Mgr. Miroslav Koštány : Tváre ľudskej zloby - príbeh pätnásty : Tri vraždy mu nestačili

Tri vraždy mu nestačili

(Tragický život Jozefa Kafríka zo Zemianskych Sadov)

Prípad pätnásty

 

Jozef Kafrík sa narodil 25. 5. 1958 v Žiline. Podľa jeho výpovedí žil s rodičmi sedemnásť rokov. Rodičia sa odsťahovali do Česka. Pomery v rodine boli vraj dobré. Otec, aj keď si vypil, nerobil bordel, ale čo povedal, bolo sväté. Jozefa držali rodičia, ako si dnes spomína, nakrátko. Vychodil iba deväť ročníkov základnej školy, ničomu poriadnemu sa síce nevyučil, ale vždy bol voči každému ochotný a keď bolo treba, pomáhal kde sa dalo. Dokonca mnohí ľudia vraveli, že bol veľmi zručný. Vedel okopať záhradu, opraviť rôzne stroje a tak.

V lete 1979 sa oženil. S manželkou Oľgou naposledy býval v obci Zemianske Sady v okrese Galanta. Tu sa jeho životná dráha síce pekne začala, ale katastroficky skončila.

 

Prvý výstrel doma

 

Kafríkovci najskôr začali bývať v Bratislave. Do Zemianskych Sadov sa presťahovali až po narodení prvého dieťaťa. Už dávnejšie však predtým sa hneval na všetko okolo seba. Bol presvedčený, že všetci ho sledujú, podozrievajú a snažia sa mu ublížiť. Dokonca si vsugeroval, že aj osud jeho rodičov je namierený proti nemu. Mnohí sa nad jeho povahou a konaním pozastavovali: Ten chlap to nemá asi v hlave v poriadku.

Bolo to 23. 7. 1983, popoludní. Do Zemianskych Sadov prišla návšteva Renáčovcov k rodine Renáčovcov. Chceli sa pozrieť na hroby svojich rodičov a keby boli zarastené, chceli ich obriadiť. Obe rodinky si sadli na dvore, veď bola sobota a veľmi teplo. Rozprávali sa o bežných veciach. Domácej Anne Renáčovej bol zaťom práve Jozef Kafrík. Ten sa hral na hojdačke so svojou dcérkou. Medzitým sústavne pozýval všetkých dnu. Nešli, veď bolo horko. Jedli a niečo aj popíjali. Dnu bola Oľga Kafríková a práve kŕmila svoje dieťa. Zhovárala sa s Jánom Štrbavým, so svojím strýkom. Kamarátsky jej radil, aby išla so svojím manželom k lekárovi. Zastavil sa tu aj Jozef. Strýko Štefan mu odporúčal, aby sa išiel liečiť, lebo, ako sa zdá, Jožko nemá v poriadku nervy, veď je to zreteľne vidieť ako sa správa a čo hovorí. Jozef sa ohradil a tvrdil, že on má nervy v absolútnom poriadku. Len ľudia sú zlí a nenechajú ho pokojne žiť.

Oľga mala na rukách dieťa. Len čo sa otočila, zaznel výstrel. V predsieni ležal horeznačky Štefan Štrbavý! Jozef namieril zbraň aj na manželku. Začala kričať. Chlácholil ju. „Nie, teba nezastrelím, lebo ťa mám rád,“ povedal a vybehol na dvor. Na schodoch si priložil pištoľ najskôr k svojej hlave a potom priskočil pred tých, ktorí sedeli vonku. Oľgin otec sa postavil a roztiahol ruky: „Teda, strieľaj!“ Jozef utiekol a stratil sa na ulici. Bežal do stredu dediny. Štefan Štrbavý po prevoze do nemocnice zomrel.

