Miroslav Košťany - "Tváre ľudskej zloby..."
Miro Košťany pripravuje krst novej knihy. Je v tlači a z krstu samozrejme prinesieme reportáž.
Na pondelkovom stretnutí sme sa dohodli na postupnom uverejňovaní jednotlivých príbehov z jeho knihy "Tváre ľudskej zloby" v našich novinách. Príbehy si postupne budete mať možnosť prečítať vždy cez víkend.
Na úvod niečo o autorovi:
"Mnoho rokov som ako novinár navštevoval viacero pojednávaní súdov všetkých stupňov na Slovensku, predovšetkým v západoslovenskej oblasti. Písal som do novín súdničky, prípady zo súdnych siení. Ešte lepšie sa mi pracovalo, keď som neskôr sem-tam zastupoval ľudí na súdoch ako právnik v občiansko-právnom (civilnom) konaní a mohol som tak hlbšie vniknúť do ich bolestí a starostí. Navštívil som i väznice, najmä väznice v Leopoldove, v Želiezovciach a v Hrnčiarovciach nad Parnou. Teraz o tom píšem.
V niektorých trestných prípadoch, ako aj v občianskoprávnom konaní neuvádzam pravé mená účastníkov konania. To preto, lebo zachovávam v súkromnom, rodinnom živote intimitu občanov a prihliadam aj na to, že knižku budú, alebo môžu čítať i dotknuté osoby, najmä deti, ktoré sa porušenia zákona nedopustili, no i tak nesú následky konania svojich otcov, matiek, rodiny i príbuzných na celý život. Viem, že trpia a mám k nim porozumenie.
Najlepšie sa mi ako redaktorovi novinových článkov pracovalo na Okresnom súde v Trnave. Od jeho vedenia som dostával plnú podporu a po konzultáciách s ním uzrelo svetlo sveta veľa poučných príbehov zo súdnych siení, o ktorých teraz píšem. Nemôžem si však ťažkať ani na ďalšie súdy v Trnavskom kraji. Ďakujem im za spoluprácu a aj s ich pomocou vychádza táto knižka.
Zameral som sa na niektoré konania v trestnom i občianskoprávnom konaní. Uvádzam staršie i novšie príbehy podvodníkov, zlodejov, lúpežníkov i vrahov. Niektoré prípady uvádzam v beletristickom podaní. Ďalšie len stručnejšie. Nezabudol som ani na rozvody a od nich odvodené problémy, ako sú otázky platenia výživného, jeho zvyšovania, zapierania otcovstva, príspevkov na výživu od rozvedeného manžela a podobne. Pravda, vybral som z nich iba tie, o ktorých som presvedčený, že budú pre čitateľov tejto knižky poučné, do budúcnosti výstražné. Lebo tí, ktorí vravia, že aj basa je pre ľudí, sa zrejme trochu mýlia. Asi najlepšie to povedal pred Okresným súdom v Trnave štvornásobný vrah, 52-ročný Jozef Kafrík zo Zemianskych Sadov: „Mojimi činmi som ostal na svete sám. Žiť na slobode je úžasná vec...“
Životopis Mgr. Miroslava Košťanyho
Narodil sa v obci Šalgočka dňa 21. apríla 1939. Jeho otec bol najskôr bírešom na veľkostatku v obci, potom gazdom a neskôr prvým predsedom JRD. Matka bola domáca. Miroslav má dve sestry, jednu staršiu od neho o 7 rokov a jednu mladšiu od neho tiež o 7 rokov. Oženil sa trikrát a má 5 dcér. Okrem jednej ešte neplnoletej, ostatné deti majú vysoké školy a každá už má svoju rodinu.
Miroslav tvrdí, že teraz je šťastne ženatý a vyženil si aj ďalšiu, šiestu dcéru manželky, poetku Ruženu Šípkovú z Myjavy.
