Paragrafy (nielen) z ulice

Nevinne vinná Mariša

Keď by sa vám niekedy stalo, že prijmete do svojho druhého bytu nejakého nájomcu, spomeňte si na tento prípad. Presvedčíte sa, že aj keď bude nájomca darebák, ničomník a klamár, nedopustil sa podľa terajších zákonov nijakého trestného deliktu. Ibaže neplatil ani cent za nájom. To už si musíte, lebo nič iné vám neostáva, vymáhať peniaze civilnou, teda občianskoprávnou cestou na súde. Lenže, ak nájomca nebude dôchodca s dôchodkom a nebude nikde pracovať a nemá žiadny majetok, dostanete „houby s octem“. Veľké šťastie vás však nakoniec stretne, keď nájomca niekde pracuje.

Chuderka žena

Za Milanom prišiel Ján a Mariška. Milan poznal Jána tak, že bol kedysi s jeho nebohým otcom policajtom, dobrý kamarát.

„Dozvedeli sme sa, že dávate do nájmu dvojizbový zariadený byt,“ – začal Ján. „Tuto s Mariškou sme milenci a Mariška nemá kde bývať. Bývam v garsónke od matky a tá nechce dovoliť, aby tam bývala aj Mariška. Zoberiete ju?“

Milan sa dal obmäkčiť. Dvojizbový byt zdedil po rodičoch a keďže už mal svoj byt i so svojou rodinou, uzatvoril s Mariškou zmluvu o nájme.

„Vzhľadom na to, že sa poznám s Jankovou rodinou, dávam vám byt do nájmu mesačne za 133 eur,“ – poznamenal majiteľ bytu Milan.

Neopýtal sa však ani Jána a ani Marišky, či majú na nájom peniaze. Ale ako sa ukáže neskôr, aj to by bolo zbytočné, lebo Mariška vždy vedela pekne, úctivo, citlivo a dojemne rozprávať. Určite by povedala, že za byt bude samozrejme platiť, veď inak by si o nájom ani nežiadala. Dodala, že za nájom srdečne a pekne ďakuje. A len tak medzi rečou uviedla, že je z akejsi osady v okrese Zvolen. Zhodou okolností pricestovala do tohto mesta a zoznámila sa s Jankom. Ten sa však nemá o ňu ako postarať a problémy má aj s tým, aby si našla prácu. Ale pracuje v pohostinstve u pána Daniela tu v meste.

Bývala ako v perinke

Milan zaviedol Marišku a jej priateľa do pekného bytu. Všade bol starožitný nábytok, normálne vybavená kuchyňa s chladničkou a plynovým sporákom, kredenc s taniermi a príbormi, pohármi a všetkým, čo gazdinka potrebuje. Potom nájomníčku čakala veľká izba s manželskými posteľami, pomerne nová obývacia stena s pohárikmi a upomienkovými predmetmi, stolíkom, televízorom... Druhá izba, akože spoločenská miestnosť bola vybavená pekným gaučom, knižnicou, kreslami, televízorom a o kobercoch a príslušenstvom izby už ani nehovoriac. Chýbali iba kvety.

Tie si nová nájomníčka Mariška priniesla. Začala bývať ako v bavlnke. A majiteľ bytu Milan už potom vôbec nesledoval ako a s kým Mariška žije a či robí alebo nerobí. Zmluva bola riadne uzatvorená a Mariška mala posielať každý mesiac vždy do dvadsiateho dohodnutú sumu, pravda ešte potvrdenie, že zaplatila za všetky služby spojené s užívaním bytu, teda za elektriku, plyn, kúrenie, vodu, televízor, no, však to poznáte z vlastných skúseností. Potom pri ročnom vyúčtovaní, keď bude preplatok, tak bude jej, a keď bude nedoplatok, tak ho zasa zaplatí ona. To bolo všetko tak preto, že spotreba za služby spojené s užívaním bytu, sa nedá vopred presne určiť a uviesť do zmluvy o nájme.

Pani Mariška neplatila

                                  Nová nájomníčka však neposlala Milanovi ani cent. Preto ju písomne, aby mal dôkaz, upozornil, že mešká s platením a hrozí jej nielen vypratanie z bytu, ale aj žaloba na súde o zaplatenie zameškaného nájomného a všetky výdavky s tým spojené.

Mariška sa tvárila akože nič sa nestalo. Nielenže nezaplatila za viac mesiacov nájomné, ale sa ani len neospravedlnila. Nič. Robila zo seba mŕtveho chrobáka. Veď bude ako bude. Čo sa jej vôbec môže stať? Nemá peniaze. Rada by zaplatila, ale sa nemá, horko-ťažko sama za čo najesť.

Druhým mŕtvym chrobákom bol jej milenec Ján. Iba denno-denne chodieval do známej krčmy i s Mariškou a Milana si vôbec nevšímali. Odkiaľ mali na vínne striky, ťažko povedať.

Ďalšie výzvy na platenie nájomného boli ako hrach na stenu. A Mariška si ďalej bývala, buvinkala a keď sa prebrala, išla za milencom a potom si pochutnávali na vínnom moku akoby sa nechumelilo.

