Najkrajšie je na Horehroní.

Moja práca ma pomerne často zavedie do jedného kúta nášho Slovenska, o ktorom som pred vyše rokom nemala ani predstavu. Autor textu piesne, ktorú spievala Kristína na Eurosongu, tento kút určite veľmi dobre pozná. Jeho text vystihuje presne to, čo je na Horehroní výnimočné. Príroda tu vyžaruje neskutočne silnú pozitívnu energiu, ktorou sa človek "dobíja". Práve v týchto dňoch ukazuje svoju silu. Záplavy takmer na celom Slovensku spôsobujú nielen obrovské materiálne škody, ale aj duševnú traumu pre obyvateľov postihnutých oblastí. Akoby zázrakom, práve Horehroniu sa veľká voda vyhla. Nie preto, že by tam nepršalo. Posledných desať dní som strávila práve tam. Silné búrky a lejaky boli aj tam niekoľkokrát denne. Tie nádherné lesy dokázali absorbovať a zadržať oveľa viac vody, ako niektoré priehrady. Včera som išla autom domov. V úžase som pozerala, ako na našich "nížinách" si voda robí, čo chce. Za Nitrou, na stavbe diaľnice, zhruba v okolí motorestu Tribeč, sú lagúny vody. V niektorých sa nachádzajú zatopené stavebné stroje. Buldozéry, katerpiláry a neviem, ako sa všetky tie zázraky volajú. Vodu prečerpávajú z jednej lagúny do druhej. Koľko asi oleja, nafty sa dostane do vody? Po príchode domov, som si otvorila album s fotografiami, ktoré som porobila počas uplynulých dní na Horehroní. Balzam na dušu. Pozrite si ich aj Vy, verím, že Vám prinesú aspoň trocha radosti a potešenia. Príroda vie byť nemilosrdná ale aj láskavá. Vie brať, ale aj dávať. Vie zarmútiť, ale aj potešiť. Nemali by sme jej viac brať, ako sme schopní jej dať.