Milí moji Rómovia, milí moji gadžovia...
RPA | Jarmila Vaňová | Milí moji Rómovia, mám vás zo srdca rada. Rada ako ľudí, ako občanov, ako národnosť. Som jednou z vás, som Rómka.
V predvečer rómskeho holokaustu Rómov – Porajmos, je možno aj vhodný čas na malé zamyslenie sa nad sebou, nad nami. Všetci vieme, či počuli sme o holokauste. Poniektorí aj o holokauste Rómov. Nespochybňujeme to, čo sa stalo. Dôraz kladieme na to, že to bola etapa v našich dejinách, na ktorú by sme nemali zabudnúť. Najmä preto, aby sme nedopustili jej opakovanie sa. Mabisteren! (Nezabudnite!) – píšeme si v tento deň, hovoríme si to s akousi hrdosťou a zároveň aj s veľkým smútkom za obeťami fašizmu. Táto téma je Rómami, ktorí sú naozaj srdcom Rómami až posvätná a zároveň hrozná.
Nedávno ma prekvapila reakcia obyvateľov jednej osady, ktorí mali možnosť ísť do Osvienčimu. Väčšina z nich to odmietla, pretože by sa vraj nemohli, nedokázali pozerať na tie miesta, predmety, cítiť tú atmosféru. Odmietli prežiť tak silný zážitok, pretože by to možno ani nedokázali emočne zvládnuť. Poviete si, že je to nepochopiteľné. Neexistuje ale jednoduché vysvetlenie ak ide o city. Ľudia z osady sú však podľa mňa tými najlepšími ľuďmi akých poznám, pretože tam u nich ešte platia tradičné rómske hodnoty, ako je napríklad úcta jeden k druhému či solidarita rodiny. Keď o hovoria o svojich vzťahoch v rodine, chce sa mi plakať a to nie som žiadna citlivka.
Úcta jedného k druhému a vzájomná solidarita u Rómov je dnes vzácna ako povestná soľ z rozprávky. Mali sme jej toľko, až sa pre nás tieto vlastnosti stali malichernými, bezcennými v porovnaní so životným štýlom majority, kde vládne mamona, anonymita, konzum. Dnes zapredá Róm Róma za menej ako štyridsať strieborných. Dnes tí z nás, ktorí sú na tom finančne, či vzdelanostne lepšie, často odsudzujú chudobnejších a slabších. Slovo brat sme vymenili za degeš. Už sa nechceme bratať lebo „Veľký biely brat“ sa na nás pozerá. My predsa chceme byť v jeho očiach čistí, bieli. Chceme byť takými akých nás chcú mať. Sme ochotní sa spojiť aj s ideológiami či populistami, ktoré sa práve v minulosti ukázali ako cesta do pekla. Všetci diskutujeme o tom aká je naša situácia zlá ako sme diskriminovaní a aký rasizmus zažívame. Skúsme už konečne prebrať zodpovednosť za seba samých, skúsme sa zbaviť pocitu menejcenného občana, ktorý v nás stáročia drieme. A hlavne Mabisteren!
Milí moji gadžovia, mám vás zo srdca rada. Rada ako ľudí, ako občanov, ako národ. Som jednou z vás, som Slovenka.
Ľudia sa v týchto časoch boja povedať že zlo je zlo, lebo protirómska loby je veľmi silná. Najsilnejšou zbraňou tejto loby je, že majorita je obeťou a Rómovia sú tými zlými, neslušnými, žijúcimi mimo zákona. Toto sa dosahuje najmä pôsobením médií. V skutočnosti by majorita ako obeť nikdy neobstála. Odhalenie je prosté. Všetky politiky sveta neriadia Rómovia ale práve majorita. Naučili vás výrazy a slovné spojenia, ktoré nie sú pravdivé. Múry oddeľujúce Rómov od majority nie sú nazývané stenami apartheidu ale ochrannými bariérami. Ak „strelec“ zavraždí Rómov, nie je to vražda, je to čin človeka ktorý je Rómami dohnaný na pokraj zúfalstva, teda skoro národný hrdina. Keď policajné komando napadne bezbranných Rómov priamo v ich domovoch, nie je to násilie, je to primeraný zásah. Ak sa donucovacie prostriedky použijú „len“ voči mužom, všetko je v najväčšom poriadku. Aj toto sú praktiky, ktoré majú za cieľ odľudštiť obete, odľudštiť Rómov. Postupne sme za 22 rokov došli do štádia, keď sme ako ľudia, pre vás úplne bezcenní. Čím vlastne sme? Sme „osadníkmi“. Nemôžu nám predsa dať mená, či dokonca rolu občana. To by nám dalo v spoločnosti potom úplne iné postavenie. Médiá sú najsilnejšou psychologickou zbraňou. Sú pôsobivejšie ako droga, či alkohol alebo viera. Médiá nezabíjajú, no pacifikujú, chlácholia, burcujú, pôsobia na postoje, vštepujú názory. Správy o tom, že vaše nešťastie a strádanie je spôsobené určitou skupinou ľudí, že oni sú vinníkmi toho, že svojmu dieťaťu nemôžete kúpiť viac mlieka, ovocia, či najnovší mobil, zaručene vo vás vyvolajú prinajmenšom obavy. Potom hnev, nenávisť či neznášanlivosť až „chuť“ či presvedčenie, že s tým musíte VY niečo urobiť. Tak sa otvára emocionálna slabosť jedinca, spoločnosti. Frustrácia a znechutenie je veľké. Snáď ešte nie je neskoro a verím v ľudí, ktorí myslia nezávisle od protirómskej propagandy. Mnohí sa už dnes pýtajú kto je za tým všetkým a prečo sa veci neriešia.. Tí, ktorí o tom rozhodujú majú predsa mená a raz môžu byť braní na zodpovednosť za to čo urobili či neurobili a ľudia môžu požadovať úplne nový začiatok...spoločný a pravdivý a najmä ľudský.
Verím, že si spoločne dokážeme uctiť všetky obete holokaustu ako spoločnosť, nie ako dva bojujúce tábory, pretože straty boli na oboch stranách priveľké. Nezabudnite!
- - -
zdroj: mecem.sk
Komentáre k článku:
Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.