Mgr. Miroslav Koštány : Tváre ľudskej zloby - príbeh šestnásty : Stratení otcovia
Stratení otcovia
(Nevinné deti trpia za svojich stvoriteľov)
Prípad šestnásty
Sú malé a nevinné. Prišli na svet aj keď sa k nám nepýtali a nikto ich nechcel: dnes už trojročný Jožko a štvorročný Lacko dve pekné, hádam aj mimoriadne pekné deti. Mali otcov, ale tých už niet. Mužov, ktorých matky za otcov detí označili, súd od otcovstva oslobodil. Až deti narastú, raz príde deň, keď sa spýtajú: mama, kde je otecko? Otecko, kde si?
Nevinnými očkami hľadia na svet. Jedno u mamy, druhé v detskom domove.
Skutoční otcovia žijú medzi nami. Spávajú pokojne – „otcovia“...?
Tri pravdy?
Okresné mestečko. Končí sa deň. Súmrak padá na domy. Cesty plné snehovej čľapkanice utíchajú. Ale v malej kaviarničke na rohu hlavnej ulice je teplo a útulne. Za modernými stolmi a v miestnosti intímnych svetiel, čarovne sa odrážajúcich od množstva fliaš všelijakých likérov, sedia štyria chlapi. Vlastne ešte len také chlapčiská: mládenci. Zhovárajú sa.
„To ti je Mišo tak. Taká baba je schopná všetkého. Ostane naraz v druhom stave a sama nevie od koho...“
„Veď sa prespala s kadekým...“
„No a máš to. Vyberie si potom niekoho, ukáže na neho prstom a ten je v kaši.“
„A ja zasa poznám jednu takú, čo ostala v druhom stave od ženáča. Slobodné, pekné dievča to vtedy bolo. Samozrejme, že sa hanbila o tom voľakomu povedať. Rodičia by ju boli zabili. Ten posmech, tá hanba v dedine. A hádajte, čo potom urobila. Povedala to na najkrajšieho chlapca z dediny a to už nehovorím o tom, že dobre zarábal. Išla za ním a povedala mu: „Alebo si ma vezmeš, alebo budeš platiť. Ani Boh ti nepomôže.“ A chlapčisko platí alimenty, len sa tak práši.
„Tak, tak veru. Máme to my muži na kočku. Ale to je preto, lebo každé decko musí mať otca. A súd mu niekoho už len nájde.
„Mne tiež spomínal prednedávnom priateľ...“
A debata neustáva.
„To teda znamená, že keby nejaká žena povedala na mňa, či som s ňou bol, alebo nebol, z ničoho nič by ma vláčili po súdoch?“
„Veru, aj keby si ju nikdy v živote predtým nevidel, aj keby si s ňou naozaj nič nemal, aj tak ťa môžu uznať, že to jej dieťa je od teba a musíš zaň platiť.“
„Bohatstvo, ale veď to je svinstvo. Keď mi to nedokážu, ako ma môžu odsúdiť?“
„Jednoducho. Pôjdeš na krvnú skúšku, ktorá väčšinou otcovstvo nevylučuje. A potom – buď sa oženíš s tou ženou, alebo platíš!“
„A čo keď krvná skúška otcovstvo vylúči?“
Chlapci sa zasmiali.
„Len sa opýtaj hocikoho, keď niekoho označila žena za otca, či sa z toho dostal, aj keď naozaj otcom nebol.“
„Chlapci, ale to nie je predsa možné.“
„Možné...nemožné...filozof...holobriadok.“
A partia si objednala ďalšie kolo kávy s rumom.
Spor o otcovstvo
I.
Okresný súd v Galante. Na poschodí pred dverami stojí muž. Má dvadsaťsedem rokov a volá sa Anton. Tento deň patrí jemu. Horia mu líca. Telom behá páľava. Už ho od najradostnejšieho očakávania delia len minúty. Je najšťastnejším človekom. V Galante, v okrese, kraji, pod SLNKOM.
