Paragrafy (nielen) z ulice

Opilecká tragédia

Porekadlo „alkohol je metla ľudstva“ počul azda každý z nás. Dokonca je už otrepané. Lenže, žiaľ, aj pravdivé. Azda najlepšie by to vedeli povedať dvadsaťsedemročný Tibor a dvadsaťpäťročný Maroš, bratia zo Skalice, ale bývajúci v Holíči, teraz v Leopoldove. Majú si čo spytovať svedomie, veď kruto poslali na druhý svet človeka, ktorého ani poriadne nepoznali. Došlo k tomu len preto, že sa ožrali. A ďaleko od toho nebol ani tridsaťšesťročný Ján, dnes už odpočívajúci na cintoríne.

Mecheche v bare

Bratia boli zamestnaní v Radimove a hoci sa vyučili iným profesiám, pracovali ako vŕtači studní.

Maroš spomína:

„Večer sme išli s bratom Tiborom do hostinca, kde je aj bar Penelope v Holíči. Hrali sme gulečník, pili pivá a obracali štamperlíky, bolo toho veľa, koľko presne, ani neviem. Obaja sme sa riadne zoťali. Pred polnocou sme si sadli na barové stoličky, chceli sme sa riadne opiť a ísť domov. Prisadol si však k nám Ján, ktorého sme predtým nepoznali. Popíjali sme spolu, a keď sme si neskôr objednali len pre seba, začal do nás zapárať. Vraj, kde a čo robíme a vysmieval sa, že máme málo peňazí. Znova a znova sme mu opakovali, že mu už nič nezaplatíme, lebo nemáme peniaze. Začal nám oplzlo nadávať a to nás nasralo...“

Ján vzápätí dostal päsťou dve rany do nosa a zletel krvavý zo stoličky na podlahu, pričom sa mu podarilo so sebou stiahnuť aj Maroša. Ten ho chcel na zemi ešte dokopať, ale hostia mu v tom zabránili. Bratia sa potom vyparili a zdalo sa, že skutočne idú domov. Len pred barom si vymenili bundy. Ako sa zistilo neskôr, Maroš očakával, že prídu za ním policajti  a podľa druhej bundy by ho už nepoznali.

Pravda, prípadu sa polícia aj  ujala. Ako sa ukáže, nielen pre bitku v bare Penelope.

Vypovedal Tibor:

„S bratom sme slobodní a bývame s matkou. Rodičia sa rozviedli pred pätnástimi rokmi. Matka potom žila s naším nevlastným otcom, ale ten sa obesil. Je tomu už päť rokov. Vtedy som chodil na SPTŠ  v Brezovej pod Bradlom, ale som ju neskončil, lebo smrť nevlastného otca na mňa veľmi zle psychicky zapôsobila... No, ale vrátim sa k tomu, čo sa odohralo v bare. Ján stále chodil za nami a otravoval. S bratom sme vypili každý asi dvanásť pív a dvanásť borovičiek. Ján bol opitý tiež na mol ako my s bratom. Zapáral a zapáral, bolo to na nevydržanie. Začali sme sa hádať. Ján mi nakoniec povedal, že ja som si obesil fotra! To bola urážka na život a na smrť. Nech sa nikto nečuduje, že Ján dostal, čo si zaslúžil...“

Bitka na zabitie

Maroš tvrdil, že išiel domov sám a inou cestou ako jeho brat Tibor. Faktom faktickým však ostáva, že na ulici SNP bolo po polnoci veľmi rušno. Pred jedným z činžiakov bolo totiž počuť taký rev, že ľudia otvárali okná, aby sa  presvedčili, čo sa robí.

Jeden z obyvateľov, bývajúci na štvrtom poschodí, policajtom povedal:

„Ležal som na posteli a pozeral televíziu. Vstal som a otvoril okno. Reku, čo sa to na ulici robí. Uvidel som pred schodmi nášho činžiaka, ako Maroš sedí na nejakom mne neznámom mužovi a bil ho päsťami do tváre. Bolo to veľmi surové, lebo muž sa nehýbal. Maroš mu vrazil do tváre asi šesť až sedem úderov. Bol tam aj Marošov brat Tibor a hovoril bratovi, aby sa už na to vykašľal, že už mu to stačí a začal Maroša odťahovať. Ten ho oplzlo kamsi poslal a odsotil od seba. Maroš ešte neznámeho muža na zemi kopal. Silne ako blázon.“

Dodajme, že kopance boli špicou obuvi, z časti okovanej oceľou.