Základnú školu vychodil Miroslav v Šalgočke, Zemianskych Sadoch a Dvorníkoch. Potom absolvoval JSŠ s maturitou v Hlohovci. Po nej absolvoval nadstavbovú chemickú školu v Bratislave – odbor ropy a uhľovodíkových plynov. Hneď nato išiel na vojenčinu, kde sa sklamal v láske a začal písať do novín a časopisov. To ho nasmerovalo ku kultúre a keď sa zoznámil so spoluslúžiacim na vojenčine, ktorý bol kúzelníkom, začal mu robiť pomocníka. Ešte do konca vojenčiny stačil absolvovať kúzelnícku Beránkovu školu pri Ústrednom dome armády v Prahe. Ku koncu vojenčiny už vystupoval s estrádnym súborom v oblastiach Mostu, Postoloprtov, Žatca a v ďalších obciach a mestách.
Po príchode z vojenčiny nastúpil pracovať ako inšpektor kultúry ONV v Galante, odkiaľ ho štátne orgány prevelili za redaktora okresných novín. Po krátkom pôsobení bol zasa prevelený v roku 1965 do redakcie Hlasu ľudu v Bratislave, čo boli noviny určené občanom Západoslovenského kraja. Vzhľadom na vtedajšiu politickú situáciu musel absolvovať aj 3-ročnú večernú univerzitu marxizmu-leninizmu a 1-ročný internátny kurz novinárčiny na Vysokej škole politickej ÚV KSČ. Všetky školy absolvoval s vyznamenaním.
Na politickú dráhu sa nikdy nedal. Počas celého života sa nemôže totiž zbaviť spomienok na udalosti, keď jeho švagra bili na schodoch Okresného súdu v Seredi (kaštieli) esembáci a nakoniec švagra i zatvorili ako dedinského kulaka, za nesplnenie nesplniteľného jednotného štátneho hospodárskeho plánu. K názoru Miroslava prispelo i sledovanie náboru roľníkov do JRD, plné násilia a iných krívd. Nakoniec o tom aj často písal po nežnej revolúcii v tlači.
Miroslav prakticky od roku 1965 až do odchodu do starobného dôchodku pracoval v redakcii Hlasu ľudu. Viedol rubriku „Požiadali ste nás o pomoc“, čo bola rubrika prešetrovania sťažností ľudí z celého Západoslovenského kraja, a na „Šikmej ploche“ (súdničky). Je zaujímavé, že mal za sebou niektorých vplyvných straníckych funkcionárov a tí mu dovolili písať do novín to, čo iní nesmeli a ani sa tak písať neodvážili. Miroslav s úsmevom tvrdí, že tá podpora vychádzala z toho, že týchto funkcionárov zastupoval ako právny zástupca na súdoch, keď sa rozvádzali.
Miroslav ako jediný redaktor Hlasu ľudu nešiel študovať popri zamestnaní Vysokú školu politickú ÚV KSČ, aby sa stal doktorom politických vied. Dokázal absolvovať 5-ročnú Univerzitu Komenského v Bratislave - Právnickú fakultu. Je teda právnikom, ale stále aj členom Slovenského syndikátu novinárov v Bratislave. Je držiteľom nielen právnického diplomu, ale aj medzinárodného novinárskeho preukazu so všetkými právami a povinnosťami novinára. Ako právnik si občas zaskočí pojednávať na súdy v Galante, Trnave, Senici, Skalici, či v Bardejove.
Napísal knihu „Okres Galanta“, potom o dedinke Javorinka s názvom „Cesta za chlebom“ a ďalšie publikácie o Šintave a pod. Získal tiež mnoho prvých miest v novinárskych súťažiach s tematikou pomoci ukrivdeným občanom.
Miroslav žije na dôchodku a s manželkou navštevuje každý rok rôzne atraktívne miesta v zahraničí, ako napríklad Benátky, Rím, Vatikán, Bavorské a české hrady a zámky, Schönbrunn a Paríž, ale stačil sa pozrieť i do Ruska, Poľska, Chorvátska, Švédska, Nemecka a Belgicka. Najväčšie ťažkosti s ním boli, aby ho vyviedli na Eiffelovku, lebo sa výšok bojí ako čert sväteného kríža. Azda aj preto nikdy netúžil stať sa funkcionárom s hore nadutým straníckym nosom a radšej sa drží pekne pri zemi.
PhDr. Bohuslava Hábovčíková, CSc.
Fotogaléria k článku:
Komentáre k článku:
Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.