Nepriateľ socializmu

Písal sa rok 1970. Vtedy ešte býval  Miloš Kučera v Bratislave. Keď Cestovná kancelária mládeže (CKM) organizovala zájazd do západných štátov, rozhodol sa ísť aj on. Mal dvadsaťosem rokov a bol plný chuti do života. V Slovnafte, kde pracoval na prevádzke farbenia polyetylénu, boli aj Angličania a od nich sa dosť zrozumiteľne naučil aj ich jazyku. To mu na zájazd, ktorý si zvolil, zatiaľ stačilo. Ibaže túžil ostať na Západe. To aj urobil. Čo nasledovalo doma, vedia si tí starší dosť dobre predstaviť. Pre mladých ľudí by to bolo dnes absolútne nepochopiteľné.

Ilegálne do Švajčiarska

Podarilo sa mu zamestnať sa vo firme Monitron. Medzitým ho súd doma v jeho neprítomnosti odsúdil na šestnásť mesiacov nepodmienečného trestu odňatia slobody a prepadnutie všetkého majetku v prospech štátu.

Pravdaže, to ho už nezaujímalo. V novom zamestnaní sa stal z neho slaboprúdar pri výrobe ovládacích skriniek pre chemický priemysel. Mal sa dobre, nič mu nechýbalo. Navyše si zvykol na tvrdú robotu, železnú disciplínu, dobre zarábal a mohol si povedať, kedy čo chcel, iniciatívne navrhoval nové prvky do výrobkov. Všetko bolo inak ako doma. To, ako sa ukáže neskôr, ho pre socialistickú spoločnosť pokazilo. Hoci bol presvedčený, že domov sa nikdy nebude môcť vrátiť a prísť aspoň na návštevu, mýlil sa. Osud rozhodoval inak.

Návrat domov

V roku 1978 mu v rodnej vlasti zomrel otec. Nevlastná matka ho prosila, aby sa vrátil domov, lebo sa cíti osamelá. Svoju prosbu mu vyjadrila v listoch viackrát. Rozmýšľal, čo urobiť, nové pomery v Československu už tak dobre nepoznal, možno, keď sa vráti, nebude to s ním za ilegálne opustenie domova až také zlé. V duši a srdci ho domov ťahalo, pravda, aj zvedavosť, ale sa aj bál. V Československu bol tvrdý režim a za nedovolené opustenie jeho hraníc sa prísne postihovalo. Kto však vie, možno sa čosi zlepšilo, veď rokmi sa život mení. Rozhodol sa, že to skúsi a pôjde domov. Ešte pred cestou späť mu na ambasáde v Berne vydali potvrdenie nahrádzajúce pas, podľa ktorého nebol zo Švajčiarska vyhostený, ale odchádza do Československa na vlastné želanie. Pas mu poslali na príslušný orgán Zboru národnej bezpečnosti /ZNB/. Veci si v kontajneri poslal Miloš domov. Na hraničný priechod prišiel vo svojom aute. A tu sa to už začalo. Miloš si spomína:

„Všetky veci som si musel pred československými colníkmi vyložiť z auta von. Dvaja civilisti ma odviedli do budovy na colnici a urobili mi osobnú prehliadku. Musel som sa vyzliecť donaha a boli tak precízni, že sa mi pozerali aj do zadku. Napokon si sadol jeden z civilov ku mne do auta a druhý išiel s ich autom pred nami. Pochopil som, že ide o príslušníkov štátnej tajnej bezpečnosti /ŠtB/. Išli sme do Bratislavy. Ten, ktorý sedel v aute so mnou, sa ma pýtal, ako sa mi páči Bratislava. Keď som videl tú nečistotu a všade heslá o slávnej Komunistickej strane Československa, zdalo sa mi to akési komické a v porovnaní so Švajčiarskom smiešne a absurdné. Vravel som, je tu všade špina a heslá, veď sa zahraniční hostia musia na tom smiať. Mám takú povahu, čo na srdci, to na jazyku. Akosi mi nedošlo, že nie som už vo Švajčiarsku, ale v Československu a na reči môžem doplatiť. Potom ma na ŠtB vypočúvali jedenásť hodín. Boli zvedaví, kedy som odišiel, či som bol v cudzineckej légii, s kým som sa stýkal a ak, čo som hovoril, či som pracoval, alebo spolupracoval s rádiom Slobodná Európa, skrátka, boli zvedaví na všetko. Čo som mohol povedať, veď som bol vo Švajčiarsku ako obyčajný robotník a politika ma zaujímala len ako bežného človeka...!“

Stále sledovaný

Miloša Kučeru odprevadili muži v civile do pol cesty, ale presne to nevie. Na vtedajšie pomery je veľmi pravdepodobné, že ho sledovali i potom. Ale presne to nevie. Viac ho  zaujímalo, že sa zvítal s matkou a bratmi. Matka ho upokojovala, aby sa ničoho nebál, veď má dobrú kvalifikáciu a práce bolo vtedy ešte dosť. Zdalo sa, že všetko bude dobré. Po miernych ťažkostiach si skutočne prácu aj našiel . Prijali ho v Tesle v Nových Zámkoch.

V októbri sa oženil, manželka pracovala na železničnej stanici v Nových Zámkoch. Dostali garsónku, tá však bola neskôr, keď manželka otehotnela, malá. Preto sa dožadoval väčšieho bytu. Opäť zabudol, že už nie je vo Švajčiarsku. Chodil po úradoch, leštil kľučky a čím takáto situácia trvala dlhšie, tým viac zvyšoval hlas. Svoju nespokojnosť vyjadroval aj pred svojimi spolupracovníkmi. Pritakával aj robotníkom, ktorí sa sťažovali na nedostatky, či už v Tesle, alebo v obchodoch, či inde.

