Paragrafy (nielen) z ulice

Muž so skrutkovačom

Sedel na lavici obžalovaných a takmer driemal. Sem-tam zívol a unudene sa pozeral ešte aj na peknú a mladú prokurátorku. Trochu ho zaujal náhly hluk športového auta za oknom na ulici vedľa súdnej budovy. Keby také auto mal, to by bolo. Ale asi také šťastie mať nebude. Ibaže by si niečo podobné ukradol, možno ani nie. Ešte sa uvidí.

Kradol a čo?

„Tak ako to bolo, pán obžalovaný?“ – pýta sa štyridsaťročného Aladára sudca.

V Aladárovej hlave sa bleskurýchle prehnalo, ako sa len títo ľudia pred ním pekne vyobliekali. Ešte aj taláre im svedčia. Pripadá mu to, ako keby súdili nejakého grófa. Pff! Vraj, pán obžalovaný! To by mali počuť kámoši. Aj by ich od smiechu či závisti potrhalo.

„Vtedy som pracoval z ZIPP-ke. Všimol som si, ako v kancelárii ukladajú do väčšieho písacieho stola pokladničku. Nemal som prachy na pitivo, tak som ju v noci šlohol. Bolo v nej tuším osemdesiat eur,“ – vyjadroval sa Aladár.

„A ten druhý prípad?“

„No, to som bol zasa v okresnom meste. Bola práve nedeľa, chcel som sa niekde zabaviť, ale nemal som peniaze. Preto som sa vlámal do kancelárie uhoľných skladov a zobral som si pokladničku. Mohlo byť v nej asi tridsať eur. Prepil som ich...“

Rozpráva ticho, ale zreteľne. Vyjadruje sa tak, ako keby sa zdôveroval svojmu priateľovi. Bez vzrušenia, ľútosti či hnevu. Hovorí, lebo to od neho žiadajú. Najradšej by už vypadol . Keď kradol, tak kradol. Nech sa stokrát nepýtajú, aké treba ceremónie? Nech ho odsúdia a hotovo. Je tam toho, ako keby nebol ešte nikto v base.

„Dobre viete, pán obžalovaný, že to nie je všetko.“

„Pravdaže viem. Do učňovského strediska som sa dostal v noci cez okno, na ktorom bola len sieť proti hmyzu. Aj tam som našiel pokladničku. Koľko tam bolo doláčov? Tuším ale šesťdesiat. Aj tie som prepil.“

Aladárovi ešte ostávalo vysvetliť prípad z vlaku.

Netajil:

„Cestoval som z Bratislavy do Šale. V oddelení, kde som sedel, bola aj asi tridsaťročná blondína. Kus to bol dobrý, a veru pán sudca, tá baba by stála za hriech.“

„Hovorte k veci samej...“

Prepitá krádež

„Ale, veď to je jednoduché ako facka, pán sudca. Mala so sebou nákupnú tašku. Keď vyšla na záchod, ešte mi povedala, aby som jej tašku postrážil. Potom som z tašky zobral peňaženku a zmizol som do ďalších vozňov. Na najbližšej stanici som vystúpil. Hneď som išiel do miestneho hostinca a ukradnuté peniaze som prepil. Nebolo toho veľa, hádam desať eur. Peňaženku som zahodil do zeliny...“

Pán obžalovaný si spomenul ešte na ďalšie krádeže. Dobre vie, ako to na súdoch chodí, však už len bude, ako bude.

„Prečo ste sa dopúšťali krádeží?“

„Však som to už povedal. Nemal som na pitivo a jedivo. Však viete, že roboty neni, tak čo som mal robiť? Ľudia sú, pán sudca, strašne sprostí. Na peniaze si nedávajú pozor. Aspoň sa poučia. Tak je to, veru tak, pán sudca!“

„Ale robotu by ste si predsa len nejakú našli, nie?“

„Ja to vysvetlím, pán sudca. Zlé je, keď roboty neni. Ale ešte strašnejšie je, keď sa človeku už nechce robiť. A ja som ten druhý prípad.“

„Ľutujete, že ste kradli?“

Zamyslel sa. Vyšpúlil ústa a trochu nadul líca:

„Nóóó...ľutujem.“

„A prečo ľutujete?“

„Na slobode sa predsa len trochu lepšie cítim ako v base. To bude asi ono, vážený pán sudca.“

Súd sa išiel poradiť.

Na chodbe súdu

Mladý človek čaká na rozhodnutie súdu pred dverami na chodbe. Lepšie povedané, ani tak nečaká na trest, ako na to, aby už mal konečne pokoj. Už je z toho všetkého poriadne otrávený. Má zvláštnu, nevinnú tvár. Človek by povedal, že nevie ublížiť ani muche.

„Ako ste tak mohli kradnúť?“ – pýtam sa ho.

„Jednoducho. Stále som nosil so sebou šróbuvák. Dvere vždy povolili jedna radosť.“

„A nebáli ste sa?“

„Čoho...?“

„Čo myslíte, koľko vám namerajú?“

„Nestarám sa. Mne je to fuk.“

„Už ste boli niekedy v base?“

„No a čo. Bol. Aj druhí boli a sú v base. Sedel som osemnásť mesiacov. Vyšiel som pred tromi mesiacmi.

„Máte dievča?“

Usmial sa:

„Mám. Zuzka mi povedala, že bude čakať. Volovina. Veď ju poznám. Aj mňa jej bolo málo. Nevydrží. Aj tak dobre.“

„V pojednávanej miestnosti ste sám. Máte rodičov? Prečo neprišli?“

„Dobre, že neprišli. Otec by to s nervami nevydržal a keby tu bol, skočil by na mňa. Hanbí sa za svojho syna ako za prašivého psa. Ale, to je jeho vec. Ja ho za to súdiť nemôžem.“

„Vy si z toho všetkého, aspoň sa tak zdá, vôbec nič nerobíte?“

„A čo sa mám obesiť?“

Hrdina plače

Aladára odsúdili na viacročné nepodmienečné trávenie času v base. Ešte mi s ironickým úsmevom zašeptal:

„Nám je to všetko jedno. Šróbuvákov máme dosť...“

Aladár však na počudovanie v base preplakal celú noc...

(Nabudúce: Dôkaz strachu)