Paragrafy (nielen) z ulice

Nepolepšiteľný zlodej

Štyridsaťročný Mišo pochádzal z Trnavy, absolvoval SOU železničné a vyučil sa za strojného mechanika. Oženiť sa nestačil, alebo si  veľmi vyberal. Vymenil viacero zamestnaní, až sa nakoniec usadil v istej firme neďaleko Trnavy ako skladový robotník. Naposledy býval v ubytovni bezdomovcov. Celkom dobre by si užíval život, len stále mu čosi chýbalo. Trpel na vreckové suchoty. Táto veľmi známa „choroba“ ho privádzala každý deň na zlodejské chodníčky.

Trest za trestom

Mišo mal na svoj vek dosť bohatý trestný register. S paragrafmi rôznych zákonov a nariadení začal bojovať vo väčšej miere už v roku 1990, keď ho policajti nachytali opitého za volantom kamarátovho auta. Trest? Pätnásť percent zrážkou mzdy v prospech štátu a zákaz činnosti riadiť motorové vozidlá každého druhu na dva roky. O päť rokov mal zasa smolu a za ďalšiu trestnú činnosť vyfasoval povinný pobyt v base na jeden rok. O rok na to už to išlo s ním celkom dolu vodou. Opäť dostal nepodmienečný trest odňatia slobody, potom súhrnný trest, trestný rozkaz, ale pamätá si i na viac podmienečných trestov a poznajú ho aj na súdoch v Bratislave a v Mladej Boleslavi. Celkom bol potrestaný pätnásť ráz.

Rozdával peniaze

Peniaze Mišo nemal, a predsa ich rozdával. Stalo sa to síce iba raz, ale to už bolo voľačo! Jedného dňa, ako sa tak túlal po Trnave, všimol si, že oproti hotela Apollo je súkromná predajňa mäsa. Práve pred ňou sa s autom s pánskym kufríkom zastavil dodávateľ mäsa a vošiel dnu. Mišo čakal, vlastne ani nevedel, čo bude, len sa tak prechádzal ďalej, ale sledoval pohyb pred mäsiarstvom. Síce nevedel, že dodávateľ mäsa si prišiel do predajne pre peniaze za dodávky, ale aj tak sa to oplatilo. Dodávateľ sa vracal s plným kufríkom peňazí. Kufrík si položil na chodník vedľa auta, vyzliekal si kabát, ba bol aj akýsi roztržitý. Iba tak sa stalo, že s autom odfrčal preč, a kufrík ostal na chodníku. Mišo nelenil a bleskurýchle bol kufrík v jeho rukách. Keď ho otvoril, oči sa mu rozšírili od prekvapenia a úžasu. Bolo v ňom vtedajších 240 000 korún! Od radosti išiel do parku vedľa riečky Trnávka, kde stretol kamarátov. Nájdene peniaze im začal rozdávať. Nezabudol pripomenúť, že kamaráti určite potrebujú viac peniaze, ako pán dodávateľ mäsa!

Policajti Miša vypátrali a súd ho poslal za mreže na dva a pol roka.

Miloval krádeže

Nová doba priniesla aj nové obchody ako Lidl, Kaufland a podobné, kde sa platí za vybratý tovar až pri pokladniach. Tovaru je tu nad hlavu, priestory sú nekonečne veľké, ťažko si každého kupujúceho bližšie všímať. To využíval aj Mišo. Kde sa čo dalo, strčil si do vrecka, a nie do nákupného košíka, aby nemusel platiť. No, také jednoduché to zasa nebolo a keď prvý raz Miša načapali kradnúť /dostal tridsať eur pokuty/, vymyslel si jednoduchý, ale rafinovanejší „nákup“. Bolo to dva mesiace potom, čo vyfasoval v Kauflande pokutu. Teraz išiel do Lidla. So sebou si zobral igelitovú tašku i nákupný košík. Do igelitky si hodil rôzne druhy čokolády a whisky a všetko držal pri sebe dolu v pravej ruke. Do nákupného košíka si dal rožky a šalát. Iba to zaplatil a za pokladňou už upaľoval preč. Ale mladá predavačka ho zastavila, len čo uvidela pánka, ktorý niesol aj igelitku. Všetko musel vyložiť na pult. Napokon si Miša prevzal pracovník SBS a potom policajti. Všetko sa skončilo, samozrejme, v prípade už mnohokrát trestaného človeka, na súde.

Keď sa Miša sudca opýtal, prečo znova kradol, odpovedal:

„Pán sudca, kradol som preto, lebo naposledy som dostal výplatu iba 140 eur a bol som hladný.“

„A prečo ste nekradli napríklad rožky, aby ste sa mohli najesť?“

„Pozrite sa, pán sudca. Keby som bol ukradol rožky, tie hneď zjem a čo bude zajtra? Radšej som chcel ukradnúť whisky. Keby som ju predal, budem mať čo jesť aspoň dva – tri dni. Nie?“

Sudca ho zrejme nepochopil. Nasolil mu trest odňatia slobody v trvaní jedného roka nepodmienečne a pre výkon trestu ho zaradil do stredného stupňa stráženia. Škodu v sume tridsať eur by mal nahradiť.

Trest prijal bez jedinej pripomienky, len dodal:
„Veľmi pekne prosím, aby ste ma, pán sudca, prepustili zo zadržania, lebo by som si chcel v zamestnaní ešte dorobiť celý mesiac. Hneď keď dostanem výplatu, vrátim dlhy a sám nastúpim do Leopoldova.“

Sudca mu vyhovel a pripomenul, že Mišo dostane písomne výzvu, kedy a kam má nastúpiť do výkonu trestu. Mišo odchádzal zo súdnej budovy veľmi spokojný a hlavne, už s voľnými rukami.

Prepadnutie pošty

Do budovy pošty v Hrnčiarovciach nad Parnou vtrhol neznámy lupič.

„To je prepad, navaľte prachy!“ zakričal na paničku za priehradkou.

Lenže tá namiesto peňazí začala kričať. Revala, že ju bolo možno počuť až vo vedľajšej dedine. Lupič sa tak naľakal, že pre istotu radšej zdrhol a s nohami na pleciach utekal do neznáma. Už o malú chvíľku ho policajti chytili. Bol to nám už známy Mišo! Putoval do tej istej policajnej cely, z ktorej si ho sudca predvolal pred ukladaním trestu za krádež v Lidli.

Sudca sa ho medzi iným spýtal, odkiaľ mal pištoľ, s ktorou sa na pošte pri prepade vyhrážal.

„Ukradol som si ju v hračkárstve,“ odpovedal Mišo s maličkým úsmevom.

Medzitým, čo si Mišo v base odpykával ročný trest za krádeže, čakal na rozhodnutie súdu, lebo ešte nebol čas, aby ho potrestali aj za nevydarenú lúpež na pošte. Za múrmi sa zrejme cítil lepšie ako na slobode.

(Nabudúce: Nezničiteľný klamár)