Ostrov Robinsona Crusoe

Tento román škótskeho spisovateľa Daniela Defoe dočítal až do konca asi každý, komu sa dostal do rúk. Veď , keď ho vydal takmer pred tristo rokmi, sa stal z večera do rána bestsellerom. Tento príbeh bol natoľko populárny a pútavý, že o ňom bolo natočených aj niekoľko filmov. Námet na tento román mu poskytol skutočný príbeh, človeka, dobrodruha a tak trochu darebáka, vlastným menom Alexander Selkirk, ktorý v spomínanom románe prijal meno Robinson Crusoe. Pochádzal z početnej rodiny škótskeho obuvníka, žijúceho v Lower Largo, neďaleko Edinburgu. Žil spôsobom morského tuláka , piráta a bitkára. Tieto jeho vlastnosti mu spôsobili, že pred smrťou obesením za organizovanú vzburu na lodi ho kapitán, podľa vtedajších zvyklostí, vysadil podľa jeho vôle, na opustenom ostrove Más a Tierra v súostroví Juana Fernandéza. To sa nachádza v Pacifiku asi 650 km od brehov Chile. K dispozícii dostal len niekoľko predmetov, ktoré potrebuje človek, aby mohol žiť. Z historicky doložených dokumentov dostal „do výbavy“ posteľné prádlo, nôž, sekeru, zbraň, hrniec a Bibliu. Tá, ako neskôr sám vypovedal, sa stala rozhodujúcou v jeho živote, aby prežil a nezošalel. Na opustenom ostrove strávil celé štyri roky a štyri mesiace, až kým ku brehu nedorazil čln z tadiaľ sa plaviacej pirátskej lode, ktorý tam vyslal kapitán, pretože z lode spozoroval na ostrove oheň. Potom už nasledovalo všetko podľa románu. Dňa 2. Februára 1709 vystúpil na loď, ktorá ho dopravila až do rodného Škótska. Tam sa však postupne vrátil ku pôvodnému spôsobu života, ktorý trávil spočiatku v prístavných krčmách, kde za jedlo a pitie rozprával svoj životný príbeh. Tak sa o ňom dozvedel aj spisovateľ Daniel Defoe. Ostrov, na ktorom sa ocitol ako vysídlenec z ľudskej spoločnosti už dávno pred ním navštívili moreplavci. Boli to najmä Španieli. Tí tam zanechali okrem niektorých rastlín aj mačky a kozy, ktoré sa pre vhodné podmienky (priemerná ročná teplota je 15,5°C) hodne rozmnožili a poskytovali mu obživu a „ošatenie“. Sám o tom viedol záznamy. Tieto vcelku rýchle zvieratá ho udržiavali pri kondícii, nakoľko ich musel naháňať, lebo náboje do zbrane sa mu dosť rýchlo minuli. Na ostrove okrem tam zavlečených zvierat bola hojnosť langúst, rýb, tuleňov a požívateľných rastlín. Terajšie meno, ostrov Robinsona Crusoe, nadobudol až v r. 1966. V súčasnosti tento ostrov je pod kontrolou Chile a žije na ňom len asi 700 obyvateľov, ktorí sa všemožne snažia zachovať pôvodné pomery. Ale turistická expanzia pomaly ale iste nahlodáva tieto zabudnuté miesta. S blížiacim sa 300. výročím návratu Selkirka do civilizácie, sa pod gesciou Národného múzea Škótska vydala po jeho stopách expedícia, aby jej členovia zozbierali a zdokumentovali dôkazy o jeho pobyte na tomto opustenom ostrove. Zdá sa, že expedícia sa vcelku dobre podarila. S dôslednosťou im vlastnou, sa archeológom podarilo nájsť v zemi bronzový predmet, ktorý pochádzal z jeho navigačného prístroja. Metalurgický rozbor ukázal, že takýto kov sa v tom čase vyrábal v Anglickom Cornwall. Zo správy o expedícii vyplýva, že prvých osem mesiacov bolo pre vysídlenca veľmi ťažkých najmä po psychickej stránke. V tomto období podliehal depresiám, z ktorých sa však našťastie pre neho dostal. Aby postupne nestratil komunikačné schopnosti, Selkirk čítal Bibliu, modlil sa, meditoval a spieval si žalmy. To ho, podľa jeho slov uchránilo pred šialenstvom. Po opätovnom návrate medzi ľudí sa zdôveril, že nikdy pred tým sa necítil byť tak slobodným a takým dobrým kresťanom, ako práve po dobu pobytu na ostrove. Piráti ho na ostrov vysadili a piráti ho z ostrova aj vyslobodili. Cesta domov mu trvala takmer tri roky. Za ten čas pod rúškom Britskej koruny prepadávali a lúpili lode, ktoré stretali. Domov sa vrátil ako bohatý človek. Avšak dlho sa z bohatstva netešil vďaka pôvodnému spôsobu života, ku ktorému sa prinavrátil. Znovu sa vydal na moria, tentoraz už v službách kráľovského námorníctva. To sa mu stalo osudným, lebo pri jednej z námorných bitiek pri brehoch Afriky 12. decembra 1721 prišiel o život. Myslím, že tento skutočný príbeh človeka, opísaný v pútavo napísanom románe, aj dnes nám má čo povedať. A síce, že hmotné statky nie sú to najdôležitejšie, čo môže človeka urobiť slobodným a vnútorne bohatým. Podľa vlastných Selkirkových slov, najslobodnejšie sa cítil, keď žil na ostrove a nemal ani jednu penny. Spoločníkom mu bola len Biblia. Zdroj: GEO 6/2010, magazín pre vedu, kultúru, cestovanie a prírodu