To, čo vie on, nevie ona – dvadsaťsedemročná Antónia. Ona na tvári ten šťastný výraz nemá. Prišla iba na súd. Už vlastne koľkýkrát? Nič ju nevzrušuje. Je slobodná a má dieťa. Tu, od Antona. Darmo sa vykrúca. Nepomôže mu nič. Ani tie dve krvné skúšky, čo na nich bol. Musí na dieťa platiť. Lepšie by urobil, keby si ju zobral za manželku. Vlastne, mal to urobiť. Už teraz je ženatý. Má so svojou manželkou dieťa. Nežije s ňou dobre. Vôbec s ňou nežije. Hovorí sa tomu: rozbité manželstvo.
Anton a Antónia, dvaja mladí ľudia stoja pred súdom ako nepriatelia na život a na smrť. Tentokrát však Anton pláva vo vzdušnom zámku. Nevie sa tomu ubrániť. Žiari ako hviezda. Človek, ktorý vyhral na športke je proti jeho šťastiu nič. Obyčajná nula.
Sudca sa spýta:
„Pán obžalovaný, poznáte výsledok dedičsko-biologickej skúšky?“
Odpoveď bola len formalitou. Pozná. Kto by to na ňom nevidel?
„A vy? – obrátil sa na Antóniu.“
„Nie, prosím.“
Málokedy je vidieť sudcu v rozpakoch. Tentokrát bol. Prvýkrát za osem rokov praxe má takýto prípad.
Anton cíti ako mu srdce prudšie bije. Táto chvíľka. Koľko na ňu čakal?
V júli prišla Antónia za ním. Povedala mu, že je od neho v druhom stave. Odvtedy, ako ju viezol zo zábavy na motocykli domov. Ako sa zastavili v noci uprostred polí. Povedal jej, že sa určite mýli. To dieťa nebude a nemôže byť od neho. Nevzdávala sa: „Alebo si ma vezmeš, alebo budeš platiť. Nič ti nepmôže.“
Antónii sa narodil chlapček. Dala mu meno Jozef.
Okresný súd v Galante rozhodol: „V konaní bola urobená krvná skúška, ktorá otcovstvo odporcu Antona Ch. k maloletému Jozefovi H., nevylúčila... Odporca je povinný prispievať na výživu dieťaťa.
Anton sa vtedy bránil všetkými silami i prostriedkami.
„Keď mi odoberali krv a dali ju do fľašky, fľašku nezapečatili. Mohlo prísť k zámene.“
Ďalšia krvná skúška sa podobala navlas prvej.
Ten istý súd rozhodol, že vykoná ďalšie dokazovanie dedičsko-biologickou skúškou. Zároveň vypočul predsedu JRD z obce, odkiaľ je Antónia. Vraj to dieťa by malo byť jeho. Rezolútne to poprel. Od neho to rozhodne nemôže byť. Nikdy s ňou nič nemal. Je oveľa starší, má deti...
O tri mesiace nato dostali Anton a Antónia s dieťaťom pozvánku na Katedru biológie lekárskej fakulty UK v Bratislave. Začiatkom decembra sú výsledky skúšky známe Antonovi i súdu.
Keď sudca obidvom prečítal, že výsledok skúšky otcovstvo Antona PRAKRICKY VYLUČUJE, Antónia takmer zmeravela.
„To nie je možné, pán sudca. Ja som nikdy a s nikým nebola. Jedine tu s Antonom!“
„Hlúposť je to, pán sudca. Nikdy som s ňou nič nemal, ako by som mohol byť otcom?“
Dedičsko-biologická skúška je pomerne zložitý proces, laikovi ťažko pochopiteľný a zrozumiteľný. Jej výsledok sa v tomto prípade neopieral o malú, či veľkú pravdepodobnosť. Jasne ukázal, že Anton nemôže byť a ani NIE JE otcom tohto dieťaťa.
