Paragrafy (nielen) z ulice

Krutý fígeľ

O nájomníčke nevinne vinnej Mariše sme sa už v tejto knižke dočítali. Keďže v dnešnej dobe je bytov stále málo, mnohí ľudia sú skutočne odkázaní na to, aby išli bývať do cudzieho bytu ako nájomníci. Tento raz však nezneužije nájomníčka majiteľa bytu, ale opačne. Vlastne ani celkom tak nie. Je to zamotanejšie, ale potom sa všetko vyjasní. Najmä to, kto a ako klamal a podvádzal a kto a ako bol oklamaný a podvedený. Hlavní účinkujúci tohto príbehu sú dvadsaťpäťročný Ondrej a tridsaťročný Boris z okresného mesta na západnom Slovensku.

V hostinci „Čierny pes“

Ondrej prišiel do známeho hostinca na pivo. Peniaze mal, veď statočne pracoval ako murár. Bola to jeho živnosť a dobre zarábal. Dnes si zobral voľno, vonku popŕchalo. Keď si k nemu prisadol známy Jožo, začal sa rozprávať o všetkom možnom. Z reči do reči sa Ondrej známemu začal zdôverovať:

„S manželkou som sa rozišiel. Keďže byť, v ktorom sme bývali dostala od svojich rodičov ešte za slobodna, musel som vypadnúť. Nemám kde bývať. Človeče, je to so mnou zlé. Hľadal som nájom aj cez rôzne realitné kancelárie, ale darmo bolo veľa ponúk, ani jedna mi nevyhovovala Najradšej by som býval  v nájme niekde tu, v našom meste...“

Pri vedľajšom stole slintal pri pive Boris. Hneď, ako počul čosi o nájme bytu, spozornel. Rozmýšľal, že to by nebol ani taký zlý kšeft. Peniaze nemá, dokonca minul aj posledný cent, voľačo by sa zišlo. Rozmýšľal a ani nie veľmi dlho. Osmelil sa a zavolal na pánov pri vedľajšom stole:

„Keby ste chceli, môžem vám pomôcť,“ – preriekol mäkkým zamatovým hlasom.

Muži sa prekvapene na seba pozreli a to už sedel Boris pri ich stole.

Nájom pod nosom

„Môžem dať do nájmu dvojizbový, pekne zariadený byt. Dostal som ho po rodičoch. Najskôr mi zomrel drahý otecko a teraz moja milovaná mama. Bol som ich jediný syn. Bývam s manželkou a deťmi v inom byte, takže tento zdedený by som vám mohol načas prepustiť...“

Ondrej nechcel takémuto zázraku náhody ani uveriť. Je to vôbec možné? Koľko týždňov nájom hľadal a teraz ho má tu, pod nosom.

„Mám záujem,“ – hneď sa Ondrej prihlásil do reči. „Môžeme sa dohodnúť.“

Aj sa dohodli. Boris urobí zmluvu o nájme, ale za nájom treba vopred zaplatiť na tri mesiace. Suma sumárum je to šesťsto eur. Za ostatné služby, spojené s nájmom bytu, teda za elektrinu, plyn, vodu a ostatné treba platiť osobitne.

Ondrej súhlasil. Dohodli sa, že sa opäť stretnú o tri dni, a všetko dajú na papier, teda čierne na bielom. Poriadok predsa musí byť.

Spokojný nájomník

Zmluva o nájme bola napísaná rukou, ale bola. Boris ju priniesol do hostinstva a zavolal Ondreja, aby si išiel byt pozrieť. Stalo sa. Nový nájomník bol nadmieru spokojný. Byt bol elegantne zariadený a všetko malo svoje miesto. Čistota ako v kostole.

„Ešte pôjdeme k notárovi,“ – prehodil Boris múdre slovo, lebo sa páčilo aj Ondrejovi. Zašli teda k notárovi na overenie podpisov. Ondrej i Boris podpísali zmluvu pred notárom, dostali pečiatku, že podpisy sú pravé a znova išli do hostinstva, aby dobrý obchod zapili. Samozrejme, že Boris si hneď vypýtal šesťsto eur.

Radosti bolo do sýtosti. Aj keď odchádzali chlapi domov poriadne namazaní, Ondrej si od radosti štrngal vo vrecku s kľúčikmi od nového nájomného domova.

Ohurujúce prekvapenie

Ondrej si zbalil ešte svoje posledné osobné veci a na druhý deň už otváral kľúčom dvere od nájomného bytu. Tlačil, mykal, kľúčik akosi nezaberal. Čo je? V tom sa dvere otvorili akoby samy od seba. Objavil sa v nich starší pán.

Ondreja skoro od prekvapenia porazilo. Ostro sa spýtal:

„A vy čo tu chcete?“

Starý pán sa na nevítaného návštevníka pozeral ako na zjavenie.

„Vy čo tu chcete?“ – odpovedal dedko. „Ja som doma. Koho hľadáte?“

„Koho by som hľadal. Ja tu predsa bývam!“ – nedal sa Ondrej.

„Asi tu nebývate, lebo tu bývam ja s manželkou. A prosím vás, vypadnite, neotravujte nás s takýmito somarinami!“ – odbil Ondreja domáci pán a zaútočil: „Lebo zavolám políciu.“

Ondrej sa však nedal:

„Pane, nehnevajte sa, ale toto všetko je nejaký omyl. Tu mám nájomnú zmluvu. Bývam tu preto ja a nie vy. Všetko mám potvrdené aj notárom. Pozrite sa.“

„No, toto vám je platné na riť Paľovú!“ – konštatoval pán domáci a pokračoval: „Toto nie je nájomná zmluva, ale zdrap papiera. Notár obsah zmluvy neoveril. Overil iba podpisy a to je rozdiel. Papier podpísal môj syn, lotor a darebák. Vyhodili sme ho z domu a kade chodí, tade robí len zle, klame a podvádza. Ale to je vaša vec.“

Pri zabuchnutí dverí ešte zakričal:

„Máte, čo ste chceli. Keď ste sprostý, tak vám treba!“

Ondrejovi ostalo zle.

Boris sa vyparil

Po Borisovi neostalo ani jedinej stopy. Až teraz si Ondrej uvedomil, ako mu naletel. Zmluvu mal urobiť notár. Až vtedy by za jej obsah on zodpovedal. Pravdaže, teraz a takto nie. Overovanie podpisov nie je overovanie listiny. Bože môj. Lenže to už Ondrejovi nijako nemohlo pomôcť.

Oklamanému Ondrejovi sa začalo v hlave vyjasňovať. Boris mu ukázal byt, keď dobre vedel, že rodičia nie sú doma. Mal náhradné kľúče, tak ich zneužil. Boris je slobodný, rodičia ho nechcú a nikde ani nebýva. Teraz sa vyparil niekde do zahraničia.

Ešte horšie však bolo, keď si Ondrej spomenul, na posledné stretnutie s Borisom. Tento zlodej si ešte vypýtal tisíc eur na cestu do zahraničia. Ako ďalšie nájomné. A zmizol sťa gáfor.

Ondrej nešiel na políciu, akoby ste sa mohli domnievať. Presvedčil sám seba, že už ďalej somára zo seba robiť nebude.

V hostinci „Čierny pes“ sa konečne cítil skutočne ako pes. Dal si tri pivá tri poldecáky a chcelo sa mu vraždiť. Len tak zo špásu ho napadlo, žeby mal obesiť sám seba. Za sprostosť.

(Nabudúce: Sám sebe katom)