Modlitba pred vraždou?

Bol mesiac lásky, máj. Milenci sa vodili po parkoch, bozkávali, sľubovali si vernosť až do smrti, alebo sa jednoducho ešte len ako priatelia zabávali. Luna bola láskavá, teplá, prítulná. Nie však všetci boli vonku alebo doma, zamilovaní. Niektorí radšej siahli po návšteve v pohostinstve, aby sa dobre zabavili pri pijatike. Takto sa rozhodli stráviť májový deň, večer, ba i noc, dvaja priatelia: Matej zo Šulekova a Roman z Leopoldova. Spoločne si zašli do pohostinstva Pranier v Leopoldove.

Šokovaná babička

Sedemdesiatpäťročná babička, ktorá medzitým už zomrela, bývala v inkriminovanom čase v Šulekove pri Hlohovci. Bola vdova a jeseň života trávila vo svojom rodinnom dome. Večer sa troška pomotala po dvore a dome, a krátko pred polnocou sa uložila v spálni do postele. Pravda, inak to u starších ľudí ani nemôže byť. Predtým ešte riadne zamkla bránu a vchod do bytu. Ako každý deň, aj teraz bolo všetko v najlepšom poriadku.

Babička si spomínala:

„Tuho som zaspala. Krátko po polnoci som sa zobudila na nejaký šramot. Medzi dverami, ktoré vedú z kuchyne do spálne stál muž. Na hlave mal kuklu. Zakričal, aby som mu dala 5 000 eur. V ruke mal dlhý kuchynský nôž. Povedal, že vie, že mám v banke peniaze, ale musím mať peniaze aj doma. Odpovedala som, že doma žiadne peniaze nemám. V banke peniaze mám, ale to si šetrím na svoj pohreb. Muž prišiel ku mne, položil mi nôž pod krk a povedal, že keď mu nedám peniaze, tak ma zabije. Začala som sa modliť k Pánu Bohu. Prosila som ho, by ma zachránil. Bola som celá bez seba a triasla som sa o svoj život. Vari mám takto na starosť umrieť? To predsa nemôže Pán Boh dovoliť! Potom muž, ktorý bol pri mne, zakričal do obývacej izby na svojho spoločníka. Boli dvaja, ktorých som nevolala. Ten druhý prehľadával celý môj byt, vyhadzoval zo skríň všetky veci a hľadal peniaze. Vraj, aby zatvoril dvere, že tento, čo stál pri mne, ma ide zabiť. Myslela som si, že to sú posledné chvíle môjho života. Len, kto to neprežil, môže iba s ťažkosťami pochopiť a precítiť, čo sa vo mne odohrávalo. Pritom som ani nevedela, prečo si tí dvaja vybrali práve mňa, obyčajnú, jednoduchú, staručkú a takmer bezvládnu ženu. Stále som sa modlila a spod periny mi trčali iba prestrašené oči. Nechápala som, ako sa ku mne dostali, keď som celý dom riadne pozamykala...“

Príchod cez strechu

Staručká pani však nezamkla vchod, či východ z kuchyne na povalu. To ani nikdy doteraz nerobila. Nevítaní návštevníci ako keby to vedeli. Najskôr obaja preskočili plot či bránu v dome. Pokým Roman čakal pred vstupom do bytu, Matej vyliezol po zabudovanom rebríku na stene domu na strechu. Tam vybral niekoľko škridiel, vošiel na povalu a odtiaľ už bola veľmi ľahká cesta prísť dnu, do bytu. Hneď popri dverách vchodu otvoril okno, čo bol vchod pre svojho kumpána. Keď už boli obaja dnu, otvorili vchodové dvere zvnútra, lebo tam bol zasunutý kľúč. A mohli začať rabovať! Východ mali zabezpečený pre bezpečný odchod. Hlavne, nepozorovaný, veď bola noc a ulice akoby mŕtve...

