Makarovo bluesnenie v trnavskej knižnici (Spomienková kniha uvedená do života notami)

 V utorok 28. 11. 2017 sa v čitárni Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave uskutočnilo podujatie Makarovo bluesnenie, ktoré zorganizovali Trnavský samosprávny kraj a Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave. Bolo venované spomienke na Mariána „Makara“ Mrvu – trnavského hudobníka, speváka, prozaika, novinára, humoristu, karikaturistu a pedagóga, ktorý nás opustil po krátkej chorobe 1. mája 2013 vo veku 66 rokov. Makarovo bluesnenie je aj názov spomienkovej knihy Makarovej dcéry Michaely Mrvovej Mondekovej a ďalších 20 prispievateľov – Makarových priateľov. Touto knihou vzdávajú hold tomuto všestrannému a výnimočnému človeku. Podujatie Makarovo bluesnenie v rámci klubu Fórum humoristov moderoval Karol Bodorik. Hlavným partnerom projektu bol Fond na podporu umenia.

 Je pre mňa česť, že ma moja kamarátka Michaela Mrvová Mondeková, ktorú familiárne volám Miška, pozvala na Makarovo bluesnenie. Kedysi som sa s jej otcom stretla na niekoľkých podujatiach, ale pravdupovediac, takmer som ho ani nevnímala. Vtedy som netušila, že do môjho života neskôr osudovo zasiahne hudba a že ju začnem oveľa intenzívnejšie počúvať a písať o nej. Keď sa tak stalo, Makar už nebol medzi nami. Až vtedy som sa dozvedela, že písal aj články o hudbe, takže mi vlastne môže byť veľkým vzorom. No predovšetkým to bol skvelý hudobník, ktorý hrával i jazz a blues, moje obľúbené hudobné žánre. Bol to bez pochyby veľmi inšpiratívny človek, ale v tomto živote sa s ním už nestretnem. A tak som sa tešila na knihu Makarovo bluesnenie, z ktorej sa o ňom môžem dozvedieť viac. Mnohé spomienky na neho takto dostali doslova hmatateľnú, papierovú podobu.

V utorok 28. novembra bol chladný, ale celkom príjemný deň. Ja i moja mama sme pricestovali do Trnavy a spolu sme sa vybrali do Knižnice Juraja Fándlyho. Viedli tam i kroky mnohých ďalších ľudí a čitáreň knižnice sa rýchlo zaplnila ľuďmi dobrej vôle, ktorí si prišli zaspomínať na Mariána „Makara“ Mrvu. Bolo treba pridať stoličky. Viacerých návštevníkov, vrátane mňa, sprevádzali verní priatelia – fotoaparáty. Peter Dobák premietal na veľké plátno prezentáciu, vytvorenú špeciálne pre túto príležitosť.

Makarovo bluesnenie sa začalo o 17.00 hod. Ešte predtým nás však Karol Bodorik poprosil, aby sme si mobilné telefóny prepli do letového režimu, vypli, alebo odložili do kabátov na vešiakoch. Potom nás požiadal, aby sme mu poradili, ako si má vypnúť svoj mobil...

Moderátor začal podujatie slovami, že spomienkové stretnutia si organizuje napríklad dobrý kolektív jednej triedy. Makarovi priatelia sú tiež dobrý kolektív: majú aj tablo. Peter Dobák tablo premietol na plátno a boli na ňom fotografie študentov Gymakarzia, odbor Makarológia (1946-2013). Išlo vlastne o niektorých priateľov, ktorí prispeli svojimi spomienkami do knihy Makarovo bluesnenie a mali v ten večer o tom porozprávať. Riaditeľom Gymakarzia bol, pravdaže, Makar. Karol Bodorik, ako triedny profesor, pozval najprv na pódium Mišku, zástupkyňu riaditeľa. Skonštatoval, že Miška sa potatila, pekne kreslí, maľuje i píše. Pochopila, že široký záber ponúka veľké možnosti. Čitáreň knižnice zdobilo aj niekoľko Miškiných obrazov. Miška privítala ešte zopár hostí z literárneho sveta: poetku, publicistku, textárku a manažérku Jarmilu Moosovú Kuřitkovú z Hodonína a poetku z Milotic Jarmilu Synkovú (na table boli uvedené ako externé skúšajúce) a moju maličkosť, známu malými básničkami, dlhými článkami a pomerne veľkým fotoaparátom. Miška zdôraznila, že jej otec by sa práve v ten deň (28. novembra 2017)  dožil 71 rokov, preto je uvedenie knihy do života zároveň aj oslavou narodenín. Zaspomínala si, ako v detstve niekedy sedávala pred domom na schodisku a čakávala na otca, keď nebol doma. Vždy, keď sa vrátil, doniesol im darčeky. Tie na chvíľu potešili, ale dieru neprítomnosti nezaplátali. Až neskôr pochopila, že otec býval často preč, aby zabezpečil rodinu a že to robil z lásky k nim. Otca mala veľmi rada, obdivovala ho a bol jej veľkou inšpiráciou. Teší sa, že jeho výborná tvorba dodnes nezostala bez povšimnutia. Miška poďakovala všetkým priateľom, ktorí prispeli do knihy, Klubu priateľov Trnavy za finančnú podporu, Mgr. Eve Drobnej za redakčné práce, sadzbu textu a grafickú úpravu knihy a Hnutiu kresťanských pedagógov Slovenska v Trnave,  ktoré knihu vydalo. Tiež poďakovala všetkým, ktorí si v ten deň prišli na Makara zaspomínať.

