Paragrafy (nielen) z ulice

Bezcitný Koloman

Senát okresného súdu pokračoval v prerušenom pojednávaní. Ľudia vchádzali do súdnej siene. Na lavičke v úzkej chodbe súdu ostala sedieť žena, tvár plná vrások, takmer starenka. Akoby sa jej nechcelo ísť späť do súdnej miestnosti.

Prečo otáľala? Chcela ho vidieť. Kolomana. Už sa objavil na začiatku chodby, na rukách retiazka a z každej strany strážca justičnej polície. Teraz zazrela Kolomanovi konečne do tváre. V súdnej miestnosti ho videla len od chrbta. Ako si ten oplan len vykračuje, ako keby išiel predniesť slávnostný prejav. Tak toto je teda on, mizerák jeden, lump, násilník!

Žena, matka štrnásťročnej dcéry, sa chytila za hlavu, neovládla sa a kričala:

„Dajte mi flintu, nech ho zastrelím!“

V očiach jej bolo vidieť zúfalstvo a slzy. Stískala zuby, plakala. Keď ho voviedli do pojednávacej miestnosti, tíško vošla dverami za ním. Pred očami sa jej odohrával príbeh násilníka, ktorý pohlavne zneužil jej štrnásťročnú dcéru.

Išla sa zabaviť

Mladá dievčina, dcérka Gizela, sa vtedy pobrala do susednej obce na hody za svojou staršou sestrou. Nenašla ju. Chcela si od nej vypýtať peniaze, vo vrecku nemala ani cent. Žiadostivo sa pozerala na kolotoče, strelnice a mnohé iné zábavné atrakcie, zastavila sa pri stánkoch, šiatroch, obdivovala muzikantov. Všade boli zabávajúci sa ľudia, smiech, tlačenice, len jej bolo smutno-presmutno. Tak veľmi rada by sa odviezla, hoci len na kolotoči. Nikto si ju nevšímal a tobôž nikoho nestretla takého, aby jej dal aspoň dve eurá. Potom sa rozhodla ísť domov. Potrebovala na autobus nejaké peniaze. Už sa jej domov pešo ísť nechcelo.

Napadlo jej, že sa pôjde pozrieť do miestneho pohostinstva. Možno tam bude niekto známy.

Bol, ale asi sa vyhovoril, že  peniaze nemá. Volal sa Jozef. Pri ňom sedel jeho kamarát, dvadsaťpäťročný Koloman.

Pil od rána

Koloman pil už dva dni a dnes od rána. Veď boli hody a tie sú iba raz v roku. V sebe mal už osem poldecákov a štyri veľké pivá. Útlučké dievčatko, ktorému by nikto nepovedal, že má viac ako trinásť rokov, ho zaujalo. Zdalo sa mu v pohostinstve najkrajšie, napokon, tu boli len samí chlapi. Napadlo mu, že by sa s ňou mohol pekne zabaviť. Chcel mať pri sebe ženu. Hocijakú, len aby sa lepšie cítil, veď aká je to zábava bez ženy. Najprv jej lichotil, ponúkal ju poldecákom sladkého, usmieval sa, a potom sa ponúkol odprevadiť ju domov. Nesúhlasila. Pôjde domov sama. Piť nechce. Už si nikoho v pohostinstve ani nevšímala. Ako prišla, tak aj odišla.

Opitému Kolomanovi sa v hlave začali rodiť nekalé myšlienky. Pôjde za touto kočkou a čo bude ďalej, to sa uvidí. Ale keď mu nedá, možno bude zle. Zrejme sa v opitej gebuli ani nič iné nemohlo objavovať.

Dobehol a prepadol

Domov sa Gizela vracala cez polia, chcela si skrátiť cestu. Ani by ju nenapadlo, že sa jej môže niečo zlé stať. Skôr myslela na to, aby bola čo najskôr doma. Inak bude mama už nervózna. Ale ešte sa len stmieva a než bude tma, bude už v posteli.

Kúsok za dedinou ju dobehol Koloman. Vybral sa za ňou na bicykli. Rozprával, rozprával, ale dievča neodpovedalo, iba sa začalo ešte viac ponáhľať. Začalo pociťovať aj strach. Len aby ju tento chalan nezbil. Veď mu nič zlé neurobila, ba ani ho nepozná. Len z pohostinstva, kde sedel jej známy Jozef. Čo od nej chce, prečo za ňou prišiel, veď on nie je z ich dediny, aby išiel tiež domov?

Ešte viac zrýchlila krok. Koloman začal byť dotieravý. Vyznávať lásku mu ani nenapadlo.

„Čo sa robíš? To si ešte nemala chlapa? V tvojich rokoch už majú dievky aj deti. Len sa toľko nepretvaruj, neondi...,“ opačoval, považujúc ju za celkom hlúpu a naivnú.

„Dajte mi pokoj!“ konečne sa z nej od strachu vydralo.

Chytil ju za rameno a zastavil:

„Vidíš tento nôž? Poslúchni podobrotky, lebo inak ťa podrežem a zabijem,“ - vyhrážal sa.

„Ujo, ja neviem, čo chcete, nechajte ma!“ – kričala.

Z očí Kolomana sršala zlosť.

„Hovorím ti, vyzleč sa a ľahni, sviňa!“ – zaútočil.

Zvalil ju na zem a začal z nej stŕhať šaty. Kričala o pomoc ako zmyslov zbavená. Začal ju biť, kopať a chytil ju pod krk.

„Buď ticho, ty sviňa, lebo ak nebudeš, si dnes posledný raz na svete!“

Akosi sa jej podarilo trocha uvoľniť a ako mohla tak najviac kričala:

„Pomóóóc...pomóóóc...“

Ľudia v domoch na konci dediny spozorneli a načúvali. Ženy sa rozhodli ísť za hlasom volajúcim o pomoc, prvé. Prišli však dosť neskoro. Bezvládne, už zneužité dievča odniesli na rukách k sebe domov a volali políciu i záchranku.

Krk pre kata

Koloman sa zdal byť pred súdom bezproblémový, nevšímavý a pokojný. Udivoval zdravou a statnou postavou a na ľudí okolo seba pozeral, akoby tam ani neboli. Je ženatý a má dve deti. Nikde nepracuje. S manželkou a deťmi nežije. Oblečený je však parádne, vyberane. Ľudia v jeho dedine si šeptajú, že je v akejsi výpalnej partii. Kto vie.

Na krku má vytetované: „Tu odrezať. Krk pre kata!“

Možno je to aj výstižné. Ale u nás súdy tresty smrti nedávajú, lebo im to zákon nedovoľuje. Za mreže pôjde na osem rokov. Ani to s ním nemyklo. Veď basa je pre neho druhým domovom.

A pre mladé dievčatá novým, či ďalším poučením.

(Nabudúce: Za láskou a slobodou)