Nech odpočívajú v pokoji...

Tušil som to (ba bol som o tom presvedčený), že tam bude čakať. Bola to jej chvíľa, kedy mohla opäť (konečne) ukázať svoju neukázalú moc a ješitnosť. Bol to proste jej čas. Chladný a studený, mokrý a melancholický... Pokojne a trpezlivo stála pri vchode do cintorína, pričom ju vôbec nebolo vidno. Vysoká a tajomná, zahalená v tmavom hábite a s previslou kapucňou. Pani Nostalgia – "spoľahlivá" družka v núdzi... Hlboko som sa jej poklonil a urobil všetky úkony, ktoré vyžadovali neúprosné medzinárodné pravidlá diplomatického Protokolu... Vôkol povzbudivo blikajú modrožlté plamienky voskových sviečok a farebných kahancov. Nikto sa nikam neponáhľa a všetci sú k sebe mimoriadne tolerantní. Spomienky sú v tento čas obzvlášť citlivé a dobrovoľne sa im (všetci) poddávame. Nikto nebojuje. Prečo ? Všetko sa na tomto mieste, ohraničenom jednoduchým plotom, akoby vznášalo v étere času a priestoru. Spomíname na tých, ktorí sa nám zachovali v mysliach a na tých, ktorí sa odrazu po mnohých rokoch zabudnutia vynorili v pamäti. V dobrom. Zlo je odpustené. Ten, čo zomrel za nás krutou smrťou na drevenom kríži, TEN to vedel... Je potrebné a nevyhnutné, aby sme na to pamätali. Vždy a všade. Pomaly a opatrne. Z nohy na nohu. Kráčam neuveriteľne ľahko a snažím sa, aby som (ani náhodou) do niekoho (nechtiac) nevrazil. Fyzická bolesť, ktorá ešte donedávna sužovala telo, zmizla potichu a rozplynula sa ako ranná hmla. Mnoho mien, mnoho pomníkov a „premnoho“ spomienok na svojich blízkych a priateľov... A na bezprostredné zážitky strávené s nimi v detstve a v dospelosti. Mnoho otázok, avšak žiadna odpoveď. Kam plynú roky ??? Akým tunelom času odtekajú do nenávratna vzácne dni ? Kde miznú zážitky s ľuďmi (ktorých máme a mali sme radi) ? Pod nohami šuchoce mokré lístie a do nosa udiera šteklivá vôňa roztopeného vosku. Chcel by som všetkým zapáliť sviecu a poďakovať sa. Aké zvláštne je mať rád (aké zvláštne je "mať rád")... Spolu sme sa smiali, trošilinku aj laškovali a (niekedy) aj veľmi hnevali. Všetko je zabudnuté. Zostáva len to dobré (zlo je odpustené). Po koľajniciach prehrmí posprejovaný vlak a s nepríjemným škrípaním zastaví v stanici. Spakruky si utieram mokrú tvár. Je vlhká; ale prečo ? Odrazu si uvedomujem, že pani Nostalgia opäť zvíťazila. Odpočinutie večné daj dušiam Pane a svetlo večné nech im svieti. Nech odpočívajú v pokoji.