Nezabudnuteľné Košice

Dni neúprosne ubiehajú a ja sa budím ráno s tým že už ubehol týždeň od skvelého podujatia,
akcie, ktorej atmosféru by som rád priblížil tým, ktorí tú možnosť nemali.
Áno pochod, nie nemyslím ten, ktorý sa už stal takmer povinným rituálom väčšiny "mienkotvorných" médií,"iba" ten, ktorému sa vopred neušlo miesto na mediálnom výslní, ale nakoniec nemohol byť odignorovaný, aj keď informácie sa už dostali na stránky médií s "pridržaným nosom", a o to viac sa mu venovali (ne)patričnými "komentármi". Ale nie o tom som chcel (zaslúži si samostatný článok).
Áno - Košice, boli sme tam a chceli by sme sprostredkovať nefalšovaný dojem zo stretnutia,
ktoré si v dobrom budeme pamätať ešte dlho (a nezávisle od tých, ktorí verejnosť chcú presvedčiť o niečom inom).

Prvé informácie som zachytil v lete a skrslo rozhodnutie prísť na pochod za život.
Ako však ubiehali týždne, záujemcov sa objavilo viac a tak vzniklo rozhodnutie zohnať autobus a ponúknuť túto možnosť viacerým z blízkeho okolia.
Aj to sa však ukázalo ako nedostatočné a nakoniec do metropoly východného Slovenska
z okolia Serede vyštartovali 2 autobusy. Zložením celý prierez - od detí, predškolákov, školákov, vysokoškolákov, mládeže,
rodičov i starších učastníkov. Vhodnou zastávkou sa stala prehliadka jaskyne Domica na loďkách.
V Košiciach sme boli o 16.00 - tuná nám poskytla ubytovanie Str.zdravotná škola sv.Alžbety v centre Košíc.
Všade v meste vládla atmosféra očakávania, bežalo paralelne niekoľko programov od rôznych workshopov,
prednášok od popoludnia až po spoločný večer v košickej Infinity Aréne, kde sa vystriedalo niekoľko skupín.
Pozornosť na pódiu púta aj súsošie ženy a dieťaťa. Toto unikátne dielo vytvoril študent výtvarných umení Martin Hudáček.
Predstavuje z kameňa vytesanú kľačiacu matku, ktorá s bolesťou prežíva smútok zo svojho potratu, avšak oproti stojí dieťa - priehľadné, vytesané zo skla,
ktoré dojemným a uzdravujúcim spôsobom žehná matku, aby jej prejavilo odpustenie.
Večer rýchlo ubehol, pokojná noc a bola tu nedeľa 22. september.
Už ráno bolo citíť vo vzduchu niečo väčšie i keď zrána ešte počty ľudí v uliciach ani len nenaznačili obrovskú účasť.
 Na námestí sa začala pripravovať tribúna, okolo desiatky dobrovoľníkov v ochranných označených vestách,
obďaleč príprava kamier. Po krajoch pešej zóny zopár stánkov s balónmi, tričkami a pod.
Tu a tam sa objavili menšie skupinky prechádzajúce po meste s batohmi, občas vlastnými transparentmi, či slovenskou vlajkou.
Rôzny vek, rôzne nárečia, spoločné mali však jedno - dobrú náladu a úsmevy pre okoloidúcich.
Okolo obeda však už námestie bolo zahustené ako na trhovisku, atmosféra však srdečná, pokojná a priateľská.
To už v plnom prúde bežali rôzne atrakcie aj pre najmenších - preliezačky, hojdačky pripravené skautmi,
rôzne hry a súťaže.
Poobede už nastal pohyb, ľudí usmerňovali dobrovoľníci postupne do ulíc, dostali sme sa takmer pred vchod Dómu sv.Alžbety.
Pochod mal začať o 14.30, ale ešte dlho stojíme na mieste.