Ako povedal Karol Bodorik, na pomaturitných stretnutiach býva zvykom, že každý ostatných poinformuje o podstatných veciach vo svojom živote. Na tomto stretnutí to bude trochu inak: pôjde podľa tabla a každý, koho vyvolá, porozpráva o svojich väzbách na Makara a čo ho viedlo k prispeniu do knihy.

Prvý prišiel na rad hovorca Mesta Trnavy Pavol Tomašovič, ktorý dlhé roky pracuje v oblasti kultúrneho diania a literatúry a spolupracoval aj s Makarom. Moderátor sa zaujímal, ako sa im spolupracovalo, keď pre tvorbu Pavla Tomašoviča je typická vážnosť a neha a Makar preferoval recesiu. Pavol Tomašovič so sebe vlastným poetickým videním sveta odvetil, že to nemožno takto striktne oddeliť. Humor, poézia, hudba i maľovanie sú vyjadrením duše, či už v bezčasí alebo v bolestiach. Makar bol akoby husľovým kľúčom, spájal všetky tieto oblasti. Bol ako sitko, v sebe nechal utrpenie a zanechal nám svoju tvorbu. Pavol Tomašovič okrem iného poznamenal, že Makar bol aj prorokom, lebo nosil bradu a na radnicu chodieval na bicykli. To, že ide o vetry budúcnosti, pochopil hovorca Mesta Trnavy až neskôr... Tiež vyhlásil, že keby dnes Makar žil, bol by považovaný za extrémistu: nestál totiž na žiadnej politickej strane. Dnes mnohí ľudia hľadajú vinníka, ktorý môže za to, že sa máme, ako sa máme. Makar nebojoval, nehľadal vinníka. Proste sadol na bicykel a šiel. Od poézie sme teda prešli k realite a viacerí poslucháči sa usmiali, ba i zachichotali. A tak to pokračovalo aj ďalej.

 Ako druhého Karol Bodorik vyspovedal dlhovlasého bluesmana, ktorý, takisto ako Makar, je kapelník a spievajúci basgitarista – Petra „Bonza“ Radványiho. Navyše, tiež má manželku Oľgu, preto moderátor skonštatoval, že aj Makar bol oľgofil. Peter „Bonzo“ Radványi prezradil, že s Makarom sú kamaráti od detstva. Viaceré spoločné príhody sa preto dostali aj do knihy Makarovo bluesnenie. Bluesman však zažartoval, že na spomienkovom večere sa bude „okiadzať“, lebo o mŕtvych len dobre. Makar bol vraj škodoradostný, čo sa prejavilo napríklad tým, že Bonza „dokopal“ k svadbe... Na tej svadbe sa Makar prejavil aj ako veľký hypnotizér, podrobnosti si možno prečítať v knihe. Veľkým škodoradostníkom ostal aj po smrti, a tak spôsobil, že Marian „Mike“ Kramár si pomýlil dátum konania spomienkového stretnutia, a napokon nemohol z Prahy pricestovať. Bonzo hrával spolu s Makarom až v posledných rokoch, lebo dvaja basisti a dvaja kapelníci v kapele... Na záver svojho vystúpenia Bonzo Makarovi zaspieval a zahral na rezofonickej gitare vlastnú skladbu Talkative Woman.

Následne Karol Bodorik uviedol literárne najplodnejšieho Makarovho kamaráta – Benjamína Škreka. Ten hovoril predovšetkým o cédečku Krásny zapadák, na ktorom sú jeho texty zhudobnené práve Makarom. Benjamín Škreko rád počúval Makara pri táborových ohňoch, keď hrával trampské a rock´n´rollové pesničky a spieval pôsobivým „chraplákom“. Benjamín Škreko veľmi túžil, aby Makar zhudobnil jeho texty. Neskôr sa Makar často zdržiaval mimo Trnavy a Benjamín Škreko si brúsil svoje textárske umenie. Neskôr okrem inej tvorby napísal divadelnú komédiu Parva Roma (Malý Rím) a oslovil Karola Bodorika a Makara, aby zhudobnili jeho texty a urobili k divadelnej hre aj piesne. Piesne vznikli, ale mladý režisér Makarovu hudbu odmietol.  Benjamín Škreko a Makar sa však nevzdali a napokon urobili spomínané cédečko Krásny zapadák. Autor textov sa vyjadril, že Makar bol geniálny: skomponoval hudbu, sám si nahral základné nástroje, pozval hudobníkov a speváčky. Vo väčšine piesní na cédečku Makar aj spieva. Benjamín Škreko s vážnou tvárou povedal, že vďaka Makarovi sa raz aj on poberie zo sveta so splneným snom. Karol Bodorik atmosféru trochu odľahčil spomienkou na to, že Makar urobil hudbu na texty tak rýchlo, že on len pozeral. Makar bol skrátka rýchly ako Speedy Gonzales.