Maroš chodil okolo ležiaceho a skúšal nohou, či sa ešte pohne. Keď sa trochu pohýbal, dostal opäť kopance. Vôbec tento surovec nebral do úvahy, že na neho kričia ľudia z činžiaku, aby s bitkou prestal.

Obyvateľ činžiaka pokračoval:

„Nikdy v živote som také surové kopanie nevidel. Bola to hrôza. Všetko sa odohrávalo asi dvadsať metrov odo mňa. Ženy z vedľajších okien kričali, aby toho chudáka na zemi už nebili. Nič nepomáhalo. Bratov som poznal, lebo sme spolu chodili do základnej školy a bývajú iba o jeden vchod ďalej ako ja. Niekto zavolal policajtov i záchranku. To už Maroš utekal a chcel sa kdesi v uliciach stratiť. Oboch bratov som videl aj v bare Penelope, kde som bol asi tri hodiny predtým. Keď prišli policajti, navigovali ich ľudia na smer, kadiaľ utekal Maroš.“

Svedkov bolo neúrekom a vypovedala aj barmanka. Policajti presne vedeli, ktorý z bratov mal čo oblečené, obuté a čo všetko vystrájali. Oboch bratov zakrátko zadržali a vzali do väzby.

Ale nepredbiehajme.

Utekal z nemocnice

Svedok MUDr. Alexander Z. uviedol:

„Mal som pohotovostnú službu na chirurgickom oddelení NsP v Skalici. Jána doviezli s údajmi, že bol fyzicky napadnutý. Keď ležal ešte na vozíku, pohmatom som zistil, že na končatinách a hrudníku nemá zranenia. Bolestivo nereagoval. Ale mal úraz hlavy, stopy po krvácaní z mozgu. Nariadil som röntgen hlavy. Ján hovoril, že má vypité, tackal sa a bol agresívny. Na RTG odmietol vyšetrenie a odmietol aj neurologické vyšetrenie. Po všetkých pokusoch na ošetrenie nakoniec podpísal reverz a ani nečakal na sanitku a odišiel.“

Jána potom opätovne priviezli do nemocnie o tretej hodine ráno. Znova odišiel, lebo sa nechcel dať ošetriť, vraj mu nič nie je.

Do nemocnice ho previezli tretí raz. Už bol v bezvedomí.

O tom, čo bolo ďalej, hovorí Jánova manželka Monika:

„Manžela som naposledy videla ráno o piatej, ako som odchádzala do práce. Potom celý deň neprišiel domov. Až na druhý deň som sa dozvedela, že ho previezli do NsP v Skalici a odtiaľ na Kramáre do Bratislavy. Umrel v umelom spánku o desať dní odo dňa, ako bol napadnutý... Manžel pil príležitostne, drogy neužíval. Chodil do reštaurácie Barborka a konflikty nemal. Iba pre rôzne hlúposti sa niekedy pohádal. Samozrejme, že žiadam odškodnenie.“

O odškodnenie žiadala aj Všeobecná zdravotná poisťovňa v Bratislave, ktorá zaplatila za ošetrovanie Jána poskytovateľom zdravotnej starostlivosti.

Bratia za mrežami

Jána  bratia zbili nielen v bare, ale vyčkali si ho potom aj vonku na ulici. Zo súdneho spisu vyplýva, že ho nechceli zavraždiť, ale „spoločným konaním v úmysle spôsobiť mu ťažkú ujmu na zdraví, spôsobili smrť, čím sa dopustili spolupáchateľstvom zločinu zabitia.“ Za takýto delikt zákon uvádza trestnú sadzbu sedem až desať rokov odňatia slobody nepodmienečne. Súd zrejme bral do úvahy aj provokáciu Jána v bare a doterajší riadny, beztrestný život bratov.

Okresný súd v Trnave odsúdil každého z bratov na trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov nepodmienečne a zaviazal ich solidárne uhradiť náhradu škody. Bratia sa síce odvolali proti rozsudku na Krajský súd v Trnave, ale ten ich odvolanie zamietol.

Tibor si povzdychol:

„Je mi ľúto, čo sa stalo. Keď vyjdem z basy, finančne by som tú rodinu podporoval...“

Neskorá ohľaduplnosť.

(Nabudúce: Z jarmoku na cintorín)