Paragrafy (nielen) z ulice

Dôkaz  strachu

Po každej krádeži obyčajne nasleduje poplach. Majiteľ obchodu hneď telefonuje policajtom, aby prípad vyšetrili a chce sa mu veriť, že muži zákona páchateľa aj nájdu. Majiteľ obchodu, či predavačky zatiaľ než sa policajti objavia, trpezlivo čakajú a rozvíjajú rôzne alternatívy ako mohlo ku krádeží dôjsť a kto to asi mohol urobiť. Obchod otvoria, až keď policajti zistia, o čo ide a najmä, keď si vzali odtlačky stôp... Nie inak to bolo aj v tomto, dosť neobvyklom prípade. Tak ako teraz, policajti rýchle páchateľa ešte nechytili.

Vykradli pohostinstvo

Policajti dostali v raňajších hodinách správu:

„Rýchle prídite, lebo keď sme prišli do práce, našli sme vykradnuté naše pohostinstvo.“

Potom nasledovali ďalšie údaje. Kto telefonuje, odkiaľ volá a ktorého pohostinstva sa krádež týka. Policajti nelenili a uháňali na miesto činu. Na dvore pohostinstva čakal pán vedúci v úlohe majiteľa podniku a jeho personál. Všetci boli pohoršení a čakali len na chvíľu, kedy budú môcť vkročiť dnu. Prekvapení boli však aj sami policajti, veď pred pohostinstvom sa ešte nadránom autom otáčali. Všimli si, že zámky na vchodových dverách vedúcich z ulice do pohostinstva boli v poriadku. Aj teraz to bolo tak. Avšak dvere do pohostinstva z otvoreného dvora boli vylomené. Nie veľmi veľa, ale aj to stačilo, aby páchateľ tadiaľ vnikol do ostatných priestorov: jedálne, kuchyne a výčapu.

Nasledovala dôkladná prehliadka všetkých priestorov. Pokým jedni policajti kontrolovali, čo bolo a či bolo niečo ukradnuté v kuchyni a jedálni, ďalší policajt skúmavo prezeral výčap a ešte ďalší sa čímsi zaoberal v kúte tohto výčapu. Najskôr bolo počuť ako zahrešil a potom sa začal smiať. Ostatní sa čudovali, čo sa deje.

Odrazu policajti nečakane a na prekvapenie všetkých odišli.

Eden vo výčape

Dvadsaťpäťročný Erik bol v obci známy ako dobrá firma. Kde sa robilo niečo zlé, musel tam byť rozhodne on. Vyvolával hádky, rôzne šarvátky, bil sa, kradol, skrátka, robil zle. Ľudia ho nemali radi a radšej sa mu vyhýbali. Za sebou má už viac kratších pobytov za mrežami a vôbec ho to netankovalo. Keďže nikde nerobil a ani nemal na neho kto robiť, radšej sa priživoval a kradol. Bral si odstavené bicykle, navštevoval kuríny, bral aj kačice, ocitol sa v pivniciach, aby odniesol zaváraniny, čo mohol, predal za facku a peniaze hneď aj prepil.

Tej noci sa rozhodol, že už dávnejšie nebol v miestnom pohostinstve. Nepotrebuje toho veľa, len nejaké fľašky a cigarety, aby ho zasa nedali za mreže. Nemôžu dať, veď už vie, ako na to, takého svätého neni, aby ho chytili.

Terén poznal, veď tu bol ako doma a v dedine doma. Chýlilo sa k ránu, ale ešte bola tma. S upravenou železnou tyčou vypáčil dvere, ktoré viedli z dvora do pohostinstva. Uvažoval, čo si asi zoberie a zároveň hromžil, že si mal zobrať so sebou aspoň nejakú prázdnu kabelu. Z výčapu si zobral škatuľku cigariet a hneď si zapálil. Všade bolo ticho, vonku i dnu. Než prídu zamestnanci, zatiaľ bude za horami dolami. Ešte si dá slanú tyčinku, čo trčala z pohára vo výčape. Sadol si na stoličku a nohy vyložil na stôl. Zmocnil sa ho radostný, rajský pocit. Toto je život a nie stáť za almužnu a pásom v nejakej fabrike. Ešte to...

Zrazu stŕpol. Cez okno videl ako k pohostinstvu prichádza nejaké auto. Najskôr osvietilo prednú časť šenku, potom zastalo. Vyšiel policajt a blížil sa ku vchodovým dverám z ulice...

Pustil do gatí

Erik prestal od strachu na chvíľu dýchať. Ešte počul ako myká policajt retiazku so zámkami a potom sa to stalo! Erik pustil do gatí. Medzitým, čo sa policajt presvedčil, že všetko je v poriadku, sadol si k šoférovi do auta, to sa otočilo a vracalo sa tam, ako prišlo.

Pravda, pre Erika to už bolo neskoro. Bez toho, aby si to želal, vybehlo z neho nielen to, čo jedol dnes, ale aj včera, ba možno aj predvčerom. Najprv si myslel, že odpadne od strachu, teraz bol presvedčený, že od smradu. Takto sa ešte nikdy v živote nedošpinil. Niečo strašné. A veľa z toho, čo tu vôbec nemienil zanechať, mu tieklo po nohách.

Napadlo mu, už keď si gate stiahol na kolená, že sa čímsi utrie z výčapového pultu. Handru tam nevidel a ani nemohol, lebo bola ešte stále tma a svetlo z ulice cez okná nestačilo. Čo robiť? Vreckovku nemá, to vedel určite. Ako sa tak ohmatkával, zacítil vo vnútornom vrecku saka akýsi papier. Bez rozpakov ho vytiahol, ako sa dalo, tak sa poutieral, vytiahol gate naspäť a zmizol.

Kôpku, či kaluž nešťastia, ktorú tu zanechal, si nevšímal.

Pre neho veľká škoda. Najmä toho papiera.

Lapený pri kachliach

Nočný návštevník pohostinstva Erik, bežal k neďalekej rieke. Zima-nezima, vyzliekol si nohavice a začal sa umývať. Mal šťastie, nikto na blízku nebol, aby sa čudoval a posmieval sa. Trasúci sa od zimy bežal do druhého pohostinstva, ktoré ráno práve otvárali. Tento krát sa nehrabal k výčapnému pultu, ani k svojim kumpánom, ale sadol si k veľkým kachliam, ktoré už boli rozpálené jedna radosť. Začal sa ohrievať...

Vtom sa otvorili dvere. Objavili sa v nich dvaja policajti, bez akýchkoľvek rečí išli k nemu a čosi riekli, že v aute a na polícii mu bude určite teplejšie.

Veľmi sa bránil a čudoval, že rozhodne ide o nejaký omyl, lebo on sa už dávno polepšil. Ale, keď mu ukázali papier, ktorý použil pri lúpeži v pohostinstve, aby sa od pošpinenia očistil, len prevrátil oči. Bola tam jeho úplná adresa, bol to list či vlastne predvolánka na obecný úrad. Takýto doklad zanechal o sebe na mieste činu.

Nadával, len sa tak prášilo. Vraj, policajtom sa už nedá vôbec veriť. Nos strčia ešte aj do h....! To mu však nepomohlo. Za mrežami sa tento raz ocitol až na tri roky.

(Nabudúce: V posteli so striptérkou)