Paragrafy (nielen) z ulice

Za láskou a slobodou

Keď prejdete popod bránu šedých, neútulných a pevných múrov väznice v Leopoldove, máte, pokiaľ tam idete po prvýkrát, skutočne nepríjemné pocity. Nikto nemôže byť atmosférou tohto prostredia nadšený. Ale aj taký je život. Viac však ako demokratické prvky zaujíma človeka z vonku osud jedného väzňa, ktorý si najskôr pobabral časť života, a potom to chcel všetko napraviť. Žiaľ, nie celkom najšťastnejším spôsobom. Ten väzeň je štyridsaťročný Anton. Nesmierne túžil po láske a slobode. No, ocitol sa opäť na šikmej ploche.

S batohom trestov

Narodil sa v malej obci na južnom Slovensku. Rodičia ako robotníci dreli každodenne ako kone. Keď ich synček skončil základnú školu, pomohli mu, aby sa išiel učiť za sústružníka. Stalo sa, neskôr sa oženil. Aj sa rozviedol, a to mal vtedy už tri deti. Trápilo ho a škrelo hádam všetko na svete. Považoval sám seba za zbytočného, odkopnutého na okraji priepasti života, nešťastného. Pil ako dúha. Z registra jeho trestov vyplýva, že ho súdili už desať ráz. Prežil priestupky, prečiny i trestné činy, peňažné tresty i nepodmienečné tresty odňatia slobody a koľko si odsedel, radšej sa mu to nechce ani rátať. Ale bolo toho dosť. Vo väzniciach mal päť disciplinárnych trestov – za nedodržiavanie zásad slušného správania sa, hygieny, vyhlásenie hladovky a podobne. Avšak v tom istom období ho šesťkrát aj pochválili. Za mimoriadnu pracovnú činnosť, vzornú pracovnú disciplínu, pomoc pri odstraňovaní mimoriadnej havarijnej situácie, vzorné vystupovanie... Takéto hodnotenie dostal od svojich nadriadených.

Naposledy sa dostal za väzenské múry pre bitku a ublíženie na zdraví. O dva mesiace by mu trest vypršal a mohol by začať dýchať vzduch na slobode ako voľný vták. Ešte počas končiaceho sa trestu dostal však od svojho syna Martina pozvánku. Mal by prísť na svadbu. Až sa mu oči rozžiarili. Samozrejme, že chce syna a jeho ženu vidieť, to si nemôže nechať ujsť. Z väznice by mu mohli dať vychádzku, veď už poslúcha a nikto nemá voči nemu nijaké výhrady. O dovolenku, či dočasné prerušenie trestu žiadal pre otca aj jeho syn. A vyšlo to. Anton mohol opustiť väznicu na dva dni a ísť synovi na svadbu. Ako neskôr prehlásil, ani na um mu neprišlo niečo také, aby na cestu spať akosi zabudol.

Priateľské prijatie

Svadba bola, ako má byť. Do sýtosti bolo nielen veľa dobrého jedla a pijatiky, ale aj radosti a veselosti. Dobre sa zabával aj Anton. Skrátka, všetko na jednotku. Objímal sa so synom, nevestou i kamarátmi. Nikto mu nevyčítal jediné zlé slovo.

Na druhý deň sa vybral späť do Leopoldova. Ibaže autobus, ktorým začal cestu, prišiel k vlaku skoro o dve hodiny skôr. Rozhodol sa, že navštívi bývalú svokru Helenu, ktorá vychovávala jeho dcérku Máriu. Aj tu bolo dobre. Na počudovanie prišla sem v tom čase náhodou aj bývalá manželka, s ktorou bol rozvedený už štrnásť rokov. Všetci sa rozprávali ako dobrí a veľmi slušní ľudia. Antonovi sa to zdalo ako sen.

Hodinky ho nútili ísť na vlak. Bývalá manželka sa mu bez rozpakov ponúkla, že ho odprevadí. Pridala sa aj jeho dcérka a bývalá svokra. Skoro to od úžasu a prekvapenia ani neprežil... Keď si kupoval lístok a začal sa so všetkými lúčiť, všimol si, že jeho bývalá manželka plače a jedno to nebolo ani bývalej svokre a jeho dcérke. Vtedy sa rozhodol. Ostane tu u týchto dobrých ľudí. Nikto ho na to nepresvedčoval. Anton cítil ich vnútorné želanie, aby nechodil nikam. Ostal. Ani nerozmýšľal, čo bude ďalej, zajtra, pozajtra...

Chýlilo sa k búrke

„Každý môže o mne tvrdiť, že som vzhľadom na moju doterajšiu trestnú činnosť vagabund,“ – začal svoje konanie neskôr vysvetľovať Anton. „Kto také stretnutie s blízkymi ľuďmi neprežil, nič nepochopí. Asi som nebol dotiaľ nikdy tak citlivým človekom ako vtedy. Objal som bývalú ženu, svokru i dieťa. Všetci sme sa objímali a plakali ako malé deti... Neskôr mi napadlo, že za disciplinárny trest mi to stojí za to, ale, že pôjdem pred súd, to som nečakal...“

Anton ostal bývať u svojej bývalej ženy. Potom prišli policajti a priviezli naspäť do Leopoldova. Z teplej postele sa ocitol v chladnej cele väznice. To už vôbec príjemné nebolo. Čím ďalej, tým viac si uvedomoval, že má na krku, či svedomí, ďalší trestný čin marenia výkonu súdneho rozhodnutia. Za to musí prísť primeraný trest. Teda ďalší k tomu, za ktorý sedí a už bol krátko pred celkovým uplynutím.

V base bude dlhšie

Na súdnom pojednávaní a ani v rámci trestného stíhania, Anton na svoju obranu nič podstatného neuviedol. Len lásku a túžbu po slobode, urovnanie si rodinných vzťahov, čo je síce z morálneho pohľadu veľmi pekné, ale po stránke trestného práva jeho cesta k tomuto cieľu bola teraz protizákonná.

V base bude – tak znel výrok súdu – o dva mesiace dlhšie. Veľmi ho to netešilo. Stále však videl pred sebou láskavú, dobrú a plačúcu manželku, svokru a dieťa...

(Nabudúce: Diabol a kňaz)