Ľudský život...

Bol slnečný januárový deň, rok si presne nepamätám. Sedela som v zelenej felícii na svetelnej križovatke s mojim známym. Bola červená a tak sme zastali a čakali na zelenú. Stáli sme od hotela smer Galanta, keď som si oproti všimla ako z Galantskej strany stojí kamión, len ťahač a má smerovku doprava smer k sporiteľni. Odrazu sa vynorila žena na bicykli, ktorá ho po jeho ľavej strane obehla a postavila sa pod čelné sklo. Známemu, ktorý šoféroval som povedala: "pozri sa, aká nezodpovedná osoba, stojí mu rovno pod čelným sklom a čo keď ju neuvidí?" tu skočila oranžová, žena začala naskakovať na bicykel, kamion zaradil rýchlosť, žena už už naskočila, keď kamion podskočil dopredu. Odrazu sme mali pred sebou hroznú ukážku. Popod predné ľavé koleso prešiel bicykel, potom sa žena zasekla v pol páse, kamión stále točil doprava. Boli sme zarovno tretej nápravy, kde sa žene dostala medzi koleso a blatník hlava...To už ani nechcem opisovať. Mala som 21 alebo 22 rokov, bol to šok, prvé čo zo mňa vyšlo bol neskutočný záchvat plaču. Známy hneď volal políciu a záchranku. Aj keď sme vedeli, že je neskoro. Zostali sme na krajnici pri kine, asi hodinu dve som sa nevedela ukľudniť, tiekli mi slzy, klepal ma zvláštny pocit bezmocnosti. Ľudské telo je tak krehké a ľudská nerozvážnosť silná. Nechcem nikoho obviňovať, neviem či to bola vina šoféra, alebo dotyčnej pani, ale na túto drámu nikdy nezabudnem. Ja a známy sme ako jediní boli predvolaný do Galanty na vyšetrovanie. Obaja sme hovorili čo sme videli, a už vtedy nevedel nikto s istotou povedať kto bol skutočným vinníkom. Viem aké je sedieť za volantom kamióna, pretože aj otec jazdí kamiónom a neraz sa nám stalo, že sme si nevideli popod nos (už konečne sú zrkadlá nad čelným sklom aby bolo vidieť popod auto). Je veľmi smutné, že takéto a podobné tragédie sa denne stávajú na celom Slovensku, je smutné, že nedbalosťou, nezodpovednosťou, často "zhonom" príde rodina o milovaného človeka. I keď som pani nepoznala, úprimne mi je to ľúto. Život ide ďalej a preto som chcela po rokoch pripomenúť tragédiu, aby sme si niekedy uvedomili za volantom ako rýchle sa môže prihodiť niečo zlé. Dúfam, že svojim článkom som nikomu neublížila, neurazila, neobvinila...Ak môžem povedať toľko, teraz si vlastne uvedomujem, aký šok zažije človek, ktorý niečo také vidí...ani sa už nečudujem, že niekedy vinník utečie z miesta nehody, je to nezodpovedné, ale v tom okamihu, máte pocit, že chcete utekať. Že neviete čo urobiť, bojíte sa. Viem, že prvú pomoc človeku dokážem poskytnúť, ale ten šok je veľmi silný. Obdivujem hasičov, políciu a lekárov, že takéto situácie dokážu predýchať, je to naozaj nepríjemné, skľúčujúce a traumatizujúce.