Od úmrtia Alexandra Dubčeka uplynulo 25 rokov

Dnes uplynulo  25 rokov od úmrtia jedného z najznámejších a zároveň najuznávanejších politikov  prednormalizačného obdobia   Alexandra Dubčeka. Dubček presadzoval tzv. "socializmus s ľudskou tvárou"  a v roku  1968 boli jeho snahy zastavené vpádom okupačných vojsk Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa. Následne bol Alexander Dubček izolovaný od politického a spoločenského života a non stop bol sledovaný komunistickou  ŠTB.

So synom Alexandra Dubčeka Pavlom Dubčekom pripravujeme rozhovor v štúdiu  SOL.

RSDr. Alexander Dubček (* 27. november 1921, Uhrovec – † 7. november 1992, Praha) bol slovenský politik, štátnik a vrcholný predstaviteľ Pražskej jari. Od januára 1968 zastával funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ, v ktorej začal praktizovať ideu „socializmu s ľudskou tvárou“. Tento reformný proces snažiaci sa o demokratizáciu komunistického režimu ukončila 21. augusta 1968 invázia piatich krajín Varšavskej zmluvy do ČSSR. V apríli 1969 Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil Gustáv Husák, ktorý zaviedol tzv. normalizáciu. Po nežnej revolúcii sa Dubček opäť vracia do politického života ako predseda Federálneho zhromaždenia ČSFR a predseda SDSS.

Narodil sa roku 1921 v tom istom dome ako Ľudovít Štúr, v budove miestnej školy.

Jeho otec Štefan Dubček bol vyučený stolár, niekoľko rokov pracoval v USA, kde sa stal presvedčeným komunistom. V dvadsiatych rokoch bol jedným zo zakladateľov a funkcionárov KSČ. V Chicagu sa spoznal s matkou Alexandra Dubčeka, Pavlínou (rodená Kobydová). V Amerike sa prebíjala životom ako pomocnica v domácnostiach bohatých mešťanov, neskôr ako kuchárka. Pracovala v krajanských spolkoch i socialistickom robotníckom hnutí, ktoré si dávala do súladu s kresťanskými ideálmi. Po vzniku Československej republiky a narodení staršieho syna Júliusa (1919) sa v roku 1921 rozhodli pre návrat na Slovensko v nádeji že v novej vlasti začne vyhovujúcejší život. Avšak prvá povojnová hospodárska kríza značne schladila ich očakávania. S túžbou po sociálne spravodlivom živote sa odhodlali v roku 1925 so silne ľavicovo zameranými rodičmi, členmi esperantského družstva Interhelpo, do sovietskeho Kirgizska. Zvláštnou zhodou okolností tak Dubčekova rodina žila istý čas aj v USA aj v ZSSR.

Neskôr sa rodina presťahovala z Kirgizska do mesta Gorkij (dnes Nižný Novgorod, Rusko). Roku 1938 sa Dubčekovci vrátili na Slovensko. Alexander Dubček vstúpil v roku 1939 do vtedy ilegálnej KSS.

Vyučil sa za strojného zámočníka a pracoval v Dubnici nad Váhom. V roku 1944 sa spolu s bratom Júliusom so zbraňou v ruke zúčastnili Slovenského národného povstania. V boji bol dvakrát ranený, jeho brata zastrelila nemecká hliadka necelé štyri mesiace pred oslobodením. Po vojne pôsobil v rôznych politických funkciách v Trenčíne a Banskej Bystrici. Keďže dobre ovládal ruský jazyk, bol vyslaný do Moskvy aby tam v rokoch 1955 – 1958 študoval politické vedy. Dubčekov základný vnútorný zvrat k postojom reformného komunistického politika Nikitovi Chruščovovi nastal v 60. rokoch. Hlavnú úlohu tu zohrala jeho angažovanosť v práci straníckej rehabilitačnej komisie, kedy sa zoznámil s krutou skutočnosťou politických procesov prvej polovice 50. rokov. Išlo pri tom iba o procesy s komunistami.

V roku 1953 – 1955 vedúci tajomník Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici.

