervín hneď zaplatil pre kamaráta poldeci borovičky a veľké pivo. Sám si dal koňak s pivom, a potom to ešte raz otočil. Asi o hodinu sa rozhodli, že pôjdu k Bohušovi na ubytovňu. Dali si tu po káve a pili pivo z umelej fľaše. Medzi rečou Bohuš povedal, že ešte pôjdu do mesta robiť nejaké lóve. Ervín tomu porozumel. Pôjdu niekoho obrať o prachy, lebo ich už ubúdalo, a hrdlá ešte stále pýtali svoje. Čo ešte z peňazí ostalo, bolo mizerne málo.

Znova išli do Zlatého bažanta. Sadli si na stoličky v bare. Za posledné peniaze dostali ešte koňak a pivo. Pili ďalej. Vtedy si prisadol k baru aj starší pán, Bohuš ho poznal. Pánko si objednával jedno poldeci za druhým. Potom si odsadol k stolu.

Ervín a Bohuš, hoci boli dobre opití, si všimli, že pánko, päťdesiatpäťročný Zdenko, má mobil a peňaženku. Videli, že telefonuje a keď platil, mal v peňaženke bankovky. A k tomu je ešte tak nacenganý ako oni.

Lupiči na ulici

Len čo sa Zdenko vytratil z krčmy, trielili za ním ako hladné psy. Má peniaze, ale ich dlho mať nebude. Hneď za krčmou ho dobehli. Bohuš kričal, aby Zdenko navalil prachy, pričom mu oplzlo nadával. Zdenko odpovedal, že peniaze nemá. A zlo vyvrcholilo. Alkohol úradoval. Čo možno očakávať od tri razy trestaného Ervína a osem razy trestaného Bohuša...? No, nič dobré.

„Bohuš dal Zdenka dole,“ vypovedal Ervín neskôr. „Začali sme ho mlátiť. Bol celý krvavý a prosil, aby sme ho nebili.“

Útočníci zobrali zmietajúcemu sa mužovi na zemi hodinky, peňaženku a mobil. Búšili do neho päsťami a kopali ho ako zbláznení. Zdalo sa, že už-už ho zabijú. Lenže v tom sa blížili po ceste na autách policajti.

„Boli na troch autách,“ vypovedal ďalej Ervín. „Keď sme uvideli policajtov, zobrali sme nohy na plecia. Bohuš zahodil mobil do kríkov vedľa činžiaka. Utekali sme smerom k hotelu, ale policajti vybehli z áut a skrížili nám cestu. Povedal som, že ma prepadli nejakí mladíci, ktorí mi vzali peniaze a telefón...“

Policajti sa nedali a dôrazne Ervínovi a Bohušovi povedali, aby neklamali, lebo ich pri lúpeži osobne všetci videli. Ervín skrotol a priznal sa. Odovzdal im hodinky z lúpeže a ukázal, kde v kríkoch leží odhodený mobil. Bohuš mal zrejme z dlhoročného väzenia väčšie skúsenosti ako Ervín a tvrdil, že on sa lúpeže nedopustil. Oboch si vzali policajti so sebou na vypočúvanie.

Zdenka zobrala zasa sanitka. Aké utrpel zranenia? Uvádza to súdny znalec vo svojom posudku:

„Išlo o opakované násilie strednej až vysokej intenzity, ktoré pôsobilo z viacerých smerov na hlavu, hrudník a brucho. Maximálne násilie bolo vedené na pravú stranu hrudníka sprava doľava a bolo opakované. Predmetom násilia bol malý tupý predmet, môže ísť o päsť, prípadne o nohu v pevnej obuvi.“

Zdenko mal ťažké zranenia. Lupiči mu zlomili tri rebrá, polámali nos, vybili tri zuby, pomliaždili krk, pľúca, mal zakrvácanú pohrudníkovú dutinu a čuchovú kosť, ba utrpel aj tržnú ranu temennej oblasti hlavy, krvné výrony okolo očí... veľmi mu ani nechýbalo, aby ho útočníci poslali na druhý svet. S takouto surovou lúpežou sa možno stretnúť len málokedy. Zdenko musel byť v nemocnici sedem týždňov.

Zaslúžené tresty

Bohuš sa nechcel k lúpeži priznať za nič na svete. Tvrdil, že vinným sa necíti, aj keď k bitke došlo, ale nebolo to tak, ako to tvrdia policajti a prokuratúra. Bránil sa, že Zdenko vonku po odchode z krčmy napadol Ervína a on išiel kamarátovi len pomáhať. Údajne Zdenka iba dvakrát kopol a dvakrát udrel a viac nič. Mužov od seba odtiahol, a to bolo všetko. Lúpiť s kamarátom vraj vôbec nemuseli, lebo on mal pri sebe 66 € a kamarát 33 €.

Napokon sa obaja kamaráti chceli z lúpeže vyviniť. Domáhali sa zmeny kvalifikácie ich činu, hľadali rôzne cesty a chodníčky, len aby toho veľa nevyfasovali. Pomáhali im aj dobrí právni zástupcovia, advokáti. Napriek tomu Okresný súd v Trnave odsúdil lupičov na trest odňatia slobody tak, že Bohuša poslal za mreže na trinásť a Ervína na dvanásť rokov s maximálnym stupňom stráženia. Zdenkovi majú nahradiť škodu v sume 2 522,74 €. Krajský súd rozsudok síce na ich odvolanie zrušil a nižší súd musel vykonať ešte ďalšie dokazovanie, ale svetlo sveta uzrel taký istý rozsudok, ktorý ostal napokon právoplatný, lebo druhostupňový súd už ich druhé odvolanie zamietol.

Lupiči sedeli v pevnosti Leopoldov odo dňa spáchania činu. Túto pevnosť obaja dobre poznali. Kto však vie, či  tam boli už naposledy.

(Nabudúce: Oči pre plač)