 

Výstrely v Pate

 

Šokovaná manželka Oľga vyšetrovateľom povedala: „Muž mal stále dojem, že ho niekto sleduje, prenasleduje. Jeho rodičov som nikdy nevidela a ani manžel s nimi neudržiaval žiadne styky. Tvrdil, že aj jeho rodičia sú sledovaní. Stále sedával zamyslený. Bol vždy dobrým manželom, nehádal sa ani so mnou, ani s mojimi rodičmi. Bol pracovitý a tichý, ale naposledy ho už nič nebavilo.“

Pri terajšom Obecnom úrade v Zemianskych Sadoch Jozef zastavil osobné auto, v ktorom sedel majiteľ Milan Pohuba. Bez akýchkoľvek rozpakov namieril na vodiča pištoľ a vyzval ho, aby z auta vypadol. Nasadol do auta a mieril si to zo Zemianskych Sadov cez Pusté Sady do Paty. Zazvonil ctihodnému otcovi pánovi farárovi Alojzovi Schlitzerovi a hneď ho strelil do hlavy. Žiaľ, to bol už druhý mŕtvy. Štefan Štrbavý mal 68 a pán farár Alojz Schlitzer iba 49 rokov.

Jozef Kafrík pristál s uneseným autom u svojej rodiny Heleny Korcovej a opäť v Pate. Zamieril. Stisol spúšť dvakrát a nič. Pre istotu stlačil spúšť aj tretí raz. Vyšlo to. Pani Helenu Korcovú trafil rovno do hlavy. Mala však šťastie. Po dlhšej maródke ostala medi živými. Prečo vlastne mala aj ona zomrieť, sa nikdy nedozvedela...

 

Štvrtý výstrel na Kolienku

 

Z obce Pata trielil Jozef Kafrík na ďalšiu nezmyselnú cestu životom po starej ceste smerom na Nitru. Zastavil sa pri vtedy veľmi známom motoreste Kolienko, iba pár kilometrov od Paty. Keď tu uvidel stáť zahraničný kamión, prišiel k nemu. Jeho šofér, 54-ročný Rumun Ivan Mikulal, okamžite dostal guľku do hlavy. Po prevoze do nemocnice v Nitre zomrel. Bola to už tretia vražda, krutá a nezmyselná.

Nerobil si z toho nič. Pokračoval v jazde ďalej smerom na Nitru. Pri majeri v Bábe auto odstavil. Musel, lebo mu vyšiel benzín. V aute našiel peniaze, tie si zobral na ďalšiu, už teraz pešiu cestu do sveta. Zopakujme si: Za sebou mal tri vraždy celkom nevinných ľudí a poplach nielen na blízkom, ale aj na širokom okolí, vrátane policajtov na celom Slovensku. Nad poliami v chotároch Zemianske Sady, Pusté Sady, Pata a okresu Nitra lietala helikoptéra, aby našla surového, bezcitného vraha na úteku. A hlavne, aby ďalej nevraždil... Žiaľ, pátranie polície bolo ešte bezvýsledné. Ale policajti už hliadkovali na všetkých predpokladaných trasách kadiaľ mohol vrah utekať pred svoju zodpovednosťou.

 

Po cestách – necestách

 

Jozef Kafrík neskôr povedal:

„Dal som sa na ďalšiu cestu. Stále ma niečo hnalo a hovorilo mi, preč, ďalej od ľudí. Dostal som sa až na železničnú stanicu Alekšince a nabral som si vodu do fľašky z neďalekého močiara. Na poli som sa stretol s nejakým poľovníkom, rozprávali sme sa. Keď išiel ďalej, kráčal som a oddychoval po lese asi tri až štyri hodiny. Mal som pri sebe zápalky, tranzistor, nožík, peňaženku a ešte mi napadlo, že mám zabiť štyroch ľudí. Preto som si chcel užiť prírodu... Prišiel som do Pastuchova a zastavil som sa v hostinci. Dal som si tri pivá. Neskôr som kdesi vyliezol na hrušku a tam som spal, lenže začalo pršať. Presťahoval som sa do neďalekého stohu slamy. Bol som tam celý pondelok, teda, do utorka rána. Odišiel som do najbližšieho obchodu a kúpil som si polovicu chleba, štyri litre mlieka, pečivo, syry... Jedol som na lavičke futbalového ihriska. Kráčal som ďalej a dostal som sa do osady Hájoš. Odtiaľ som upaľoval po hlavnej ceste do Hlohovca. Pri pivovare som stretol dvojčlennú hliadku policajtov. Keď si ma pozorne uniformovaní muži obhliadli, rozhodli sa ma zatknúť! Tým sa moja cesta skončila...“

 

Namiesto basy liečenie

 

Prípady Jozefa Kafríka sa dostali do televízie, rozhlasu i tlače. Bola to proste spoločenská bomba. Každý očakával, že trojnásobný bezcitný a krutý vrah dostane doživotný trest odňatia slobody.