Od roku 1962 obsadil miesto vedúceho tajomníka Krajského výboru KSS v Bratislave. Od roku 1963 zastával post prvého tajomníka ÚV KSS. Na konci roku 1967 sa dostal do ostrej kontroverzie s nepopulárnym prezidentom ČSSR Antonínom Novotným, čo napokon vyústilo v jeho zvolenie za prvého tajomníka ÚV KSČ v januári 1968. V tejto funkcii presadzoval kroky k liberalizácii režimu. Tento proces je nazývaný Pražskou jarou. V januári 1968 si Dubček sadol na stoličku šéfa KSČ v Prahe. Ľudia, ktorí sa s ním dostali do kontaktu, o Dubčekovi hovorili ako o nekonfliktnom, priateľskom a usmievavom človeku, ktorý bol vhodným kompromisom medzi táborom reformistov a konzervatívnym krídlom KSČ. Bol predstaviteľom premien, ktoré vtedy pod tlakom verejnosti a udalostí bežali v spoločnosti aj samotnej KSČ už od polovice 60. rokov. Medzi 3. a 5. januárom 1968 plénum ÚV KSČ rozhodlo oddeliť funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky a zbavilo A. Novotného funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Na menovaní jeho zástupcu sa však predsedníctvo nemohlo dohodnúť.

Ako kompromisné riešenie bol zvolený dovtedajší prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček. Jednou z jeho hlavných úloh bolo čeliť útokom proti komunistickej strane a proti socializmu. 4. mája 1968 vedenie KS ZSSR pozvalo do Moskvy vedúcich predstaviteľov KSČ a vlády ČSSR na čele s prvým tajomníkom ÚV KSČ Alexandrom Dubčekom. Sovietski čelní predstavitelia sledovali obrodný proces v ČSSR s veľkou nevôľou, pretože sa obávali oslabenia pozícií socialistického bloku na zahraničnopolitickej scéne. Medzitým 29. máj až 1. júna Ústredný výbor KSČ rokoval o súčasnej situácii. A. Dubček konštatoval, že sa podarilo získať dôveru občanov v politiku KSČ. Česko-Slovenskí reformisti však nedokázali získať dôveru svojich sovietskych spojencov, ktorí začali od júla aktívne pripravovať vojenský zásah proti ČSSR.

V noci z 20. na 21. augusta vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy bez vypovedania vojny vtrhli do ČSSR, obsadili jeho územie a zmocnili sa kontroly štátu. Sovietski vojaci zatkli a odvliekli A. Dubčeka, J. Smrkovského, O. Černíka a ďalších do Moskvy. Prezident ČSSR Ludvík Svoboda (spolu s delegáciou, ktorú tvorili G. Husák, M. Dzúr, B. Kučera, V. Biľak, A. Indra a J. Piller) odletel do Moskvy, kde žiadal, aby sa na rokovaniach zúčastnili Dubček a ostatní uväznení komunistickí predáci. Sovieti pustili iba Dubčeka, Smrkovského, Špačka a Šimona, ktorých z väzenia „v lesoch“ dopravili do Moskvy 24. augusta. Potom prepustili aj ďalších delegátov. Ale tajomník ÚV KSSZ Boris Ponomariov im jasne povedal, že sa budú môcť vrátiť domov iba po podpísaní Sovietmi pripraveného protokolu, či to bude trvať deň, týždeň, dva týždne alebo i mesiac. 27. augusta sa Svoboda, Dubček, Černík, Smrkovský a Špaček smeli vrátiť do Prahy, po tom čo podpísali všetkých pätnásť Sovietmi diktovaných podmienok „Moskovského protokolu“, čo znamenalo ich úplnú kapituláciu.

