Múzeum holokaustu v Seredi privítalo popredného poľského historika a etnológa Mareka Bema
SNM-MŽK-Múzea holokaustu v Seredi | Dňa 18.10.2016 sa v priestoroch SNM-MŽK-Múzea holokaustu v Seredi v spolupráci s Poľským inštitútom v Bratislave uskutočnila prednáška poľského historika a etnológa Mareka Bema o nacistickom vyhladzovacom tábore Sobibor. Cieľovou skupinou boli študenti bratislavských škôl. Ako uviedla Monika Krzepkowska, riaditeľka poľského inštitútu: „Pred niekoľkými mesiacmi sme sa v múzeu holokaustu zúčastnili otvorenia výstavy Sobibor, na ktorej vystúpil aj historik Marek Bem. Pozitívne ma prekvapil veľký záujem o výstavu, a keďže medzi naše úlohy patrí aj prezentovanie poľskej histórie na Slovensku, rozhodli sme sa túto tému viac priblížiť študentom. Oslovili sme školy a prekvapil nás ich záujem. Prihlásilo sa ich viac, ako sme očakávali. Preto veríme, že v našich spoločných aktivitách s múzeom holokaustu budeme pokračovať.“
Prednášajúci Marek Bem sa dlhodobo venuje histórií bývalého nacistického vyhladzovacieho tábora v Sobibore. Je autorom početných knižných publikácií, ktoré boli preložené do viacerých svetových jazykov. Počas svojej prednášky podotkol, že ľudstvo dokázalo vymyslieť štyri vyhladzovacie centrá, v ktorých priemyselne vyvražďovali Židov. Bem podotkol, že „v ľudskej civilizácií boli vymyslené štyri fabriky smrti: Sobibor, Treblinka, Belžec a Chelmno. Najznámejším symbolom holokaustu však zostáva Auschwitz. Hlavný rozdiel medzi týmito tábormi a Auschwitzom bol v nádeji. Platí pravidlo, že pokiaľ má človek nádej, ešte stále žije. V továrňach na smrť nádej neexistovala. V Auschwitz ste sa mohli zachrániť vďaka práci, v Sobibore a v ďalších troch vyhladzovacích táboroch to nebolo možné.“
Martin Korčok vedúci múzea holokaustu dodal, že „ v Sobibore zavraždili viac než jednu tretinu Židov deportovaných z územia slovenského štátu, 25-tisíc. Tak ako v iných táboroch, aj v Sobibore vládla atmosféra neustáleho strachu. Predsa však sa niečím od iných táborov odlišoval. Priemerná dĺžka života Židov, ktorých do tábora priviezli, bola tri hodiny. Za smrť týchto detí, žien a mužov nesú spoluzodpovednosť aj ľudia na Slovensku, ktorí sa podieľali na ich súpise, sústreďovaní a následnej deportácii. Veľmi by som si prial, aby sa z histórie učili najmä mladí ľudia a všímali si dianie vo svojom okolí. Veď aj smrť týchto ľudí bola dlhodobým procesom, ktorý začal slovnými útokmi a končil vraždením.“
Fotogaléria k článku:
Komentáre k článku:
Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.