Nikomu to však neprekáža, ľudia sa bavia, tlačenica žiadna i keď ľudí je tu už "od nevidím - do nevidím",
všetci disciplinovane čakajú. Zástup sa konečne pohne, stretáme sa rôzni ľudia,
kreativita pri rôznych doma vyrobených plagátoch zaručí, že pohľad rôznymi smermi je vždy iný a zaujímavý.
Cestou sa stretajú známi, ktorí sa roky nevideli (sám som stretol spolužiakov - manželov - nevideli sme sa 20 rokov),
aj neznámi sa dávajú spolu do reči. Po okrajoch ulíc okrem usporiadateľov a polície často vidno kamery, či fotoaparáty,
účastníci ale i "vyzbrojení" profesionáli (v duchu sa pýtam - aké/či budú reportáže ?).
Nad hlavami lieta motorové rogalo(údajne lietajúci kňaz :).
Ľudia sú ale aj na balkónoch, tiež ako pre nás iste aj pre domácich je prekvapením, koľko ľudí venovalo čas, energiu, peniaze, aby sa tu mohli stretnúť.
Sprevádzajú nás tiež autá s ozvučením, z ktorých sa tiež širi dobrá nálada, približujeme sa k hlavnému námestiu, opäť počujeme program z hlavného pódia,
to sa už uvoľňujú nad nás stovky balónov ako pripomienka nenarodených,
prechádzame okolo hlavného pódia a späť na školu, vraciam sa však ešte na chvíľu bokom do uličky - pochod totiž ešte stále pokračuje - tisícky ďalších ľudí sú v nedohľadne.
Opäť vidno nadšenie a radosť v tvárach aj keď ľudia sa pri tribúne začínajú rozchádzať.
Obďaleč na kraji ulice stojí muž v bielom - zrejme pustovník, v ruke vrecko na milodary.
Hľadám po vreckách nejaké mince, ale nachádzam iba 1€ (ostatní sú už na škole), tak aspoň čo mám.
Dávam sa aspoň na chvíľku do reči: "Nevedel som, že vlaky na Slovensku toľko stoja.
Prichádzam zo Španielska a teraz zostávam na Slovensku".
Ak sa teda nič nezmení, možno ho stretnete niekde pri Perneku, kde plánuje mať pustovňu.
Zvoní mi telefón - všetci už sú na škole, vraciam sa tiež odniesť batožinu.
Moyzesova je zaplnená - tentoraz už všetci čakajú s batožinou na cestu domov. Napriek tisíckam ľudí je cesta späť plynulá, bez zápchy.
Lúčime sa ako starí známi - neznámi ľudia na chodníkoch i autobusoch si mávajú na rozlúčku.
Dovidenia priatelia!

PS: Samého ma to nenapadlo (príde mi to ako samozrejmé),
ale na uliciach aj pri takom množstve ľudí nezostali odpadky, neporiadok.

Zopár faktov na záver:
Prípravy pochodu za život sa začali viac ako pred rokom (nebol teda nijako plánovaný voči iným pochodom, akciám)
Pochod za život bol vyjadrením podpory života vo všetkých jeho aspektoch, vôbec nie iba proti "prerušeniu" tehotenstva,
zahŕňal najmä:
- podporu života ľudskej bytosti od počatia
- podpora života v jeho prirodzenom prostredí
(t.j. výchova detí vo vlastnej rodine - nie 2 mužov, či žien, či dokonca vytrhávanie z rodín soc.pracovníkmi, juvenilná justícia a pod.)
- podpora života aj na jeho konci (bez eutanázií)
Toto bolo vidno aj na plagátoch
Prvé čísla (vopred) hovorili o 50 tisíc účastníkoch,
realita ukázala značný nárast, odhady sa zastavili až na čísle 80 tisíc.
Rozmenené na drobné - mimoriadny vlak, cca 600 autobusov, 5000 áut, 700 dobrovoľníkov

Zapíše sa do histórie ako jedno z najväčších podujatí na námestiach po r.1989.