Minulosť, na ktorú nesmieme zabudnúť

Deň vojnových veteránov si svet pripomína v deň výročia ukončenia 1. svetovej vojny. Prímerie po štvorročnom krvavom konflikte bolo podpísané 11. novembra 1918 v Compiégne vo Francúzsku. V niektorých krajinách nazývajú Deň vojnových veteránov aj ako Deň červených makov. V roku 1920 totiž prijali vojnoví veteráni kvet červeného maku za symbol spomienky na vojnové hrôzy.

Včera, dňa 11. 11. 2013 o 11.11 hod. sa konala pietna spomienka na vojnovom cintoríne v Petržalke v Kopčanoch.

Minister obrany SR Martin Glváč pri príležitosti Dňa vojnových veteránov jednému z dvoch posledných žijúcich vojnových veteránov, ktorí bojovali v západnom odboji pánovi Milanovi Píkovi odovzdal pamätnú medailu I. stupňa (zlatú). Pamätnú medailu III. stupňa (bronzovú) si z rúk ministra prevzala pani Ailsa Domanová, vdova po účastníkovi národného boja za oslobodenie v rokoch 2. svetovej vojny.

Náčelník Generálneho štábu OS SR Peter Vojtek s ministrom obrany Martinom Glváčom pri tejto slávnostnej príležitosti ocenil medailou aj známeho reportéra a fotografa Miroslava Košírera, ktorý sa dlhodobo stará o vojnový bunker BS 8 a stal je zakladateľom tradície obnovy historických bunkrov v Bratislave.

Nahliadnime do faktov a oficiálnych materiálov.

Na vojnovom cintoríne v Petržalke - Kopčanoch je pochovaných 331 vojakov deviatich identifikovaných národností. Vznikol v priebehu 1. svetovej vojny, v roku 1916 ako doplnok vojenského lazaretu, kde ležali väčšinou ťažko ranení vojaci Rakúsko-uhorskej monarchie, ale aj iní vojaci bojujúcich strán.

Od roku 1916 tam boli pochovávaní vojaci, ktorí zomreli v Posádkovej nemocnici Bratislava alebo v bratislavskej Divíznej nemocnici. Vojenský cintorín bol podľa dostupných materiálov dokončený pravdepodobne okolo roku 1922 a bol v správe Posádkového veliteľstva Bratislava.

Slovenská a česká národnosť nie je rozdelená, vojaci majú uvedenú spoločnú československú národnosť (122). Ďalšie národnosti: maďarská (53), juhoslovanská (51), rumunská (43), rakúska (16), ruská (15), talianska (11), poľská (11), nemecká (3) a u ďalších pochovaných vojakov nebola identifikovaná národnosť (6).

Na Slovensku je v súčasnosti registrovaných 7942 vojnových veteránov, z toho 1332 bol priznaný štatút vojnového veterána 2. svetovej vojny, z nich žije už iba viac ako 400. Novodobých veteránov bolo zaregistrovaných cca 6610, z ktorých už asi 60 nežije.

Kto je Milan Píka ?

Milan Píka sa narodil 28. júla 1922 v Hraniciach na Morave ako syn dôstojníka Heliodora Píku a Márie Píkovej. Po obsadení Čiech a Moravy nemeckou armádou narýchlo ukončil štúdium a s matkou za pomoci odboja ušli do Rumunska, odkiaľ boli prepravení loďou do Francúzska. Niekoľko mesiacov žili v Paríži. V tomto období sa Milan pokúsil prvýkrát narukovať do tvoriacich sa Česko-slovenských jednotiek vo Francúzsku. Do armády ho však neprijali kvôli jeho nízkemu veku, a tiež preto, lebo nemecké jednotky sa stále približovali. Vďaka plukovníkovi Berounskému sa mu podarilo odísť do Veľkej Británie, kde vstúpil do anglického letectva a kde neskôr zložil aj maturitnú skúšku. Požiadal o zaradenie do leteckého kurzu. Chcel sa stať navigátorom, no zdravotná prehliadka odhalila jeho vrodenú očnú chybu a tak nemohol byť zaradený k lietajúcemu personálu. V roku 1944 sa stal pobočníkom veliteľa Československého doplňovacieho strediska v Cosforde, kde pôsobil až do konca vojny.