Hovorí Anton:
„Antónia klame. Prisahám, že som s ňou nikdy nič nemal. Skazila mi život. Nežijem dobre s manželkou len kvôli tomuto. Ľudia ma špinia a ohovárajú. Platím alimenty. Za čo? Musím platiť za dedičsko-biologickú skúšku? Ja som nič nezavinil. Chcem mať už konečne pokoj. Chceme so svojou ženou riadne žiť!“
Antónia:
„Biješ svoju ženu, nevyhováraj sa. Keby si bol slušný človek, žil by si s ňou riadne.“
Súd sa skončil. Peniaze za výživné, ktoré posielal Anton na dieťa, späť nedostane. Matka dieťaťa je vlastne v tomto prípade len ako svedok. Náklady spojené so skúškou musí preto uhradiť Anton. A peniaze na výživné si môže uplatňovať až u skutočného otca dieťaťa. Ten je však neznámy. Antónia iných možných otcov dieťaťa nenavrhuje. S bolesťou v srdci a nevýslovným žiaľom uteká z pojednávanej miestnosti von a stráca sa v davoch ľudí na ulici.
Antónia, povedz, ako to bolo?
„S Antonom som sa poznala na tanečnej zábave v Š. Väčšinu zábavy sme pretancovali spolu. Bolo to koncom januára. Odprevádzal ma potom domov. Bozkávali sme sa... našťastie som vtedy tehotná nezostala. Potom sme sa stretli až na deviateho mája na tanečnej zábave. Moja priateľka ho poprosila, či by ma zaviezol na motocykli domov. Keď ma viezol, na ceste zastavil, vraj sa mu pokazila motorka... potom sa to stalo. Na druhý deň som to povedala svojim priateľkám Bernardíne a Márii. To dieťa je len od neho.“
Bernardína a Mária:
„Stretli sme sa s ňou a bola smutná. Vraj, čo včera urobila, bude do smrti banovať. Tak nám povedala. Bolo to na druhý deň ako ju ten chlapec viezol zo zábavy na motocykli domov.“
Tak ako je to teda Anton?
„Na tej zábave som vôbec netancoval. Mal som už vtedy vážnu známosť. Ale moje dievča bolo práve odcestované, tak som sa venoval len svojim priateľom. Asi o polnoci prišla za mnou priateľka Antónie a prosila ma, či by som ju a Antóniu zaviezol domov. Sľúbil som to. Najprv som viezol Antóniu. Nebol medzi nami žiadny rozhovor. Doviezol som ju domov, pozdravili sme sa a išiel som späť na zábavu. Druhé dievča odviezol domov potom môj priateľ. Keď sa vrátil, boli sme na zábave asi hodinu a odišli sme aj my domov...“
Pred sebou mám množstvo fotografií. Je na nich Anton a veľmi pekné dieťa – Jožko. Ich hlavy sú v najrozličnejších pózach. Možno na nich porovnávať znaky do najmenších podrobností. A potom odtlačky dlaní a prstov. Desiatky a desiatky. Mravenčia práca znalcov, stopercentných odborníkov – výsledky dedičsko-biologickej skúšky.
Anton nie je otcom tohto dieťaťa.
Pozerám raz na Antona, raz na Jožka a potom znovu a znovu. Bez akýchkoľvek rozpakov by som povedal – toto dieťa je celý otec. A myslel by som tým na Antona a Jožka.
Ale ja nie som odborník. Možno aj preto cítim v hrdle akúsi nedefinovateľnú horkosť, pocit úzkosti a nerozhodnosti. Chcem uveriť výsledkom vedy, rád jej uveriť, odsúdiť matku, ženy, ktoré...
Antonovi a Antónii do duše nevidieť.
Človek či zviera?
II.
Bohuš má dvadsaťdva rokov. Ešte pred štyrmi rokmi žil tak, ako mnoho z nás: s každodennými starosťami, radosťami i problémami. Nič zvláštne a mimoriadne. Potom prišli za ním a povedali: „Si otcom.“ Ľudmile sa narodilo dieťa. Povedala, že je to od teba. Aj ľudia tak hovoria.“
A tu sa už začína prípad, podobný ako vajce vajcu tomu predchádzajúcemu.
Človek či zviera? Prepáčte za prirovnanie. Keby ste sa však podívali na Ľudmilu, keby ste poznali jej život, bôľ celej jej rodiny, poviete – to nemohol urobiť človek... A ono vlastne musel to byť človek. Horší, stokrát horší ako zviera.
