O vlások (poviedka)
Mozog odumiera po štyroch až piatich minútach bez prísunu kyslíka. Stačí taká krátka chvíľa, aby sa zastavila činnosť srdca a krvného obehu a postupne začali odumierať všetky bunky v tele. „ Zase si nepriniesol žiadne peniaze? Veď si celý mesiac tvrdil, že sa to zlepší, stále si predsa chodil na tie tvoje školenia a nič z toho!“ Kričala Jana na svojho manžela. „Ale najprv sa človek predsa musí učiť, aby vedel ako na to, a ja som zatiaľ v štádiu...“ „Mňa nezaujíma v akomsi štádiu, ale to, z čoho zaplatím šeky a za čo kúpim jedlo! Odkedy si odišiel z kina a začal robiť poisťováka nám príjmy klesli takmer o polovicu!“ „Ale zlatko, uvidíš, že to bude už lepšie, dnes mám dohodnuté tri stretnutia s potencionálnymi klientmi a keď všetko pôjde tak ako má, donesiem ti toľko peňazí, čo by som zarobil v kine za tri mesiace.“ „Keby si radšej viac konal, ako hovoril!“ Jana sa otočila k sporáku a začala miešať omáčku. „ Ty naozaj nechápeš že ja sa snažím?“ „Tak sa snaž viac!“ „Áno a čo robíš ty? Dokážeš len kritizovať človeka, celý deň si presedíš v tom tvojom kvetinárstve a nič nerobíš! Ale dobre je do ostatných hučať!“ „Ja že nič nerobím? Ty si ani predstaviť nevieš, koľko je v takom obchode roboty, ale akoby si to aj mohol vedieť, keď vlastnú ženu do práce pozrieť nedoješ, ty máš iné veci na práci...školenia a klienti.“ „Ty nechápeš že tie školenia sú dôležité? Ty také niečo nepoznáš, lebo o kvetiny sa môže starať hocikto a ani školu nepotrebuje!“ „Ty jeden..“ Jana sčervenala ako rak, schytila panvicu a hodila ju po manželovi, ten sa však v poslednej chvíli stihol uhnúť. „Však počkaj keď donesiem prvú výplatu ešte ma budeš prosiť, aby som ti odpustil!“ Zakričal a treskol dvermi na svojej pracovni. S Janou sa za päť rokov, čo už boli spolu takmer vôbec nevadili. Až poslednom čase vznikli problémy. Kamil začal pracovať ako poisťovací agent, celé dni nebol doma, a tak Jana nemala ani peniaze ani manžela. Nečudo teda že ju to nahnevalo. Kamil bol sám v izbe, krv mu v žilách vrela a srdce bilo ako divé. Bol veľmi nahnevaný, že ho žena stále neprávom obviňuje , a on sa pri tom tak snaží. Otvoril malý bar, ktorý sa nachádzal oproti veľkej knižnici a vytiahol fľašu s medenou tekutinou, ktorú si nalial. Z misky na bare vybral pár kociek ľadu, ktoré so žblnkotom dopadli na dno pohára. Chvíľu ho len tak držal v ruke a vychutnával si chlad, ktorý mu pohár prenášal na ruku. Postavil sa ku oknu a sledoval oblohu. Slnko bolo už vysoko na oblohe a vonku bolo nádherne. Priložil pohár k ústam, preglgol a cítil ako mu whisky steká dolu hrdlom a zanecháva pri tom štipľavý pocit v ústnej dutine. Upokojil sa. Hneď po prvom dúšku sa začal cítiť lepšie a jeho telo nabralo určitú ľahkosť. Hnev z neho pomaly opadol a do duše mu odrazu vstúpila akási harmónia a bol prekvapený sám so seba ako na Janu vyletel. Čo sa s ním porobilo? Veď sa predsa nikdy nehádali. Náhle však pocítil určitú slabosť. Pravá strana tela mu zmeravela a pohár spadol na zem. Rozbil sa a tekutina sa roztiekla po podlahe. Do hlavy mu vystrelila prudká bolesť a pred očami sa mu zjavila biela hmla. Všetko sa s ním zakrútilo a spadol na zem. Pocítil prudkú bolesť na