Paragrafy (nielen) z ulice

Trezor neodolal

Jednou z herní v našom krajskom meste bola aj herňa s názvom „Jedna nula“. Otvorené tu mali každý deň od 12.00 do 03.00 hodiny. Stroje a režim chránili dvaja krupieri, jeden starší, ktorý tu slúžil už sedem rokov a druhý mladší, ktorý sa zaúčal. Návštevníci sem chodili hrať na automatoch alebo rulete. Majiteľom herne bol US Investment s. r. o., so sídlom v Bratislave. Všetko bolo v tomto zábavnom podniku v najlepšom poriadku, až do osudného dňa 5. marca 2007. Dve hodiny po polnoci prišla nečakaná návšteva.

S pištoľou v ruke

Na Podjavorínskej ulici v noci zaparkovali dvaja muži auto Škodu 105. Šofér ostal za volantom a jeho spolujazdec prišiel bližšie k herni. Asi pätnásť minút sledoval či niekto z herne vychádza, alebo tam vchádza. Uvidel iba jedného muža, ktorý odtiaľ vyšiel a rýchlym krokom odchádzal smerom do mesta. Viac nič. Okolie ostalo akoby mŕtve, nikde ani nohy. Sledujúci usúdil, že už nastala najvhodnejšia chvíľa, kedy ísť do herne. Naznačil to šoférovi v aute a obaja sa bleskove prichystali na naplánovanú akciu. Jeden z nich najskôr zacengal a okamžite si obaja dali na hlavy kukly a na ruky rukavice.

V herni už bol iba jediný človek, prevádzkar vo funkcii krupiera. Stál za barovým pultom a na monitore si prezeral nových návštevníkov. Vtedy ešte kukly nemali. Nepoznal ich. Isté bolo iba to, že to nie je nikto z domácich, častejšie sem chodiacich hráčov. Otvoril im diaľkovým elektrickým ovládačom. Nemal ani tušenia, čo bude o chvíľu. Celý deň bola prevádzka pokojná, hostia slušní a posledný hosť hral iba dvadsať minút a po výhre 1 500 korún hneď odišiel.

Dvaja prichádzajúci muži išli jeden za druhým. Druhý bol celkom ticho, ale prvý zavelil, zakričal na krupiera:

„Ruky hore, poď sem, kde sú peniaze!“

Ako ináč, mieril na neho pištoľou. Keďže každý z nás sa bojí o svoj život, krupier poslúchol. Druhý muž chytil krupiera za ruku a prinútil ho ľahnúť si na zem. Potom mu prvý muž zalepil či zviazal páskou ruky i nohy. Krupier bezvládne ležal čelom obrátený k podlahe.

„Okamžite povedz čísla kódu do trezora,“ zaznel ďalší rozkaz.

Krupier v strachu o svoj život vyslovil štyri čísla. To už lupičom stačilo. Druhý muž prišiel k trezoru a ako keby tu bol on krupierom, bez akýchkoľvek prekážok trezor otvoril. Zobral si 200 000 korún pekne uložených a zagumičkovaných  v päťtisíckorunových bankovkách! Vybielil aj príručnú pokladničku, v ktorej bolo 53 000 korún.

Ako rýchle prišli, tak rýchle aj zmizli.

Volanie o pomoc

Ján, päťdesiatštyriročný prevádzkar a krupier, sa po odchode lupičov chvíľu metal na zemi, ale potom sa mu zo zviazania podarilo vyslobodiť. Rýchle bežal k oknu, ale na ulici nikoho nevidel...

Dokonca ani policajtov. Dúfal, že prídu počas návštevy lupičov, lebo sa mu ešte pred zviazaním podarilo stlačiť bezpečnostné tlačidlo, napojené na políciu. Tá prišla o desať minút po odchode lupičov, ktorí zmizli kdesi v uliciach. Pomoc prišla síce neskoro, ale... pozrime sa, čo bolo ďalej.

Dvaja muži, lupiči, si sadli do svojho auta a trielili do obce Suchá nad Parnou. Kukly hodili do odpadovej nádoby ešte v meste a po ceste vyhodili z auta aj akési kľúče, ktoré vzali z herne, ba aj mobil patriaci zábavnému podniku. Do odpadového koša zahodili tiež rukavice a pištoľ. Boli z lupu nadšení. Ešte pred chvíľou nemali ani haka a teraz sú boháči!

