Ohlas autora na príspevky čitateľov

Ďakujem všetkým, ktorí si našli čas a reagovali v roku 2013 na moje príspevky na SeredOnLine. Boli ich stovky a stovky. Žiaľ, na 99 percent anonymné. Na také obyčajne vôbec nereagujem, ale dnes urobím výnimku. Za bývalého režimu by som ešte anonymov pochopil, dnes sa pisateľ už nemá čoho báť – pravda – ak to, čo napíše, vie aj preukázať. Nemáme síce cenzúru, ale máme Občiansky zákonník, kde v § 11 – 13 sú poučenia na ochranu osobnosti a v Trestnom zákone, v § 373 sú aj sankcie za ohováranie, a to je pre zlomyseľných pisateľov, keby sa podpísali, hrozba. Čo tým chcem povedať? Anonym si môže, hoci by nemal, dovoliť vždy a všetko. Aj osočovať, surovo urážať, zosmiešňovať... Nad niektorými príspevkami som sa pozastavil pre ich nízku úroveň, nad niektorými som sa usmial, nehovoriac o pravopise. Anonymom odkazujem, že mi je absolútne jedno, či ma niekto haní, alebo chváli. Ani z jedného či druhého nemám totiž nič. Preto pokojne píšte ďalej, čo len chcete, keďže i podľa úrovne príspevku sa dá čiastočne posudzovať aj spoločenská, inteligenčná úroveň pisateľa.

            Raz mi pri rozhovore povedal pán Miloš Majko (ale i iní ľudia), že nech napíšem čokoľvek, vždy sa nájde niekto, kto bude na môj príspevok reagovať urážlivo, ponižujúco, a hlavne bez akýchkoľvek dôkazov, že to, čo píše, je pravda. Je zlé, že mnohí pisatelia reagujú na príspevky tak, že diskutujú o tom, čoho sa príspevok vôbec netýkal. Teda reagujú od podstaty veci.

            Viac ako 40 rokov som sa zaoberal v novinách vybavovaním problémov obyčajných ľudí. Svedčia o tom články v novinách, rozhlase i televízii. Možno som aj niekomu v toľkej práci pri vyšetrovaní ublížil. Neviem. Ale viem určite, že vedome som ľuďom iba pomáhal. A určite som nikomu, aj keď som bol v strane, nedonášal. V strane boli všetci novinári. Keby som tam nebol, nemohol by som pre ľudí urobiť nič dobré.

            Jeden anonym mi vyčíta, že som bol takmer každý deň „nadrbaný“ v bývalom seredskom hostinci Kačabare pri hoteli Hutník. Zrejme tam musel byť aj on, keď má takú presnú registráciu o mojom pohybe. O mojej návšteve v tomto šenku dokonca písal aj Mestský výbor Komunistickej strany v Seredi na vyššie stranícke orgány zrejme s tým, aby ma z redakcie vyhodili. Bol to problém, lebo som dlhé roky bol najproduktívnejším redaktorom v Hlase ľudu, a preto moja návšteva v hostinci nemohla mať nič spoločné s nedostatkom pracovnej disciplíny. Naopak, rozhovory v tomto zariadení s Kešom a Mašom už boli na druhý deň po rozhovore uverejnené v novinách. Nerád to konštatujem, ale takmer každý rok som v súťaži novinárov o najlepšie články vyhral v Západoslovenskom kraji prvé miesto. Aj teraz ma môžete vidieť v niektorom z pohostinských zariadení. Asi podľa niektorých pisateľov, knihy, ktoré vydávam každý rok a ich obsah je odborníkmi hodnotený kladne, píše za mňa niekto iný.

            Prosím, môžete písať proti mne ďalej. Keď vám to robí radosť, aj mne to robí radosť, lebo som vás potešil a spríjemnil bezstarostný život. A som rád o to viac, že písať môžem, keďže v priebehu troch rokov som bol pre vážnu chorobu sedemkrát v nemocnici pod skalpelom...

                                                                                                          Mgr. Miroslav Košťany