Pretiekol pohár trpezlivosti

Začiatkom januára 2010 napísal Milan podnet na šetrenie pre podozrenie z podvodov pani Marišky. Poslal ho na Obvodné oddelenie policajného zboru SR v meste. Uviedol, že pani Mariška prišla do mesta z bydliska, ktoré človek nenájde ani na mape. V meste sa usalašila akoby bola doma. Pracovala na viacerých miestach, ale len dočasne a to obyčajne v pohostinstvách ako čašníčka. Všade boli veľmi radi, keď sa jej zbavili a odišla. Keď ju z nájmu poslal kam aj králi chodia peši a odišla do garsónky za svojim milencom, zistil o nej otrasné údaje: Kade chodila, tam mala pôžičky a nesplácala ich! Napríklad, požičala si od občianky z istej dediny sumu 2 300 korún, ale peniaze nevrátila. Za nepovolené prečerpanie kreditnej karty, čo vymáha Generálfactoring, a. s., je dlžná ďalších 390 eur.

Do poštovej schránky bytu, kde bývala ako nájomníčka pani Mariška, prichádzali ďalšie výzvy na platenie dlhov. To už Milana riadne naštvalo. Uvedomil si, že do bytu si zobral prefíkanú podvodníčku. V podnete uviedol: „Zaujímavé sú jej výhovorky. Hrá zo seba citovo ubližovanú ženu, trápia ju choroby, práve bola v nemocnici, ukradli jej doklady, ťažká si na svoje zdravie a podobne. Proste chudiatko žena, treba ju len ľutovať. V podstate však ide o mazanú, rafinovanú ženu, ktorá najskôr každého obmäkčí a potom oklame.“

Na záver svojho podnetu Milan napísal:

„Podľa osobného stavu pani Marišky, ktorá bola vlastne bez riadnej práce a domova, bolo jasné, že musela a mala vedieť, že dlhy či nájomné nebude môcť splatiť, napriek tomu sa do takýchto obchodov dala.“

Vlastne nič sa nestalo

Obvodné oddelenie PZ Milanovi napísalo, že prijalo uznesenie, že vec podozrenia zo spáchania prečinu podvodu, ktorého sa mala dopustiť pani Mariška, odmieta, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania. Policajti vykonali šetrenie a Mariška uviedla, že si je vedomá, že dlží peniaze. Uvedené peniaze, ako ďalej vyplýva z uznesenia, chce čo najskôr vrátiť, ale toho času je nezamestnaná, ale je evidovaná na ÚPSVaR a taktiež si aj sama hľadá prácu, nakoľko má záujem všetky dlžné peniaze vrátiť. Z toho dôvodu je uznesenie o odmietnutí podnetu v plnom rozsahu odôvodnené.

Milan si podal proti rozhodnutiu policajtov sťažnosť na okresnú prokuratúru.

Sťažnosť mu prokuratúra zamietla, lebo nie je dôvodná, pretože rozhodnutie policajtov vo veci je správne a neboli porušené ani ustanovenia trestného poriadku. Mariškin skutok nenapĺňa znaky trestného činu.

A hotovo. Proti rozhodnutiu  prokuratúry už nie je sťažnosť prípustná.

Nuž, Milanko, uvedom si, že takéto sú u nás zákony. Tvoje poukázanie na ženu, ktorá si žije tak ako žije, z pôžičiek, ktoré vie, že nezaplatí, nie je trestným deliktom. Veď ona platiť chce, ale nemá predsa z čoho.

Milanovi sa mohla smiať do očí. Keby mala viac odvahy, možno ho mohla vtedy ponúknuť aj vínnym strikom...

Na rade je exekútor

Čo ostávalo Milanovi? Podal na okresný súd návrh na vydanie platobného rozkazu. K návrhu pripojil všetky potrebné dôkazy o Mariške a jej nesplatenom nájomnom, aby súd mohol rozhodnúť v tzv. skrátenom konaní.

Súd platobný rozkaz vydal. Uložil povinnosť, aby Mariška Milanovi zaplatila pohľadávku do určitého termínu. Musí však zaplatiť aj všetky výdavky spojené s konaním. Pravdaže, pani Mariška mohla podať proti výroku súdu tzv. odpor. Obyčajní ľudia tomu jednoducho vravia, že odvolanie.

Pani Mariška uviedla:

„K danému platobnému rozkaz dávam tento odpor. Od februára do novembra 2009 som bola práceneschopná a od novembra som nezamestnaná a nepoberám žiadane dávky ani zo sociálnej poisťovne, takže dlžobu nemôžem uhradiť, nakoľko nemám žiadny príjem a žijem len z občasných brigád. Nakoľko som vo finančnej tiesni, tak prosím o zmenu platobného rozkazu...“

Okresný súd dňa 15. februára 2010 odpor odmietol. Prečo?

„Súd po preskúmaní odporu proti platobnému rozkazu dospel k záveru, že je neodôvodnený. Odporkyňa /Mariška/ v podanom odpore uviedla, že v súčasnosti nemá žiadny príjem a preto nemôže svoj dlh splatiť. Odporkyňa v odpore neuviedla žiadne tvrdenia či už vecné alebo právne, ktoré by spochybňovali opodstatnenosť v platobnom rozkaze uloženej povinnosti vo veci samej...“

Pani Mariška si už proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nepodala. Asi čakala, čo bude.

Platobný rozkaz ostal právoplatný a vykonateľný. Milan požiadal exekútora, aby vykonal exekúciu na vymáhanie dlžoby od Marišky. Šikovný exekútor zistil, kde Mariška už pracuje. Vydal hneď príkaz, aby jej zamestnávateľ zrážal dlžobu zo mzdy. Zamestnávateľ exekútora poslúchol.

Milanovi chodia na jeho účet zrážky zo mzdy Marišky. A na svoje si prišiel aj exekútor. Z vymáhanej sumy si zobral dvadsať percent. Tak Mariške treba. Stravuje sa len z takej kaše, akú si navarila.

(Nabudúce: Rozvod veci nevyriešil)