Niekde došlo k chybe...

Brit píše otvorene o spoluvine Západu za stredoeurópsku hodnotovú krízu:

Po roku 1989 sme my víťazi studenej vojny dostali obrovskú dôveru a dobrú vôľu ľudí z východnej polovice kontinentu. Lenže túto dividendu sme postupom času premrhali.

Najpamätihodnejší koncert, ktorého som sa kedy zúčastnil, sa konal v Prahe pri príležitosti oneskoreného odovzdávania jednej hudobnej ceny. Balady, ktoré svojím hlbokým hlasom spievala Marta Kubišová, symbolizovali idealizmus a vzrušenie pražskej jari z roku 1968. Jej vzdorovitá Modlitba pro Martu sa stala hymnou odporu proti Sovietmi vedenej invázii do Československa z augusta toho roku.

Vtedajšia najpopulárnejšia Československá speváčka za to zaplatila veľkú osobnú i profesionálnu cenu. Počas takzvanej normalizácie, ktorá prišla po okupácii, jej hudbu zakázali a štátne orgány spätne sfalšovali výsledky ankety, na základe ktorých mala dostať svoje tretie ocenenie Zlatý slávik. Namiesto toho musela nastúpiť do podradnej práce v továrni na hračky a jej manžel emigroval.

No ona zostala nezlomná, stala sa signatárkou a neskôr aj hovorkyňou disidentského hnutia Charta 77 a v roku 1989 i hudobným hlasom nežnej revolúcie. Keď som videl, ako v novembri 1989 spieva svoju Modlitbu pro Martu pred zaplneným Václavským námestím a potom už spolu s davom spievala štátnu hymnu, zdalo sa, že diktatúra to má už spočítané. O niekoľko mesiacov neskôr v sprievode rozžiareného Václava Havla, ktorý bol vtedy československým prezidentom, nakoniec dostala svojho Zlatého Slávika, čím sa symbolicky skončila kultúrna cezúra vlády jednej strany.

Spoločenská amnézia
Minulý týždeň už 75-ročná Kubišová opäť spievala na Václavskom námestí na koncerte, ktorý bol pripomienkou 50. výročia invázie. Pre ľudí ako ja je jej hudba rovnako aktuálna a rovnako katarzná ako vždy. Lenže čaro upadá. Notoricky prokremeľský český prezident Miloš Zeman pripomienku roku 1968 ostentatívne bojkotoval. Jeho hovorca povedal, že keďže prezident počas normalizácie prišiel o prácu, nemá potrebu pridávať k mnohým formálnym a nesrdečným prejavom niečo ďalšie. Český predseda vlády Andrej Babiš sa na jednej spomienke síce zúčastnil, no ľudia ho vypískali. Bývalý informátor tajnej polície je dnes v úrade vďaka dohode s komunistickou stranou, ktorá bola od roku 1990 až doteraz politickým páriom.

Táto amnézia je najhoršia v Rusku. Keď v roku 2006 navštívil Prahu, Vladimír Putin uznal, že jeho krajina nesie morálnu zodpovednosť za inváziu, a opätovne podporil rozhodnutie Borisa Jeľcina z roku 1993, ktorým okupáciu odsúdil. Lenže v dnešnom Rusku toto výročie prešlo takmer bez povšimnutia. Disidenti, ktorí v roku 1968 demonštrovali proti invázii na Červenom námestí, za čo sa im dostalo tvrdých trestov vrátane núteného pobytu na psychiatrii, dostali od Čechov i Slovákov vyznamenania i iné pocty. A národnými hrdinami by mali byť aj v Rusku. No namiesto vyzdvihovania ich činov štátna televízia vysielala dokumentárny film, ktorý hovorí, že invázia bola nevyhnutná, pretože inak by v susednej komunistickej krajine prebehol imperialistický puč.

Táto propaganda je účinná. Podľa nedávneho výskumu verejnej mienky si len jeden z piatich Rusov myslí, že sovietska invázia bola nesprávna. Naopak, viac ako tretina respondentov uviedla, že bola oprávnená. Keď vezmeme do úvahy ruskú veľkosť a históriu, takáto neúcta k minulým zločinom pôsobí zlovestne. Predstavte si napríklad, ako by sa cítili európske krajiny, ak by podobný podiel nemeckého obyvateľstva rovnako uvažoval o nacistických zločinoch, ku ktorým patrila aj okupácia veľkej časti predvojnového Československa z roku 1938.