Možno by si bol dával na jazyk väčší pozor, keby bol vedel, že ŠtB na neho nezabudla. Ukázalo sa, že jej pracovníci skutočne do Tesly chodili a na emigranta sa vypytovali, ako žije, čo a komu rozpráva. A prišli za ním aj osobne. Neostávalo mu nič iné, len napísať prezidentovi žiadosť o milosť, že niekedy utiekol na Západ. Na prekvapenie, milosť dostal. Ale mužov v civile sa ani teraz nezbavil.

Opäť si spomína

„Jedného dňa, keď som prišiel z práce domov, vidím na chodbe stáť dvoch uniformovaných príslušníkov ZNB. S úsmevom a zo srandy som sa ich spýtal, či prišli po mňa. Ukázali mi, aby som vošiel dnu. Otvorím a čo vidím? Šesť civilistov mi robilo domovú prehliadku! Korešpondenciu som si zobral do rúk a povedal som, že sú to moje súkromné veci a že ju nevydám. Jeden z civilistov ma silnejšie udrel do ramena. Vedel som, že si nepomôžem a nechal som ich robiť, čo chceli. Začalo sa aj veľké fotografovanie. Bolo mi do smiechu i hnevu. Fotografovali a prehliadali ešte aj digitálny budík a televíznu anténu, ktorú som si sám zhotovil . Asi si mysleli, že to môže byť vysielačka či kieho frasa,  neviem. Podozrievali ma ako agenta, špióna a títo ľudia zaobchádzali so mnou už ako s obžalovaným alebo odsúdeným.“

Zatknutý emigrant

Paráda dlho netrvala. Zatkli ho a vyhrážali sa, že za špionáž môže dostať aj trinásť rokov basy. Keď pri odchode z domu povedal svojej manželke po nemecky, aby odkázala matke, čo sa stalo, okríkli ho, čo má čo aké odkazy dávať. Asi boli presvedčení, že ide o heslo... V aute si ho civilisti posadili medzi seba. Keď mu dovolili fajčiť, spýtal sa, kde majú popolník. Odpovedali mu, aby klepal popol na zem. Komentoval to so slovami:

„Vy tu máte teda peknú kultúru v socializme!“

To považovali za provokáciu.

Dali ho do predbežnej väzby, tzv. jamy. Bola tam drevená pričňa, špinavé deky zapáchali, po stenách stopy po prstoch, ktorými si niekto po veľkej potrebe utieral zadok. Všetky osobné veci mu zobrali, ešte aj opasok, ako sa patrí. Pobyt, kombinovaný s výsluchmi, tu trval štyridsaťosem hodín. Nakoniec ho odviezli do väznice v Nitre.

Netrvalo dlho a prokurátor podával na Miloša Kučeru obžalobu, kde sa okrem iného uvádzalo:

„Obžalovaný od septembra 1982 až do zadržania pred svojimi spolupracovníkmi sústavne prednášal výroky znevažujúce socialistické spoločenské zriadenie Československej socialistickej republiky, predpovedajúc, že toto bude nahradené iným, pričom v tejto súvislosti verejne vychvaľoval kapitalistické zriadenie a poukazoval na jeho výhody oproti zriadeniu socialistickému s osobitným dôrazom na to, že dlhšiu dobu žil v kapitalistickej cudzine...“

Miloš Kučera musel v base čakať, až vyriekne konečný ortieľ súd. Ako sa k nemu správali vo väzbe, nechcel radšej ani hovoriť.

Konečne pred súdom

Okresný súd ho pre spomínané reči, právne povedané, podľa vtedajších pomerov, trestné skutky, odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov s podmienečným odkladom výkonu trestu na tri roky. S tým však nebol spokojný okresný prokurátor, a preto sa odvolal na krajský súd. Vytýkal prvostupňovému súdu, že rozsudok je slabý, veľmi mierny, lebo útoky obžalovaného jednoznačne smerovali proti socialistickému spoločenskému zriadeniu. Súd vraj pochybil, keď neuložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody.

Krajský súd síce konštatoval, že obžalovaný je dobrý pracovník, v mieste bydliska má dobrú povesť a za predchádzajúci čin nedovoleného opustenia republiky bol prezidentom omilostený, ale teraz uvedených trestných činov (poburovanie a dokonca aj výtržníctvo) sa dopustil. Odsúdil ho na stratu slobody na štyri mesiace.

Trest si Miloš Kučera odpykal, veď inej pomoci nebolo. Darmo sa bránil, že hovoril len o nedostatkoch v socializme, a nenadával na socializmus ako na zriadenie. Nič mu nepomohlo.

Predpoveď sa splnila

Po návrate z väzenia sa s prosbami a sťažnosťami obracal na všetky strany. Nemal zamestnanie, všade sa len vyhovárali a stratenú česť a pošliapanú ľudskú dôstojnosť mu nemal kto vrátiť.

Až prišla nežná či zamatová revolúcia. Vyšiel zákon o súdnych rehabilitáciách a súd všetky rozsudky  v prípade Miloša Kučeru zrušil. Hoci ho štát odškodnil, pocit krivdy ostal prenasledovanému človeku do smrti.

(Nabudúce: Provokatér či smoliar?)