Nedostal. Keď nie je niekto za svoje činy trestne zodpovedný, lebo nerozoznal nebezpečenstvo svojho konanie ani pre seba a ani pre spoločnosť, lebo bol chorý, nemožno ho trestať, ale liečiť. A toto bol prípad Jozefa Kafríka. Lekári, súdni znalci, naslovovzatí odborníci totiž ustálili stav vraha tak, že trpí PARANOIDNOU SCHIZOFRÉNIOU. Skrátka, ľudovo povedané, Jozef Kafrík nevedel čo robí, jeho myseľ bola plná bludov, chudáčik.

Určili mu, že sa musí liečiť. Dostal sa do liečebne vo Veľkom Záluží. Trpezlivo sa liečil 16 rokov a doliečoval u psychiatra v Galante. Po čase chodil domov a po okolí dokonca na návštevy a vychádzky.

Lekári ho napokon prepustili domov ako vyliečeného.

Na obzore sa rysovala štvrtá vražda!

 

Dom a okolie vo vzduchu

 

Nebudeme predbiehať. Po toľkých rokoch od spomínaných udalostí sa v Zemianskych Sadoch a na okolí, na činy Jozefa Kafríka zabúdalo. Jozef vystupoval ako milý, inteligentný, slušný a veľmi pracovitý človek voči každému, kto ho poznal i nepoznal. Hoci bol v invalidnom dôchodku, pomáhal a dokonca sused o ňom povedal, že pán Kafrík mu pomohol vo viacerých veciach, vyznal sa v elektronike, motorkách a podobne.

Niekedy v máji 2008 prišiel Jozef Kafrík k právnikovi do Serede a žiadal ho o pomoc, lebo sa chce s manželkou rozvádzať. Uviedol, že manželka Oľga sa mu vysmieva, opovrhuje ním a smeje sa z jeho diagnózy. Síce mu na nej záleží, lebo ju miluje, ale čo je veľa, to je veľa. Vo svojom novopostavenom dome v Zemianskych Sadoch už nemá miesto, odvrhli sa všetci od neho a takto sa to už nedá vydržať. Dokonca počul, že jeho syn s manželkou Oľgou pripravujú smrť nejakej osoby. Jeho odkopli.

Právnik mu odpovedal, že nie je farár, aby jeho veci citovo riešil, ale ak na rozvode trvá, má si priniesť tie a tie doklady...

Keď Jozef Kafrík odišiel, právnik sa chytal za hlavu a rozmýšľal: „Preboha, toto je ten Kafrík, vrah? Neuveriteľné! Veď to je fantastický slušný človek. Ten predsa nemôže už nikomu ublížiť.“

A predsa sa to stalo. Jozef Kafrík už za právnikom nikdy neprišiel. Svoj rozvod riešil svojim osobitným spôsobom.

 

Štvrtá vražda

 

Dňa 18. 8. 2008 bol život v Zemianskych Sadoch pokojný, obvyklý, skrátka ako vždy. Mladí ľudia sa z obce vytratili za učením, alebo prácou do miest a domácim ostal len kostol, alebo krčma. U Kafríkovcov to však také nebolo.

Jozef Kafrík prišiel k presvedčeniu, že takto ako on žije s manželkou a synom, sa to už ďalej nedá vydržať. Preto popoludní, keď bola manželka v zadnej časti domu, odmontoval plynovú prípojku sporáka a otvoril ventil. Plyn začal vnikať do všetkých častí domu. Potom si vzal svoje najnutnejšie osobné veci /tie si s predstihom pripravil na cestu/, ženu zamkol a z domu odišiel. Sadol si nad dedinou do broskyňového sadu a čakal, čo sa stane. Na svoj rodinný dom síce nevidel, ale sluch mal napnutý. Sám v sebe, ale potom i na súde konštatoval:

