Mobbing a choroby

V tomto  Európskom roku aktívneho starnutia a  solidarity   medzi generáciami 2012 sa zameriam na oblasť,  ktorá veľmi ovplyvňuje tieto možnosti.  Kto z nás by nechcel aktívne starnúť? Ale vytvorili sme si v našej spoločnosti k tomu podmienky rovnaké pre všetkých občanov?

Nie je to znovu zamerané len na tých, ktorí majú v spoločnosti svoju moc a svoj vplyv?  Ak chceme aktívne starnúť, potrebujeme  byť zdraví. Choroba nám k aktívnemu starnutiu vôbec nepomôže. Aké ochorenia sa nám vyskytujú  a čo ich spôsobuje?

Ak vychádzam zo štúdie, ktorú  uvádza Heinz - Juergen  Kratz (2005), v súčasnej dobe je veľa chorôb vyvolaných alebo podporených mobbingom, bossingom. Vyvíjajú sa najprv pomaly, ale ich príznaky sa stávajú v súčasných podmienkach v našej spoločnosti čím ďalej, tým závažnejšie a zjavnejšie. Spravidla ide o:

 – celkovú nevoľnosť (napr. poruchy spánku, bolesti hlavy, záchvaty migrény, búšenie srdca, žalúdočné problémy, bolesti krčnej chrbtice a v oblasti ramien),

- poruchy duševnej rovnováhy (napr. pocity neistoty vedú až k strate sebahodnotenia, poruchy koncentrácie a pamäti, depresívne nálady),

- všeobecné stavy úzkosti (napr. rezignácia vedie a až k zúfalstvu, obava zo straty postavenia, myšlienky na samovraždu a nakoniec dokonaná samovražda),

- prejavy závislosti (napr. zvýšené pitie k疱y, gamblerstvo, zneužívanie liekov a alkoholu, anorexia alebo bulímia) 

– ťažkosti trvale sa prejavujú e v klinických obrazoch, ako sú napr. žalúdočné a črevné ochorenia, kardiovaskulárne poruchy a poruchy krvného obehu, nádorové ochorenia.

Každá obeť mobbingu, či bullyingu sa musí liečiť, mení sa tak nielen pracovný  život postihnutého, ale aj jeho súkromnýživot. Každá obeť mobbingu potrebuje komplexnú nielen lekársku, ale aj psychologickú, právnu a sociálnu starostlivosť.Aj keď nemáme štatistiky obetí, zdá sa, že 1/5 postihnutých obetí mobbingu dostane ťažké choroby.  A môžeme predpokladať,že určité % všetkých samovrážd môže mať pozadie v mobbingu.

Výskum, realizovaný na Slovensku v roku 2006, ukázal (Holubová, 2007), že ženy znášali prejavy šikanovania o niečo horšie ako muži. Za dôsledok šikanovania väčšina respondentov označila stres a podráždenie, problémy so sústredením na príčinu, bolesti hlavy, pocity úzkosti a strachu. V niektorých prípadoch sa objavili aj depresie, žalúdočné a trpiace ťažkosti, problémy so spánkom. Niektoré obete  najmä ženy, v dôsledku skúsenosti so šikanovaním užívali aj lieky, či vyhľadali pomoc lekára viac ako zvyčajne.

Slovenský  inštitút  pre výskum práce a rodiny (Holubová, 2007) zistil v roku 2006, že najčastejšie sa pracovníci bránia použitím  týchto stratégií: 

a) Dotyčným osobám sa vyhýbam – 32,0%.

b) Ohradil som sa, s dotyčným som  si to vybavil – 31,6%.

c) Dotyčné osoby ignorujem – 27,7%.

d) Sťažoval som sa nadriadenému kompetentnému pracovníkovi – 7,1%.

Napriek všetkým psychickým a fyzickým dôsledkom dve tretiny respondentov nepodniklo žiadne kroky na svoju obranu. Na príslušnú otázku odpovedalo 253 respondentov, ktorí zo všetkých 700 respondentov s osobnou skúsenosťou šikanovania vôbec nejaké kroky podnikli, teda sa proti šikanovaniu nejako bránili.

Najčastejšie uvádzaným dôvodom bolo presvedčenie, že by to iba zhoršilo ich situáciu, nič by to nevyriešilo. Inak sa objavovali pomsty, odmietnutia odmien, či straty zamestnania. Z tých pracovníkov, ktorí nejaké kroky podnikli, však vyše polovice zvolilo pasívnu obranu. Tomu zodpovedá aj skutočnosť, že často sa prípad šikanovania nevyrieši  a šikanovanie pokračuje aj naďalej. Tí,  čo sa ohradili, tak zväčša dosiahli nápravu. Nemusí to však byť vždy tak. Asi v štvrtine prípadov, keď sa pracovníci ohradili proti šikanovaniu,   k náprave nedošlo. Výnimkou nie je ani fakt, že šikanovaní ľudia dostanú výpoveď, alebo sú preradení na iné pracovisko, či sami dajú výpoveď. Najviac respondentov si myslí, že prípady šikanovania by sa mali riešiť cez pracovný poriadok, ktorý by stanovoval presný postup pre podanie sťažnosti.

Významným krokom k odstraňovaniu problému mobbingu je úprava právneho stavu. Zákony by mali ochraňovať aj duševné zdravie pracovníkov. Dôsledkom mobbingu je psychosociálny pracovný úraz, ktorý treba hodnotiť rovnako ako iné poškodenie zdravia na pracovisku.

Klasik vraví, že prevencia je lepšia ako liečba. Rovnako ako v iných oblastiach ľudského pôsobenia platí tato ľudová múdrosť aj pri mobbingu. Veľkým problémom je skutočnosť, že sa zatiaľ o mobbingu málo vie a málo sa o ňom hovorí. Preto účinná  prevencia a informovanosť je lepšia než liečba.

Je dôležité najprv dostať do povedomia verejnosti informácie o mobbingu. Je o ňom potrebné hovoriť, usporiadať  školenia na tému mobbing a riešiť konflikty tak zo strany odborov, personalistov a predovšetkým zo strany vedenia podnikov, do podnikových predpisov upraviť antimobbingové opatrenia alebo určiť osobu, ktorá sa bude mobbingom zaoberať a ako pilier  prevencie vybudovať právne povedomie verejnosti. Preto prvé kroky, ktoré podnikne osobná ľudská statočnosť proti psychickému teroru na pracovisku, pomôžu nielen obetiam, ale prispejú k tomu, aby mobbing, bossing  mal  vyššiu informovanosť, aby  každý vedel proti jeho nekalým praktikám bojovať.

Demokracia funguje len tam, kde je dostatok civilnej odvahy a statočnosti obyčajných ľudí. Šikanu, mobbing, obťažovanie, diskrimináciu, ale ani presadzovanie  egoistických záujmov na úkor celku si totiž nesmieme v demokratickom štáte nechať. V práci ani  v  rodine na úradoch ani v politike, na verejnosti ani v súkromí.