Babičku pod hrozbou smrti tak vyľakali, že nič iné jej neostávalo, ako povedať, že má v kuchyni peňaženku a v skrini tiež peniaze. Zlodeji, či vlastne lupiči, si odniesli z bytu babičky napokon niečo do 400 eur. Už neodchádzali cez strechu, iba ticho preskočili opäť plot a zmizli preč. Babičke nechali okrem šoku zapichnutý kuchynský nôž v gauči v spálni, hneď vedľa jej postele a nezabudli sa vyhrážať, že keď zavolá políciu, tak o päť minút sa vrátia a jej cesta povedie už len na cintorín. Pre istotu jej zobrali i mobil. Onedlho si peniaze rozdelili a verili, že na nich nikto a nikdy nepríde. Ako aj v mnohých iných prípadoch, preceňovali sa a políciu podcenili.

Ale, tak to už býva. Čo ani netušili, stalo sa skutočnosťou.

Policajti ich predsa len vypátrali.

Vzájomné obviňovanie

Bolo ako vyšité z podobných prípadov, kde ide o spolupáchateľstvo. Páchatelia si neuvedomujú, že čo v prípade zlodejstva spáchal jeden z nich, berie sa to ako keby to spáchal každý z nich. Keď ide však do živého, snažia sa utopiť za každú cenu toho druhého. Aj teraz to bolo tak. Matej obviňoval Romana a Roman Mateja. Pri prvom vyšetrovaní sa ku všetkému pekne priznali. Ale, keď čas plynul a každý mal svojho advokáta, už vypovedali inak. Isté bolo zatiaľ iba to, že sa obaja stretli v Leopoldove a chľastali do nemoty. Už opití špekulovali, ako získať peniaze. Roman začal tvrdiť, že na všetko ho naviedol Matej, ktorý býva v Šulekove. Tam vraj chodí ku svojej babičke, ktorá mu povedala, že naproti bývajúca babička musí mať peniaze, lebo predala nejaké pozemky a s tým sa aj chválila. Preto bol vybratý aj tip na túto babičku. Matej už raz mal za ušami. Bez povolenia svojho kamaráta zobral jeho auto a havaroval. Ešte k tomu mal aj vypité. Samozrejme, že ho za to potrestali. Teraz ani nikde nepracoval.

Roman sa tváril, že je celkom nevinný. Keby neboli pili, nikdy sa nestane to, čo urobili. Zároveň však s Matejom tvrdili, že sa nedopustili lúpeže, ale len krádeže. Ich advokáti im dali rozum. Lúpiť vraj nechceli, lebo keby chceli lúpiť, zobrali by si so sebou strelnú zbraň. Išli iba kradnúť, lebo si mysleli, že babička nebude doma, ale u svojej dcéry v Hlohovci.

Bolo to ináč

Dokazovaním sa preukázalo, že Matej a Roman odišli po polnoci z Leopoldova do Šulekova. Tam vošli do garáže jedného z nich, zobrali si kukly i rukavice a vybrali sa opití ako prasatá zháňať peniaze do vopred vytipovaného rodinného domu. Darmo sa vyhovárali. Kriminalisti ich podľa spôsobu spáchania trestného činu a pomocou svedkov, zanechaných stôp a podobne, vypátrali.

Zaujímavý je ďalší priebeh deja. Roman pristal na uzatvorenie dohody o vine a treste s prokuratúrou, ktorú súd schválil a vyfasoval päť rokov odňatia slobody nepodmienečne. Tým sa pre tohto zbojníka celá vec skončila a náhrada škody je už v jeho prípade priam zanedbateľná. Iba sa veľmi čudoval, že jeho spolupáchateľ, ktorého považuje za hlavného vinníka, dostal po priam neskutočných rozsudkoch krajského súdu, majúcemu vždy výhrady proti rozsudku okresného súdu, iba trest odňatia slobody nepodmienečne v trvaní troch rokov.

Obaja svoj čin, podľa ich vyhlásenia, úprimne ľutujú a vraj už sa nikdy nijakého, ani len najmenšieho porušenia zákona, nedopustia.

Čo  ostáva? Skúsime im veriť, naozaj...?

(Nabudúce: Pestovateľ čínskeho čaju)