temene hlavy, to bolo posledné čo si stihol uvedomiť. Potom nastala už len čierna tma. Otvoril oči, ale nevedel si spomenúť, kde sa nachádza. Videl len hmlu. Šedú hmlu, všade naokolo. Skúsil pohnúť hlavou. Nedalo sa. Necítil si ani kúsok svojho tela. Akoby bol zaliaty v sadre, ktorá medzičasom pekne stuhla. Mohol teda len pozerať hore do prázdnoty. Pokúsil sa vybaviť si v mysli nejakú spomienku. Akúkoľvek. Zmluvy! Spomenul si na zmluvy Dnes sa má dnes stretnúť ešte s tromi ľuďmi kvôli poistkám! „Ale ako dočerta keď som tu, na tomto neznámom mieste?“ Opäť skúsil pohnúť hlavou. Reagovala. Zvyšok tela bol však stále rovnako stuhnutý. „Čo sa to deje? A prečo som tu?“ Celou silou sa snažil presvedčiť svoje nohy a ruky, aby ho poslúchli. Márne. Nepohli sa.“ Čo len teraz budem robiť? Vie niekto že som tu? Musím sa odtiaľto dostať, veď mám šancu uzatvoriť dobré obchody! Vtedy mu v mysli vyskočila myšlienka na jeho manželku a ich hádku. Kvôli peniazom. „Konečne sa mi môže zadariť a Jana mi nebude nadávať, že sa flákam!“ V náhlom návale úzkosti zaťal ruky v päsť. Znovu tak sústredil všetku svoju pozornosť na končatiny. A tentoraz sa pohli. Síce len trochu, ale Kamil si ten pohyb všimol a cítil ho. Srdce sa mu rozbúšilo. Zameral sa hlavne na nohy, tužil vstať, tužil odisť....preč z tohto tichého miesta. Pohyb bol čoraz viac zreteľnejší, až sa mu nakoniec podarilo zohnúť pravú nohu v kolene. A to mu akoby dodalo viac sily a všetky svaly v tele sa mu napli. Na jednej strane pociťoval náhly príval energie, no zdalo sa mu akoby z jeho tela vychádzala von a to mu dodávalo silu. Silu postaviť sa. „Čo ak sa mi to nepodarí? Príde mi niekto na pomoc?“ Započúval sa do ticha. Dúfal že aspoň náznak nejakého slabého zvuku mu pomôže identifikovať toto miesto. Nič. „A čo spraví Jana, keď neprídem domov? Pôjde ma hľadať?“ Spomenul si na hádku. „Možno je taká nahnevaná, že nado mnou ani nebude rozmýšľať a pôjde spať. A čo ja? Čo sa so mnou zatiaľ stane? Najskôr tu umriem. Sám. A kým ma niekto nájde, do šľaka ak ma vôbec niekto nájde, bude už neskoro!“ Vtedy zohol i druhú nohu a rukami sa skúsil zaprieť. Najprv sa mu podarilo kľaknúť si a keď si bol istý že jeho nohy nabrali dostatok sily, pomaly sa postavil. Kolená sa mu ešte trochu triasli, ako keď máte trému pred vystúpením a nemôžte to zastaviť, ale stál. On stál! Teraz sa už mohol poobzerať okolo seba. Nebolo mu to však k úžitku, lebo všetko naokolo bolo stratené v šedej hmle. Nevidel jediný náznak budovy, stromu, čohokoľvek. Odrazu sa cítil strašne osamelo. Podarilo sa mu spraviť niekoľko krokov dopredu. V jednej chvíli sa mu zazdalo, že ho ovial studený vietor a tak v nádeji, že tam kdesi vpredu za tou hmlou nájde východ z tohto labyrintu strachu sa pomalými krôčikmi, ako keď sa dieťa učí chodiť, vybral dopredu. Čím dlhšie kráčal, tým lepšie ho nohy poslúchali. Čím ďalej však išiel, tým viac bola hmla hustejšia. Alebo sa mu to iba zdalo? Teraz už nemyslel na svojich klientov ani na prácu. Túžil sa dostať von, k Janke, k jeho milovanej Janke...ospravedlniť sa jej a už nikdy sa s ňou nepohádať, ako ju len miluje a ako strašne mu chýba...Ach Jana! Myšlienka na svoju manželku ho tak nakopla, že