Napriek porážke v Moskve sa Dubček z vysokej politiky dobrovoľne nestiahol, reformne orientovaní predstavitelia požadovali, aby vo funkcii zotrval a tlmil pripravované represálie konzervatívneho krídla v strane. Toto obdobie Dubčekovej kariéry je niekedy vnímané dosť kontroverzne. Dubčekovi kritici mu napríklad vyčítajú, že podpísal neslávne známy „obuškový zákon“. V skutočnosti však Dubček musel „obuškový zákon“ podpísať ako predseda Federálneho zhromaždenia. Sám sa pritom snažil robiť obštrukcie, ktorými chcel minimálne oddialiť prijatie „obuškového zákona“ a zmierniť jeho obsah. Ako poslanec za zákon nehlasoval. Bol tiež vo vysokých funkciách v čase upálenia sa Jana Palacha a následných mnohotisícových manifestáciách proti prítomnosti okupačných vojsk začiatkom roka 1969.

1. januára 1969 podľa zákona o česko-slovenskej federácii, ktorý bol pripravovaný už dlhšie pred vpádom intervenčných vojsk, vznikla Slovenská socialistická republika. 2. januára predsedníctvo SNR vymenovalo prvú vládu SSR na čele so Štefanom Sádovským. 17. apríla sa v Prahe zišlo plénum ÚV KSČ a zvolilo nové predsedníctvo. A. Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ vystriedal Gustáv Husák. V apríli 1969 bol Dubček odvolaný z funkcie. Od apríla do októbra 1969 pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia, potom krátko ako veľvyslanec v Turecku. Viacerí od neho očakávali, že využije túto funkciu na emigráciu do zahraničia, čo však neurobil. V roku 1970 bol vylúčený z KSS.

Napokon bol Dubček nútený sa z verejného života úplne stiahnuť. V domácom exile bol prinútený žiť takmer po celé dve desaťročia. V rokoch 1970 – 1985 pracoval za minimálnu mzdu pre podnik Západoslovenské štátne lesy v bratislavských Krasňanoch ako mechanizátor. Bol vylúčený zo všetkých spolkov a organizácií, dokonca aj z tých, v ktorých museli byť zamestnanci v tom čase povinne. Bola mu odňatá vojenská hodnosť aj cestovný pas. Bol zbavený členstva vo Zväze protifašistických bojovníkov, hoci od začiatku sa zapájal do bojov v SNP. Počas normalizácie bola proti nemu vedená zúrivá propagandistická kampaň. Napriek tomu sa A. Dubček svojho presvedčenia nevzdal. Písal obsiahle protestné listy Federálnemu zhromaždeniu, Slovenskej národnej rade, prokuratúre ale a ďalším inštitúciám. Podporoval aktivity Charty 77 hoci občiansku iniciatívu nepodpísal. Jeho postavenie sa výraznejšie zmenilo po nástupe k moci Michaila Gorbačova, aj keď stále musel žiť v stráženej izolácii.

Krátko pred nežnou revolúciou si ho opätovne začala všímať západná tlač a rozhlasové stanice. Začiatkom roku 1988 uverejnili s ním rozsiahly rozhovor noviny L' Unita, ktorý prevzali mnohé svetové agentúry. Vo Vatikáne ho prijal Ján Pavol II. ^[3]Po celé normalizačné obdobie bol sledovaný Štátnou bezpečnosťou pod kódovým menom „ESER“. Sledovaný bol aj jeho syn Peter. ^[4][5] V roku 1985 odišiel do dôchodku. ^[6] Na jar 1989 navštívil v Prahe Václava Havla po jeho prepustení z väzenia. V novembrových dňoch sa od začiatku zapájal do masových demonštrácií v Prahe i Bratislave, na ktorých skandovali heslá za jeho kandidatúru na funkciu prezidenta republiky. Nakoniec aktivistická skupina Občianského fóra presadila do tejto funkcie dramatika a disidenta Václava Havla.

Po Nežnej revolúcii sa do politiky vrátil, v rokoch 1989 – 1992 bol predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR, v roku 1992 sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Koncom roka 1989 sa o ňom uvažovalo ako o možnom prezidentovi Česko-Slovenska. V česko-slovenskej otázke bol Dubček dôsledným zástancom federatívneho riešenia. 1. septembra 1992 utrpel vážnu dopravnú nehodu pri Humpolci, bol hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Homolce, kde 7. novembra zomrel. Pochovaný je na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie.

Zdroj: Wikipedia