Paragrafy (nielen) z ulice

Pomýlené deti

Pri rozvodoch nejde len o to, či manželia ešte budú, alebo nebudú spolu žiť v manželskom zväzku, ale aj o tom, komu súd zverí dieťa alebo deti do osobnej starostlivosti, kto a ako bude platiť výživné a kto a ako sa môže stretávať po rozvode s deťmi. Sú to veľmi vážne problémy. Žiaľ, rozvádzajúci sa manželia ich chcú riešiť každý v prospech seba a veľmi emotívne, bezhlavo, sarkasticky, bez ohľadu na ďalšiu výchovu a záujem detí, len aby toho druhého manžela priviedli takmer ku skolabovaniu nervov. Až na malé výnimky, súd dáva deti do výchovy matkám, ktoré ich nosili pod srdcom a majú podľa názoru odborníkov, k nim užší, biologický, citový vzťah, muži sa zasa nevedia s takýmito rozhodnutiami súdov zmieriť do smrti.

Patria matke

Faktom ostáva, že mnohí muži chcú mať svoje deti zverené do svojej osobnej starostlivosti len preto, aby sa matke pomstili, ale môže to byť aj opačne. Potom sú deti ako pingpongové loptičky. Ľúbia mamu i otca, a nevedia, kedy a ako sa majú k rodičom správať. A rodičia sa snažia získavať si ich každý na svoju stranu, deti sú pomýlené a nevedia, čo robiť. Rodičia sa s nimi zahrávajú ako v tom spomínanom športe.

Takto to bolo aj v prípade manželov Erika a Márie z malého mestečka na západnom Slovensku. Počas manželstva sa im narodili dve deti: Alenka a Janko. Ako bolo, tak bolo, manželia sa rozviedli. Súd deti zveril matke, otca zaviazal platiť výživné a určil, kedy a ako sa bude stretávať s deťmi.

Zo začiatku sa otec stretával s deťmi podľa súdneho rozhodnutia. Potom sa oženil a odsťahoval sa do okresu Trnava, pod Malé Karpaty. Za deťmi chodil už pomenej, ale ich neopúšťal. Vždy, keď prišiel za nimi, matka ich poslala pred činžiak, otec sa s nimi hral, zobral ich na prechádzku do mesta, kupoval darčeky a tak.

Matka trucuje

Keďže matka bola, s prepáčením za výraz, ešte celkom dobre sexuálne jedlá, často nechávala svoje deti, desaťročnú Alenku a dvanásťročného Janka, samých aj cez noc doma. Odchádzala za svojimi priateľmi na dlhší čas a deckám doma len občas zatelefonovala, či je všetko v poriadku. Nuž, čo jej mali povedať. Bolo. Pozerali televíziu, hrali sa, čítali, pozývali si k sebe priateľov a bavili sa, ako uznali za vhodné. Matka prichádzala ráno dosť unavená a ľahla si vtedy hneď do postele. Alenka a Janko sa už naučili trocha variť a starali sa o seba ako vedeli. Keď však matka prichádzala domov aj s podguráženými hosťami, veľmi sa im to nepáčilo.

Čoraz viac a viac sa preto domáhali stretnutia s otcom. Matka sa hnevala. Vtĺkala im do hlavy, že otec ich surovo opustil, a preto si ani veľmi nezaslúži, aby sa s nimi stretával. Deťom sa zdalo, že mamička asi niečo pila.

Napokon sa rozhodla, že keď príde otec na návštevu, tak deti mu nedá. Vymyslela si, že sú choré. Čo mal otec robiť, prišiel autom síce dosť z ďaleka, ale nič sa nedá robiť. Roztrpčený odišiel.

Ibaže vidieť deti ani potom nemohol. Matka sa vždy slušne ospravedlnila, že ich nemôže otcovi dať a ľutuje, že to i napriek rozhodnutiu súdu o čase stretávania sa s nimi. Naposledy otcovi povedala, že deti ho vidieť ani nechcú a ona ich nútiť na nič nemôže. Klamala.

Hľadal pomoc

Otec Erik už nevedel, čo má robiť. Hoci mal v rukách rozhodnutie súdu o stretávaní sa so svojimi deťmi, svoje ratolesti vidieť nemohol. Tušil, že zrejme mu v tom bráni matka detí. Preto navštívil advokáta a požiadal ho o radu a pomoc. Zdalo sa, že advokát to len odflinkal, lebo napísal na súd, že matka detí nerešpektuje úpravu rodičov o styku s deťmi a žiada nápravu. Viac nič. Súd matku upozornil s tým, že keď deti otcovi nedá na stretnutia tak, ako znie právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, dostane pokutu.

Napriek tomu ju nič nezmenilo. Otec Erik išiel za advokátom ešte raz. Jeho starosti ho zrejme už viac zaujali ako prvý raz.

Sľúbil, že na budúce stretnutie otca s deťmi pôjde aj on. Uvidí, čo sa bude robiť, a môže byť potom na súde aj ako svedok.

Prišlo ďalšie stretnutie otca s deťmi. Pri otcovi bol aj pán advokát. Otec zacengal na vchodové dvere matky. Napodiv, ochotne hneď otvorila a pozvala otca i jeho sprievodcu dnu. Matka sa takto nikdy po rozvode nesprávala. Zvŕtala sa ako najlepšia gazdiná a hostiteľka, dokonca bývalému manželovi pomáhala aj zo saka na vešiak. Bola veľmi milá, hneď ponúkla návštevu kávou i niečím na zohriatie.

Advokát čumel ako obarený, ale divil sa aj otec detí. Možno si v duchu myslel, že je to sen. Ale sen to vôbec nebol. Bola to holá skutočnosť.

A deti? Boli ako hravé jašteričky. Rovnako obletovali matku i otca.

Šokujúce prekvapenie

Po jemnej, útulnej, fantastickej návšteve sa nemohlo už nič zlé stať. Deti čakali pripravené na chodbe so školskými aktovkami, vecami na spanie, lebo matka dovolila, aby boli s otcom aj tri dni. Ale, musia sa pripravovať do školy. Všetko teda okej.

Otec, advokát i deti vyšli pred činžiak. Ešte predtým ich matka pobozkala, ba ušlo sa toto i bývalému manželovi... Pred činžiakom otvoril otec dvere auta a celá partia bola pripravená vybrať sa na cestu pod Malé Karpaty.

Nič z toho však nebolo! Len čo si totiž mali deti sadnúť do auta, zakričali, že nikam nepôjdu a utekali s kabelami späť domov...! Matka sa za oknom smiala, ako otca detí šikovne oklamala. Aby toto urobili otcovi, cvičila ich už dlhší čas.

Nové rozhodnutie

Keď mali deti viac rozumu a pochopiteľne aj vyšší vek, rozhodli sa, že od matky utečú. Jedného dňa sa zobrali a odcestovali za otcom. Natrvalo. Vtedy bola mama ešte kdesi mulatovať so svojimi priateľmi. Doma ju čakal prázdny byt. Skoro omdlela. Deti nechali doma len list na rozlúčku.

Súd si už nepomohol. Musel brať do úvahy ich názor a rozhodnutie, lebo boli na hranici dospelosti. Zmenil úpravu styku rodičov s deťmi a určil, že patria otcovi.

Deti pochopili, že pingpongových súbojov sa už nezúčastnia a mamka môže chodiť za nimi. Ale aj ony ju budú navštevovať, veď majú rady oboch rodičov.

(Nabudúce: Chválil sa, že vyhral)