Kto boli lupiči

Išlo o dobrých kamarátov. Prvý, Štefan, pochádza zo Suchej nad Parnou, druhý, Maroš, z Košolnej. V čase lúpeže mali obaja po tridsať rokov. Štefan bol rozvedený a bol otcom desaťročného dieťaťa a len tak mimochodom, tomuto zobral pištoľ – hračku, s ktorou lúpili v herni! Auto Škoda 105 bolo Štefanove, ale keďže mu odobrali ešte predtým policajti vodičský preukaz, požiadal o riadenie svojho auta na lúpež svojho priateľa Maroša. V dedine mal dobrú povesť a nikoho by nebolo ani napadlo, že autorom lúpeže môže byť práve on. Hoci sa vyučil za mechanika elektronických zariadení, nemal prácu. Kedysi bol gamblerom a raz prehral dokonca 170 000 korún. Odvtedy hrával už len o malé sumy, a aj to iba zriedkavo.

Maroš bol slobodný. Skončil SOU železničné, potom robil ako stolár. Celé okolie vedelo, že sa kamaráti so Štefanom, veď sa často stretávali a rozumeli si.

Medzitým, čo sa policajti zaoberali vyšetrovaním lúpeže, lupiči si žili na veľkej nohe. Krátko po lúpeži si Štefan objednal známeho ako šoféra a požiadal ho, aby zaviezol dvoch kamarátov do zábavného podniku Tatralandia v Liptovskom Mikuláši. Tam rýchle zbohatnutí muži mulatovali do sýtosti tri dni. Minuli 45 000 korún a údajne, stálo to za to.

Hrdina v pohostinstve

Okolo polnoci prišiel do krčmy v Bohdanovciach Štefan. Predtým tu pracoval ako čašník, teraz bol hosť. Hneď po príchode výčapníčke prikázal:

„Daj všetkým, čo sú tu, všetko, čo chcú, nech pijú!“

Tváril a ako veľký hrdina.

Pani, neskôr vystupovala pri šetrení lúpeže ako svedkyňa, ostala ako obarená, veď Štefana dobre poznala. Ešte včera nemal ani na cigarety a teraz sa tu s peniazmi rozťahuje. Spýtala sa ho:

„Odkiaľ máš peniaze?“

Odpovedal s ironickým úsmevom a gavaliersky:

„Musíš mať rozum, aby si vedela, ako prísť k peniazom. Keď vieš narábať so zbraňou a máš odvahu, budeš mať aj peniaze!“

Ženička pokrútila hlavou a v duchu si rozmieňala, o čom to Štefan vlastne hovorí. Čosi síce tušila, ale nič presnejšie nevedela.

Prišiel koniec

Lupiči si peniaze rozdelili a ako ľahko k ním prišli, tak o ne ľahko aj prichádzali. Policajné vyšetrovanie sa zužovalo a chýlilo ku koncu. Skúsený prevádzkar a krupier pomohol policajtom veľmi závažným spôsobom. Tvrdil, že lupič, ktorý trezor otváral, bol ako doma! Iba čísla kódu od trezora totiž nestačili a iné krupier lupičovi už nič nepovedal. Lupič vedel viac a bez toho by sa do trezora nedostal.

Krupier mal pravdu. Policajti zistili, že Štefan kedysi, a vtedy už tu trezor bol, pracoval v herni ako živnostník – stolár a vyrobil tu barový pult! Keďže to trvalo dlhšie a všímal si, čo sa robí v herni, všimol si okrem svojej roboty i niečo viac. A to mu pri lúpeži pomohlo. Policajti dokonca zistili i to, kde lupiči kupovali kukly, kde a ako míňali peniaze, ba našli i mnoho svedkov, ktorí vinu oboch páchateľov všestranne dokazovali.

Za mrežami

Dňa 23. 3. 2007 sa obaja lupiči ocitli v lochu. Štefan sa ku všetkému priznal a svoj čin oľutoval. Maroš svoju vinu popieral a tvrdil, že lúpeže v herni sa nedopustil a že kamarát si na neho trestný čin lúpeže len vymýšľa. Tvrdil to do nemoty, vraj kamarát sa mu pomstí, lebo sa mu vysmieval, že ho zatvoria do basy za jeho firmy...

Okresný súd v Trnave odsúdil každého na sedem rokov odňatia slobody, samozrejme nepodmienečne. Obaja sa proti tomuto rozhodnutiu odvolali na Krajský súd v Trnave. Štefan však neskôr odvolanie vzal späť a Marošovi odvolanie druhostupňový súd zamietol. Nepomohli im ani sťažnosti, ani rôzne iné vypisovačky na rôzne orgány v republike, ani dobre platení obhajcovia. Odsúdení môžu za mrežami dlho rozmýšľať aj o tom, ako nahradia spôsobenú škodu pri lúpeži. Škodu na pokazenej povesti a citovému zraneniu svojich najbližších však nahradia len ťažko. Možno až beztrestným životom po návrate z pevnosti, odkiaľ môžu o úteku len bolestne snívať.

(Nabudúce: Surový útok opilcov)