Nevďačná staroba: fejtón

Jožo bol dlhé roky so svojím životom spokojný. Mal svoju rodinu, statočne pracoval, zabával sa a už sa ani nepamätal, kedy bol u lekára, pretože bol zdravý ako buk. Ani sa nenazdal, a už mal šesťdesiatku. Len pomaly, pomaličky si začal uvedomovať, že je starobný dôchodca. Aj to mu pripomenula pokladníčka na železničnej stanici, lebo sa jej stačilo na Jožka pozrieť a bez mihnutia oka mu vydala lístok ako osobe nad sedemdesiat rokov! Jeho starobu mu občas pripomenuli niektorí mladí ľudia v autobuse, keď mu uvoľnili miesto na sedenie. Pomyslel si, že to sa stáva a nebral na svoj vek nijaký ohľad. Jedného dňa však dostal v bruchu také silné kŕče, že musel ísť k lekárovi. Len potom sa to začalo. Ešte zniesol v zadku hadicu, ale keď mu oznámili, že má rakovinu, to už bolo veľa. Nasledovala operácia a Jožko odchádzal domov s vývodom. Hnus! Musel chodiť na chemoterapiu a po roku mu vývod odstránili a znovu zašili. To nebol koniec. Musel ísť na ďalšiu operáciu ľavej strany hrudníka a potom aj pravej strany, lebo rakovina zlomyseľne navštívila i túto oblasť. Rany sa našťastie zahojili. Potom prišiel na rad pruh a ďalšia operácia. Kedy bude tomu koniec? Nebol. Na relaxačnom pobyte pre onkologických pacientov si zlomil nohu... Jožko sa nedal zmiasť. Už ho neprekvapí nijaká ďalšia choroba, i keby nečakane prišla aj o polnoci. Darmo ho prenasleduje staroba, cíti sa ako mládenec. Že choroba je staroba, alebo opačne? Figu borovú. Všetko sa dá prežiť, len treba chcieť. Nikdy pred operáciou nemyslel na to, že sa už nezobudí. Skôr obkukával zdravotné sestričky a uvažoval, či sú ešte sexuálne jedlé, a tak... Po tých všetkých peripetiách sa cíti Jožko opäť zdravý. Cíti v sebe horúcu krv a máva dojem, že mu tvrdnú i svaly. Na tanečných zábavách pre seniorov chýbať nemôže. Nedávno cestoval z Trenčína do Bratislavy expresným diaľkovým autobusom. Autobus bol preplnený, ledva ho šofér ešte nechal nastúpiť. Jožko sa nevzdával. V strede autobusu uvidel mladú a veľmi peknú blondínu. Sedela a pozerala sa okolo seba. Jožko si pomyslel, že sa musí dostať k nej. Čo na tom, že bude stáť, ale môže sa na tú krásu pozerať a čas ubehne rýchlejšie. Tlačil sa, pretláčal. A že je starý? Možno, keď sa dá so slečnou do rozhovoru, môže aj niečo byť... Konečne sa dostal až k slečne. Nestačil ani ústa otvoriť, keď jemne, ale dosť hlasno povedala: „Dedko, nech sa páči, poďte si sadnúť!“ Od prekvapenia a hanby skoro nedýchal. Konečne si začal uvedomovať, že naozaj starne. V duchu sa rozčúlil a nadával, že sa tej nevďačnej staroby asi nikdy nezbaví... Miroslav Košťany