Karol Bodorik poznamenal, že doteraz boli na pódiu samí muži a Beatke Vargovej-Kuracinovej sa už od nedočkavosti trasú ruky aj gitara. Beatka bola Makarovou spolupracovníčkou z Fóra humoristov. Ilustroval napríklad knihu Pot tú našú vežu, ktorú Beatka napísala spolu s Jankou Blaškovou. Na začiatku svojho rozprávania položila otázku: „Kam odchádzajú duše chlapov?“ Je to otázka, ktorou sa začína jej pieseň Kde nájdem to nebo. Neskôr sa do piesne dostala aj sloha so začiatkom: Kam odišiel náš priateľ Makar? Beatka ho dlho poznala len zbežne, hoci študovali na tej istej fakulte. Keď prestala pracovať v školstve, zatúžila, aby jej Makar prišiel zahrať na uvedenie jej tretej zbierky poézie do života, pretože každému podujatiu vždy dodal šmrnc a noblesu. A tak ho poprosila, on súhlasil, veľmi rýchlo sa skamarátili a začali spolupracovať vo Fóre humoristov. Účinkovali napríklad v programe Netlačte sa mi do rodiny, s ktorým vystúpili aj na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Bibliotéka 2011. O rok vystúpili na Bibliotéke znova, zase s iným programom. Janka Blašková vždy o Makarovi hovorila: „Toľko krásy na jednej kope!“ Makar sľúbil Beatke, že zhudobní jej text Studnička, no žiaľ, nestihol to. Beatka tvrdí: „Bez Makara je život smutnejší, ale kým na neho myslíme, je tu.“ Na záver zahrala a zaspievala temperamentnú pesničku o Makarových tornádach, lebo ako hovorí, Makar prešiel do inej dimenzie a robieva tam s anjelikmi diskotéky. Pesnička mala veľký úspech.

Na pódium prišiel Martin Jurčo, pracovník Slovenského rozhlasu a Makarov „skorokronikár“. Svoje vystúpenie začal slovami, že si pripadá tak trošku ako omyl tohto večera, pretože vekom by mohol byť Makarov syn. Makarova hudobná skupina Pramene hrávala doma i v zahraničí, a tak mal Makar v zásobe mnoho pútavých a veselých príhod. Martin Jurčo s ním nahrával rôzne relácie pre rozhlas. Našli sa však aj príbehy, ktoré boli neveľmi publikovateľné... Raz sa stalo, že Makar prerábal dom a keď tam s ním Martin Jurčo nahrával, niečo pri nich spadlo s poriadnym rachotom. Nahrávka s tým zvukom je vraj pozoruhodná. Makar vlastnil aj raritnú pásku s nahrávkami kapely Pramene. Makar bol pre rozhlas zaujímavý i ako publicista. Martin Jurčo je veľmi rád, že sa podarilo vydať cédečko Krásny zapadák. Na záver dodal, že Makar sa kedysi zmienil o tom, že má niečo schované v garáži, takže možno príde prekvapenie a ešte sa niečo z jeho tvorby objaví.

Znova sme preladili na vážnejšiu tému. Ďalším účinkujúcim bol totiž prof. MUDr. Miroslav Danaj – vynikajúci chirurg, pedagóg a spisovateľ. Makar účinkoval na viacerých prezentáciách jeho kníh a Miroslav Danaj bol jedným z posledných kamarátov, ktorým Makar v nemocnici podal ruku. Profesor uviedol svoje rozprávanie sentenciou zo svojej knihy Muž z mora: „Knihu nášho života otvárajú a zatvárajú za nás iní. To, čo sme po sebe zanechali, je uprostred.“ Miroslav Danaj sa priznal, že sa učil sedem rokov hrať na klavíri bez veľkých následkov. Makar bol iný prípad a nasával do seba nielen hudbu, ale život všeobecne. Od Miroslava Danaja sme sa dozvedeli, prečo doktori nechodia na preventívne prehliadky: lebo doktor sa najviac bojí doktora. Tiež prezradil, prečo začal vydávať knihy až v staršom veku: obával sa, že by mu na koníčku mohlo odcválať zamestnanie.  Makar bol nezlomný, žartoval aj v nemocnici. Miroslavovi Danajovi napríklad povedal, nech odkáže Bonzovi, že mu na neurológii drží miesto. Z nemocnice chcel ísť Makar čím skôr domov a vravel, že veď on to rozchodí... Miroslav Danaj prečítal svoju báseň Aj by som... zo zbierky básní Roztratená nahota. Táto báseň je o vzťahu človeka a Boha. Makar ju zhudobnil, no žiaľ, nezachovala sa na nahrávke. Ako povedal profesor, Makar čaká na nás, aby nám ju zaspieval.  