Po skončení vojny sa vrátil späť do vlasti a začal študovať právo na Karlovej univerzite. Zostal v armáde a bol pridelený na Krajský vojenský súd do Prahy, kde si začal pomaly uvedomovať, že to, čo sa v povojnovej republike deje, nie je celkom v poriadku. Po puči v roku 1948 bol jeho otec zatknutý, čo malo za následok jeho preradenie na správne oddelenie Ministerstva obrany. Onedlho bol zatknutý Štátnou bezpečnosťou aj on. Súdili ho spoločne so skupinou generála Mrázka. Bol obvinený z prípravy únosu otca do zahraničia. Pre nedostatok dôkazov a po zásahu prezidenta Klementa Gottwalda bol zbavený všetkých obvinení. Napriek tomu ho degradovali z kapitána na vojaka, vyhodili z Karlovej univerzity, vykázali z Prahy a za trest mal na rok nastúpiť do Jáchymovských baní. Vďaka manželkinmu otcovi, doktorovi Milanovi Polákovi, do Jáchymova nenastúpil a odsťahoval sa do Bratislavy. Nebol potrestaný väzením, ale stratou občianskej cti a ďalšieho uplatnenia v živote.

O príprave otcovej popravy bol telefonicky informovaní v marci 1949. S manželkou ihneď odcestoval do väznice Bory v Plzni a strávil s otcom jeho poslednú noc. Nikdy sa nezmieril s pošpinením otcovho mena a po uvoľnení v roku 1968 požiadal o obnovenie procesu. Proces bol obnovený a starý rozsudok zrušený, pričom generála Heliodora Píku zbavili obvinení a vrátili mu všetky hodnosti a vyznamenania. Napriek tomu však súd neurčil vinníka za krivé obvinenia. Po nástupe normalizácie bolo jeho úsilie očistiť otcovo meno spomalené. Úplne sa mu to podarilo až po roku 1989.

Milan Píka bol za svoju účasť v národnooslobodzovacom boji z rokov 2. svetovej vojny vyznamenaný rôznymi vyznamenaniami. V roku 2004 mu bolo priznané postavenie vojnového veterána a v roku 2008 bol vyznamenaný aj Jeho Veličenstvom britskou kráľovnou Alžbetou II. Pri príležitosti významného životného jubilea – 90 rokov ho náčelník generálneho štábu Ozbrojených síl SR ocenil Pamätnou medailou náčelníka Generálneho štábu OS SR I. stupňa (zlato).

Mila Píka žije v súčasnosti v Bratislave. Na Slovensku, ako sám hovorí, našiel nový domov. Vysvetľuje, že vlastne Slováci mu zachránili život. Prijali ho tu, hoci bol príslušníkom západného odboja pod anglickým velením RAF a mal prívlastok „syn zradcovského generála“. Neskôr mohol študovať ekonómiu na univerzite v Bratislave. Opakuje, že to, ako ho prijali na Slovensku, by v Čechách nezažil a na Slovensku zostane žiť do konca života.

Kto je Ailsa Domanová ?

Ailsa Domanová je vdova, narodila sa vo Veľkej Británii v grófstve Essex. Počas druhej svetovej vojny pracovala pre Červený kríž. Tu sa zoznámila s poručíkom, výsadkárom Alexandrom Domanom. V roku 1947 major Doman prišiel so svojou manželkou pracovať do Prahy. Prevrat vo februári 1948, politické čistky a prenasledovanie celkom zmenili život Domanovcov. Kruté podmienky však hrdú a nepoddajnú Britku nezaskočili. Snažila sa spoznať národ a kultúru novej krajiny a byť prospešná ľuďom aj tým, že ich učila svoju rodnú reč a zoznamovala ich s britskou kultúrou. Dlhé roky zastávala post neoficiálnej veľvyslankyne Veľkej Británie na Slovensku, ktorá nezištne a obetavo pomáhala tým, ktorých najviac zasiahlo politické prenasledovanie – slovenským vdovám a manželkám veteránov západného odboja. V roku 2006 dostala ako jediná dáma so slovenským občianstvom z rúk Alžbety II. Štátne vyznamenanie Rad Britského impéria za služby veteránom II. Svetovej vojny a za osobný prínos k formovaniu bilaterálnych vzťahov medzi Spojeným kráľovstvom a Slovenskou republikou. Ailsa Domanová bola tiež iniciátorka pamätníka účastníkom západného odboja, ktorý v roku 2003 odhalili na Šafárikovom námestí v Bratislave. 1 januára 2007 ju prezident Slovenskej republiky vyznamenal Rado Bieleho dvojkríža III. Triedy za celoživotné zásluhy o rozvoj slovensko-britských vzťahov.

Symbol červeného maku

Vojnoví veteráni v roku 1920 prvýkrát prijali červený mak ako symbol spomienky na vojnové hrôzy. Myšlienkou pre vznik tejto tradície sa stala báseň kanadského lekára Johna McCrae. Napriek tomu, že bol vojenským chirurgom, bolesť a útrapy ranených vojakov sa ho hlboko dotýkali. Svoje pocity vkladal do básní. Bolesť nad stratou priateľa a bývalého žiaka opísal v jednej z nich, „In Flanders fields“. Stala sa inšpiráciou vytvoriť z kvetu červeného maku symbol Dňa vojnových veteránov, ktorý sa dnes používa vo väčšine demokratických krajín sveta.