Kde sa stala chyba?
Pred takmer tridsiatimi rokmi by sa všetko toto zdalo nielen strašné, ale aj nemožné. Národná suverenita, slobodné podnikanie, demokracia, sloboda, Európska únia a Severoatlantická aliancia sa javili ako súčasti jedného nedeliteľného balíka. V krajinách na východ od železnej opony ľudia vnímali desaťročia komunistického režimu ako tragicky premárnený čas. V roku 1989 si hovorili, že veci už musia začať fungovať tak, ako majú. Môj obľúbený plagát z tých čias ukazuje rebrík opretý o starú železnú oponu a slogan Späť do Európy. Dnes je však opäť na vzostupe ruský vplyv a liberálna demokracia sa ocitla v problémoch. A to sa netýka len Českej republiky.

Kde sa stala chyba? Jedným veľkým omylom bolo podcenenie odolnosti starých štruktúr naviazaných na tajnú políciu. Hoci prišli o moc nad životmi ľudí a hoci ich organizácie rozpustili, ich predstavitelia mali kontakty, know-how a peniaze už v čase, keď boli tieto veci stále nedostatkovým tovarom. Vďaka nim sa stali súčasťou odolných a vplyvných sietí.

Ďalšou chybou bolo podcenenie malígnej moci peňazí. Korupcia zaplavila tak Česko, ako aj mnohé iné postkomunistické krajiny. Členstvo v Európskej únii niektoré problémy vyriešilo, lenže vytvorilo aj nové, ktoré súvisia s eurofondami určenými na výstavbu i podporu iných oblastí. Český premiér a berlusconiovský miliardár Babiš čelí obvineniu z dotačných podvodov, pretože mal zneužiť európske peniaze na podporu malého podnikania.

Korupcia však nespôsobuje len to, že zlí ľudia zbohatli. Ona taktiež oslabuje dôveru verejnosti k inštitúciám a uľahčuje útoky zvonku. V roku 1968 prišli do Československa nepriatelia na tankoch. Teraz kremeľský vplyv podporujú banky a iní investori. České protikorupčné kampane, ktoré na svoju stranu získali aj Kubišovú, svojho času získali veľkú podporu verejnosti. Lenže nakoniec sa im uzavretý svet českej politiky nepodarilo ovplyvniť a nepodarilo sa im ani zmierniť cynický pohľad Čechov na to, ako je ich krajina spravovaná. V takejto atmosfére majú politici typu Zemana a Babiša vhodné podmienky na život.

Veľké škody narobili aj bezškrupulózne a bezohľadné finančné praktiky. Ľudí zapojených do tunelovania a pyramídových schém nikdy nepotrestali. Bohatí sa očistili, chudobní za to zaplatili svojimi úsporami, pracovnými miestami a mzdami. Veľký a nekontrolovaný prílev peňazí na rozvíjajúce sa trhy priniesol skôr zadlženosť, ako prosperitu.

Premrhaná dividenda
To ukazuje na ten najväčší problém. Po páde komunizmu, sa zdalo, že všetko, čo prichádza zo Západu, je dobré. Výsledkom bolo, že my víťazi sme dostali obrovskú dôveru a dobrú vôľu. Lenže túto dividendu sme premrhali tým, že sme ukazovali svoju aroganciu, samoľúbosť a nenásytnosť. Nedbali sme na ekonomickú spravodlivosť, v bezpečnostnej politike sme sa lenivo spoliehali na americké vodcovstvo, dovolili sme, aby naše médiá neboli chránené pred propagandistickými útokmi a nemodernizovali sme naše politické štruktúry. Tým sme svojim kritikom zabezpečili dostatok munície.

Neodbytné slová Modlitby pro Martu parafrázujú výrok filozofa Jana Amosa Komenského, ktorý povedal, že zloba, závisť, zášť, strach a svár pominú, keď sa vláda vráti do rúk ľuďom. Pred rokom 1989 sme mohli obviňovať Varšavskú zmluvu, dnes sa musíme pozrieť do zrkadla.

Autor je britský novinár a spisovateľ