Neďaleko mesta je veľké smetisko a pri ňom lesík. Všelijakých jám a priehlbín je tu až-až. Sem jedného dňa zablúdila Ľudmila...žena, trpiaca od malička debilitou. Keď sa jej opýtate, kedy sa narodila, nevie. Kde býva? Ani to nevie. Nepamätá sa. A čo povie, aj tomu len ťažko rozumiete. Nevýrazná reč, porucha reči. Ak príroda nezabudla obdariť človeka rozumom, krásou a schopnosťami pre neho typickými - potom iste zabudla, celkom zabudla na Ľudmilu. Hovorí sa, že beda tomu, koho ľutujú. A Ľudmilu by ste ľutovali aj bez toho, že by sa jej stalo... áno, aj pri pohľade na ňu je človeku ťažko pri srdci.
Kto aj vlastne vie, ako to všetko v tom lesíku bolo. Nik iný o tom nehovorí, len ona. Tu je ťažko veriť. No isté je, že ju tu stretol človek. Muž, bez štipky citu. Ostala od neho v druhom stave. Utekala domov s plačom.
„Mama, nejaký chlap ma zvalil.“
Svojej dcére najlepšie rozumie len táto matka. Tentokrát, hoci slovám rozumela, ich obsahu však nie. Možno práve preto, že by tomu nebola nikdy uverila.
Vonkajšie znaky tehotnej ženy sa prejavili. Ľudmila, žena, ktorej život sám osebe je utrpením, začala žiť ešte ťažšie.
„Kto to bol?“
„Kde si bola?“
„Kedy sa to stalo?“
Matka horekovala. Výkriky žiaľu, trápenia a bolesti. Ľudmila pocítila na sebe údery. Bitka a opäť bitka.
„Mama, Bohuš, to bolí!“
„Bohuš?“
Bohuš k ním veru chodieval. Slušný a dobrý je to chlapec. Ak ktosi Ľudmile ubližoval, ochránil ju. Mohol by toto on urobiť? Ale Ľudmila tak vraví. Aj ľudia si tak pošepkávajú.
Bohuš musel pred súd. Popieral, bránil sa. A naozaj, len málokto, ba možno nikto by neuveril, že by tento fešný človek išiel za Ľudmilou.
Dieťa dali do ústavu.
Ľudmila s matkou začali chodiť po súdoch.
Bohuš prišiel o povesť.
Na Katedre biológie lekárskej fakulty UK v Bratislave urobili dedičsko-biologickú skúšku. Vyšetrili tu 75 daktyloskopických znakov dieťaťa. Z nich iba 2 sú podobné s obžalovaným „otcom“, 29 znakov sa odlišuje od matky i žalovaného, 19 znakov je podobných aj s matkou aj žalovaným a 25 znakov sa podobá iba matke. Po komplexnom vyhodnotení všetkých dedičsko-biologických metodík sa uzatvára posudok tým, že otcovstvo žalovaného Bohuša voči maloletému Ladislavovi je PRAKTICKY VYLÚČENÉ.
Matka s dcérou počúvajú rozsudok súdu a dajú sa do plaču. Matke sa to zdá nemožné.
„Bože môj, kto to teda bol. S kým si bola?“
Otázka bolestivá, ale zároveň aj hrozivá. Ľudmila kŕčovite plače a vykríkne:
„Bohuš, s tebou som bola! Ty si to urobil! Neklam!“
Bohuš nevraví nič. Iba to, že on to nebol. Je kľudný, tichý, nevzrušuje sa. Aj keď mu peniaze, ktoré dával na výživné nikto nevráti, aj keď musí zaplatiť za skúšku, je rád, že sa to konečne všetko skončilo.
Keď odchádzala matka s dcérou z pojednávanej miestnosti súdu von, zabudol som jej pripomenúť, aby Ľudmilu nebila a netrápila. Som totiž presvedčený, že jej utrpenie sa znovu začalo.
Biť a nielen tak obrazne, ale skutočne palicou, alebo aj dobrým veľkým drúkom by sme mali skutočných otcov týchto detí.
Ale otcov niet. Stratili sa
Možno aj pred vlastným svedomím...
Komentáre k článku:
Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.