Paragrafy (nielen) z ulice

Góly do vlastnej bránky

Štyridsaťročný Dominik bol najaktívnejší v bývalom režime. Dnes, v jeseni svojho života si na veci spomína len s úsmevom alebo vôbec nechce o tom hovoriť. Faktom však je, že v malom mestečku ho považovali mnohí ľudia za veľmi ochotného a významného človeka, ktorý dokázal vybaviť aj to, o čom sa iným ľuďom mohlo len snívať. Istého času bol poslancom a rád dopisoval do rôznych novín a časopisov. Režim bol pre neho ako plyn bez vône a zápachu, ale prispôsoboval sa mu. Ľudia sa na neho obracali s prosbami o pomoc.

Neporiadny Jožko

Dominik bol aj predsedom komisie na ochranu verejného poriadku. Deväťčlenná komisia zasadala na národnom výbore raz v mesiaci a riešila rôzne priestupky.

Na riešenie priestupku proti socialistickému spolužitiu sa dostavil pred komisiu aj miestny občan Jožko. Chlapík v strednom veku býval v priľahlom majeri s družkou Jolanou. Deti nemali. Hádam aj preto Jožko navštevoval takmer všetky pohostinstvá v meste a to denne aj viackrát. Ale, nielen nadmerne pil. Triezvy či polotriezvy rád pomáhal ľuďom. Buď im okopával pri rodinných domoch záhrady, alebo pomáhal pri sťahovaní či nákupoch, skrátka mnohí ľudia ho poznali aj ako veľmi ochotného človeka. Aj doma bol raz taký a raz onaký, podľa množstva alkoholu v krvi. Keď ho niekedy Jolanka nahnevala, posadil ju na dvojkolesovú káričku a ťahajúc ju na starom bicykli, odviezol ju k jej matke, ktorá bývala dvanásť kilometrov od mesta. Pravdaže, keď vytriezvel, ráno už išiel s káričkou po ňu a doviezol si ju naspäť.

Tentokrát si komisia predvolala Jožka preto, lebo dal svojej Jolanke dve facky až jej vyletel z nosa sopeľ a päsťou tresol do kredenca, na ktorom rozbil sklo.

„Súdruh Jožko,“ začal predseda komisie Dominik. „Prečo ste manželku udreli a robili doma neporiadok? Je to pravda?“

„Je, priznal sa Jožko. Ale veľmi to neľutujem, lebo tá sviňa si to zaslúžila!“

„No, no, no, Jožko,“ pohrozil sa mu súdruh predseda. „Tu si na emenvé a musíš sa správať slušne,“ a aby mu pomohol, veď Jožka veľmi dobre poznal, pretože mu pomáhal kopať záhradu, navádzal ho, čo má povedať: „Povedz, že ťa to veľmi trápi a viac sa už nijakého priestupku nedopustíš.“

„No teda dobre, keď to tak komisia potrebuje počuť...“

Jožko chcel povedať, že ľutuje, že dal tej krave Jolane iba dve po papuli a nie štyri, ale zaťal sa. Dokonca mu napadlo, že ten súdruh predseda mu asi nechce zle. Sklonil hlavu a kajal sa.

Komisia všetko prerokovala tak ako mala a Dominik Jožkovi oznámil:
“Samotné prerokovanie priestupku stačilo na prevýchovu tohto občana, preto komisia upúšťa od uloženia pokuty.“ Vzápätí sa Jožko už ocitol na chodbe a ani sa mu nechcelo veriť ako rýchlo ho vybavili a môže ísť na poldeci.
            Rokovanie komisie sa skončilo. Dominik zamkol zvnútra dvere, vytiahol fľašku a súdružka tajomníčka komisie uvarila kávu a rozliala do pohárikov koňak.

V tom sa ozval na dverách klepot a neskôr búchanie. Komisia všetko narýchlo spratala. Čo sa deje?

Jožko sa vrátil. Priniesol tri litre vína, hrdlá trčali z kabele von.

„Čo sa robí, Jožko?“ spýtal sa predseda.

„Som nespokojný s rozhodnutím komisie. Chcem pokutu a to hneď, aspoň 500 korún!“

„Jožo, tebe to haraší,“ nahneval sa predseda. „Však pokutu si nedostal preto, lebo sa dobre poznáme! Čo si si to vymyslel?“

„Pozri sa, Dominik,“ začal byť Jožo úprimnejší. „Keď mi dáš pokutu, o to menej dám Jolane z výplaty. Potom si už rozmyslí, aby ma udávala. A takto, keď jej nedám potvrdenie, že som tu musel cólovať prachy, tak ma bude stále udávať...“

„Spis je už uzavretý a nedá sa nič robiť,“ konštatoval Dominik.

Jožo sa nahneval a odchádzal i s fľaškami, ktorými si chcel vybaviť, aby dostal pokutu. Pri odchode zahundral:

„Musím tú Jolanu vyplieskať ešte raz. Len potom dostanem už pokutu a verím, že to bude prvý a posledný raz.“

Vševediaci Dominik

Cez víkend prišli za Dominikom domov piati robotníci z veľkej fabriky v meste.

„Poradili nám, aby sme išli za vami, súdruh Dominik. Píšete do novín a my by sme chceli, aby ste napísali, čo sa u nás vo fabrike robí!“

Domáci pán Dominik pozval súdruhov robotníkov do svojej kancelárie, alias útulnej vinárničky a vyzvedal sa:
            “Čo sa tam také strašné robí?“

„Riaditeľ je nafúkaný stranícky somár. Školy nemá, hlavná vec, že má funkcie a nikoho múdrejšieho do roboty neprijme a to len preto, aby nedošiel o svoj dobre platený flek. Robí si, čo chce. Minule bol na poľovačke a družstevníčky mu museli hádzať nad plot sliepky, aby si mohol zapoľovať. O polnoci išiel so služobným autom nacenganý domov a zastavil sa v jednej menšej fabrike. Za pásom začal ženy zozadu oblapkávať. Vrátnik, ktorého to pohoršovalo, vysácal riaditeľa na ulicu. Na druhý deň „vysácal“ riaditeľ zo zamestnania jeho...“

Dominik sa chcel ukázať a ponúkol návštevu kvalitným vínkom z vinárskych závodov. Všetci si popripíjali na zdravie. Hostiteľ sa tváril, že chlapov pozorne počúva a vlastne ich aj počúval, ale potom prejavil nechtiac aj on svoju ješitnosť:

„Vážení. O tomto, čo ste mi to doteraz rozprávali, veľmi dobre viem. Často chodím medzi ľudí a ľudia zasa za mnou, mám vždy veľmi čerstvé informácie a z prvých rúk. Ja viem všetko. Dokonca aj to, že tento váš súdruh riaditeľ obšíva cez pracovnú dobu aj podnikovú lekárku...“

Chlapi zmeraveli. Hneď začali vstávať zo stoličiek a odchádzali. Dominik túto situáciu pochopil až vtedy, keď sa jeden z chlapov ohlásil:

„Ďakujem pekne za informáciu. Tá lekárka je moja manželka...“

Z pomoci nebolo nič, lebo chlapi ju už od Dominika nechceli. A Dominik dodnes nevie, či vtedy hovoril pravdu, alebo len čosi nepríjemné tresol do vetra. Ešte dobre, že robotník nechcel, aby Dominik to čo tvrdil, dokázal na súde...

(Nabudúce: Mazaný právny poradca)