Na pódium opäť prišiel Peter „Bonzo“ Radványi. Karol Bodorik, ktorý skonštatoval, že „Bonzo“ nie je titul ani nadávka, sa opýtal, či je tá prezývka odvodená od budhistických mníchov alebo z vojenskej terminológie. Bluesman odpovedal, že pokiaľ to nie je odvodené od politických „bonzov“, je to v poriadku a zahral a zaspieval pesničku Stop Drinking That Wine aj s dodatkom Happy Birthday Makar.

Moderátor potom oznámil, že záver spomienkového stretnutia bude opäť prikrášlený, pretože na pódiu privítame ďalšiu dámu – Evu Jarábkovú-Chabadovú. Hneď na začiatku sme sa dozvedeli, že Makar zhudobnil jej text Keď krásni muži starnú. Žiaľ, ani z tejto piesne sa nezachoval notový zápis. Eva Jarábková-Chabadová nezaprela v sebe humoristku. Hovorila postojačky a nechcela si sadnúť, lebo Peter Dobák jej vždy hovorí, že keď chce niečo povedať, má sa postaviť... S Makarom toho vo Fóre humoristov povedali a napísali mnoho, pochopiteľne, nie všetko z toho sa dostalo do knihy Makarovo bluesnenie. Makar žil celý život na Ulici 9. mája a zomrel 1. mája. No Eva Jarábková-Chabadová mu doposiaľ rozpráva svoje novinky. Napríklad to, že jej niekto ukradol už ôsmy bicykel... Vyhlásila, že s Makarom vlasne založili cyklochodníky v Trnave, rozhodne aspoň ten, ktorý vedie ku Knižnici Juraja Fándlyho. Preto prečítala svoj epigram – Cyklopomník. Tešila sa, že vystupuje ako posledná, pretože posledný maturant dostane maturitu zadarmo... Nie je si istá, či je Makar v nebi, pretože nech akokoľvek študovala náboženskú literatúru, nikde sa nedočítala, že by v nebi boli bicykle... V každom prípade Makarovi praje také miesto pobytu, kde mu nechýba bicykel, gitara a dobrí priatelia. Rozprávanie Evy Jarábkovej-Chabadovej ma úplne pohltilo. Až som si zabudla jej vystúpenie fotograficky zdokumentovať. Snáď sa na mňa nebude hnevať, veď to svedčí o jej rozprávačských kvalitách.

Zaznela pesnička Petra „Bonza“ Radványiho Nemám hlad, nemám smäd a po nej prišiel zlatý klinec programu – uvedenie knihy Makarovo bluesnenie do života. Vynikajúco sa toho zhostili Beatka Vargová-Kuracinová, Peter „Bonzo“ Radványi a Karol Bodorik a knihu uviedli do života papierovými notami.

Napokon Miške Mrvovej Mondekovej a jej novej knihe zagratulovali hostky z Moravy. Jarmila Synková tiež prezradila, že Miška ilustrovala jej prvú básnickú zbierku O modré naději. Jarmila Moosová Kuřitková predniesla svoje verše o svetle a večne mladom duchu, ktoré do atmosféry večera pekne zapadli.  

Na záver Karol Bodorik ešte raz poďakoval všetkým, ktorí sa zaslúžili o vydanie knižky, o zdarný priebeh spomienkového večera a tiež Makarovej rodine. Peter „Bonzo“ Radványi zahral svoju skladbu Makarovo bluesnenie, a potom si ešte zahral s Karolom Bodorikom, ktorý si požičal Beatkinu gitaru. Pre všetkých účastníkov spomienkového večera bolo pripravené chutné občerstvenie.  O knihu Makarovo bluesnenie bol veľký záujem, Miška prijímala gratulácie a písala do kníh venovania.

Z tohto podujatia som mala veľmi príjemný pocit. Ja i moja mama sme sa stretli s mnohými priateľmi a v Knižnici Juraja Fándlyho sme sa cítili ako doma. Čo sa týka občerstvenia, veľmi mi chutil najmä koláč poliaty čokoládou, ktorý upiekla Miška. Z knižnice sme odchádzali s novou knihou a s pokojom v duši.