začal utekať. Nohy ho už poslúchali ako za starých čias, boli silné a zdravé a tak utekal dopredu. Zavrel oči a v mysli si prestavil svoju manželku. Zazdalo sa mu že už je s ňou, preč z toho strašného miesta. Keď však oči otvoril, opäť zbadal pred sebou len šedú hmlu. Ani si to neuvedomil, no čoraz viac zrýchľoval, utekal ako o život, ako kedysi na pretekoch, keď túžil byť prvý. Tu však nešlo o víťazstvo, ale o túžbu bežať preč. A okrem toho, čosi ho poháňalo stále vpred a stále rýchlejšie. Jana zaklopala na dvere pracovne, no nikto sa neozval. Otvorila teda. V ruke držala tanier s obedom a usmievala sa. „Kamil počúvaj, nemali by sme...Ach preboha!“ Úsmev jej ihneď zmizol z tváre keď zbadala pri okne telo svojho manžela. Obed ihneď pustila na zem, tanier zarinčal a červená omáčka sa rozprskla na stene. Pribehla k svojmu manželovi, kľakla si k nemu a skúšala či dýcha. Vtedy si všimla, že má zapadnutý jazyk. Pred rokom si robila kurz prvej pomoci a tak vedela ako postupovať. Pod bradu mu strčila dva prsty, aby sa jazyk dostal z hrtana von a prisunul príval kyslíka do mozgu. Kamil stále utekal, odrazu ho však akási neviditeľná sila začala spomaľovať. Bežal čoraz pomalšie, nohy sa mu už opäť začali triasť. „Nie, ja to dokážem, musím!“ Kričal. Z behu však prešiel do kroku, až celkom zastal. Kolená sa mu podlomili a on spadol na zem. Opäť ležal na zemi. Nehybný a celkom stuhnutý. A bol zase na začiatku. Očami hľadel do prázdna, viečka mu však oťažievali, až sa znovu ocitol v čiernej tme. Zase zbadal pred sebou Janu. Usmievala sa, tak ako to vedela len ona. Vytryskli mu slzy, nedokázal k nej nájsť cestu z toho záhadného miesta a teraz určite umiera. Jeho manželka sa k nemu prihovorila. „Kamil, už je všetko v poriadku, som pri tebe.“ „Č.. čo sa to deje?“ Spýtal sa chrapľavým hlasom a neveriacky pozeral na svoju ženu. Pomaly začal rozpoznávať svoju pracovňu. Ležal na gauči, hneď oproti oknu. Matne si spomenul na svoj pád. „Mal si menšiu nehodu, ale už sa nemusíš ničoho báť.“ „Bál som sa že ťa už neuvidím.“ „Tiež si ma vystrašil. Ako sa cítiš?“ „Bolí ma hlava...“ „No pri náraze na zem si si ju buchol, bol tu ale doktor Wise, so siedmeho a pozrel sa na teba. Pomohol mi preložiť ťa sem. Budeš v poriadku, len si musíš oddýchnuť.“ „Ďakujem“ Kamil bol šťastný, že opäť vidí svoju ženu, bol šťastný, že nakoniec sa k nej predsa len vrátil. Zazvonil Kamilov mobil. Jana vstala a pozrela sa na display. „Volá ti nejaký pán Frank, mám to zdvihnúť a povedať, že nemôžeš hovoriť?“ „To je môj klient daj mi to...“ „Teraz si sa len prebral, bol si takto blízko smrti a ty myslíš stále na tie tvoje poistky?“ „Len mi to prosím daj.“ Jana, ktorú to veľmi nahnevalo mu podala telefón a začala zbierať črepy taniera zo zeme. Kamil vzal do ruky svoj mobil a jedným stlačením ho vypol. Melódia prestala hrať a Jana sa naňho neveriacky pozrela. „Už žiadne poistky láska, milujem ťa.“ Sladko sa usmiala, črepy položila naspať na podlahu a vrátila sa k manželovi dať mu pusu. „Aj ja ťa milujem“ Povedala mu nežne do ucha. „ A mimochodom doktor Wise povedal, že si unikol smrti iba o vlások.“
Komentáre k článku:
Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.