„Nevedel som, čo sa stane, lebo nie som plynár. Ale čo sa stane, som čakal. Potom sa v dedine ozval veľký výbuch. Napadlo ma, že život budem mať taký, aký si ho pripravím. A nie taký, aký mi ho pripravia židia. Trápil som sa celý život a neviem si predstaviť, aby som sa mal trápiť naďalej, povedzme dvadsať či tridsať rokov. Štefana Štrbavého som zastrelil preto, lebo mal veľmi veľa priateľov na ministerstvách a tí mi škodili. Farára Alojza Schlitzera som zabil tiež, lebo bol žid, čo som vedel podľa jeho priezviska. Židia mi za chrbtom robili tiež zle.“

Výbuch nastal krátko popoludní. Z domu, kde ostala manželka, ostala len rozvalenina a prach. Ešte zatelefonoval na ministerstvo a policajtom. Na okolí bolo  poškodených  viacero rodinných domov a škoda nebola tiež malá. Zemianske Sady a celé Slovensko boli opäť zdesené.

Konečne prišiel trest

 

Okresný súd v Trnave odsúdil Jozefa Kafríka na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 22 rokov, pričom ho zaradil do ústavu na výkon trestu s najťažším stupňom stráženia. Nariadil mu aj ochranný dohľad na tri roky a náhradu spôsobenej škody. Tri predchádzajúce vraždy a pokus vraždy neboli a ani nemohli byť priťažujúcou okolnosťou, lebo v čase ich spáchania nebol pre chorobu trestne zodpovedný. Ale po mnohých rokoch ústavného i ambulantného liečenia mal už rozpoznávajúce zložky nebezpečného konania zachované. Tvrdili to všetci vypovedajúci znalci z odboru psychiatrie.

Odvolal sa. Krajský súd v Trnave zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil Okresnému súdu v Trnave, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Vo svojom rozhodnutí krajský súd považoval za potrebné ozrejmiť otázku trestnej zodpovednosti obžalovaného a v tomto smere žiadal opätovne vypočuť znalcov MUDr. Miroslava Čerňana a PhDr. Evu Heftyovú. Okrem toho žiadal vypočuť pôvodne ošetrujúcich lekárov MUDr. Anežku Imriškovú ako riaditeľku Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží a MUDr. Mária Straku ako ošetrujúceho lekára po prepustení obžalovaného z Veľkého Zálužia.

Znalci jednoznačne tvrdili, že obžalovaný bol už vyliečený a veľmi dobre vedel, čo robí, keď manželku s rodinným domom vyhodil do povetria.

Okresný súd v Trnave teda pojednával ďalej, aby názor odvolacieho súdu plne rešpektoval. Jozef Kafrík sa ukázal na súde ako veľmi bystrý a pozorný človek. Najskôr si na krk zavesil tabuľku s označením, že je nevinný a potom ukázal prstom na súdnych znalcov, že mali len krčmové reči. Predsedovi trestného senátu povedal, že nemôže byť objektívny, lebo netrpel ako on a ani tak nebol manželkou a ďalšími indivíduami prenasledovaný. Napokon utrúsil, že s lekármi tento boj prehrá, lebo tak tomu vždy bolo, je a bude.

„Som nevinná ovečka a do smrti aj budem!“ vyhlasoval Kafrík. „Keby som mal toľko peňazí ako jeden z bývalých politických činiteľov, nebol by som tu pred súdom, ale na rekreácii v Afrike... Najkrajšia je sloboda človeka. Aj ja mám právo slobodne žiť,“ prednášal Kafrík vo svojom protirečiacom monológu. „Pravdou je, že mojimi činmi som ostal na svete sám. Žiť na slobode je úžasná vec.“

Okresný súd v Trnave mu uložil rovnaký trest ako predtým. Jozef Kafrík si v súdnej sieni rezolútne, na protest, rozopol a roztrhal košeľu. Po dlažbe sa kotúľali gombíky. Dostal na ruky putá a justičná stráž ho odviedla do Leopoldova...

Opäť sa odvolal na Krajský súd v Trnave s tvrdením, že nie je trestne zodpovedný ale chorý a zrejme viní za všetko lekárov, že ho uznali za zdravého, ale on je ťažko chorý.