Loďou po Stredomorí – časť 4. – svätá zem – Jeruzalem a Betlehem. Dva rôzne svety...

Loďou po Stredomorí – časť 4. –  svätá zem – Jeruzalem a Betlehem. Dva rôzne svety...

Ráno vstávame v čase kotvenia lode v Izraelskej  Haife.  V prístave okrem desiatok nákladných lodí pozornosť okamžite upútajú lode bojové – Izraelské. Bezpečnostné opatrenia  na prvý pohľad vyzerajú byť veľké. Blízky Východ a Izrael – vieme, kde sme priplávali.

Za jeden deň nie je  mož né navštíviť  Jeruzalem a Betlehem žiaľ inak ako fakultatívnym výletom objednaným už na začiatku plavby. Tieto mestá sú pomerne ďaleko z Haify a je o ne záujem. Je to pochopiteľné – práve  Izrael na trase plavby je bez pochýb  najväčším  lákadlom pre väčšinu pasažierov. Cena výletu – 99 Eur dospelý a 75 Eur dieťa. Cena samostatného výletu  zo Slovenska vrátane leteniek a ubytovania by však bola oveľa vyššia.

Žiaľ meškáme už od ranného odchodu a hodina určite bude chýbať. Kopy dôchodcov sa nezaprú. Ich chápanie  formalít a následný organizovaný presun  do autobusov sú značne zdĺhavé a komlikované. Našťastie sme v anglicky hovoriacej skupine, ktorá je najmenšia a vekový priemer  pravdepodobne kazím už aj ja.  Nechápem, ale znovu neprechádzame žiadnou kontrolou okrem bezpečnostnej služby spoločnosti  MSC. Táto  spoločnosť musí mať vo svete mimoriadny kredit, inak by toto možné nebolo.

Rýchlo opúšťame  Haifu a smerujeme do Jeruzalema. Izrael ma svojou čistotou dosť sklamal. Skorej sa podobá na klasickú  arabskú, ázijskú alebo africkú krajinu.  Všade odpadky a to nielen pri hlavnej ceste, diaľnici, ale aj v mestách.  Prechádzame cez  Tel Aviv a po asi dvoch hodinách míňame hraničnú tabuľu mesta Betlehem.

Milióny turistov a veriacich všetkých náboženstiev smerujú na  Olivovú horu, z ktorej je úžasný výhľad na úžasné starobylé mesto. Niekoľko  (stoviek)  fotografií a presúvame sa do historického centra mesta. Všade policajti v nepriestreľných vestách so samopalmi. Bezpečnostné kontroly a už sme pri svetoznámom  Múre nárekov. Je sobota a Židia majú  Šabat – fotografovanie je zakázané. Fotím s odstupom, no pri múre si neodpustím niekoľko tajných fotografií a hlavne  fotografiu  Deniska. Je to historické svetoznáme miesto a následne ostatné dianie už iba filmujem fotoaparátom zaveseným na krku. Stojí to za to. Neviem, či ešte do  Izraela pôjdem. Život je krátky a svet príliš veľký na časté návraty do už navštívených miest...

Presúvame sa do  ďalších historicky najvýznamnejších miest v Jeruzaleme. Žiaľ časový deficit nás núti ponáhľať sa aj cez historicky cenný bazár, ktorý pripomína Grand bazar v Istanbule.  Na sledovanie rýchleho výkladu  izraelskej sprievodkyne čas veľmi nie je. Škoda, na väčšie flákanie sa po úzkych uličkách  stovky rokov starých  času určite nezostane.

Navštevujeme najvzácnejšie pamiatky mesta a svetoznáme miesta, ktoré za posvätné považujú všetky náboženstvá. Niečo málo o Jeruzaleme  a pamiatkach z encyklopédie:

Jeruzalem (hebr. ירושלים Jerušalajim, arabs. القُدس al-Kuds, gr. Ιεροσόλυμα, lat. Ælia capitolina) je hlavné mesto Izraela. Pre židov, kresťanov a moslimov je to posvätné mesto. Dnes v Jeruzaleme žije okolo 700 000 obyvateľov.

Mesto vzniklo na dvoch výšinách. Na východnej stál chrámový okrsok a v jej južnej časti vŕšok Ophel, na západnej výšine stál Sión. Dnes je Sión posvätný pahorok v meste. Mesto má rozlohu 125 km², je teda najväčším izraelským mestom.

Jeruzalem má štyri štvrte: židovskú, moslimskú, kresťanskú a arménsku. V srdci Jeruzalema sa nachádza hradbami ohradené Staré mesto ležiace vo výške 800 metrov nad morom.

DEJINY:

• pravek: početné nálezy, najmä acheuléenska industria
• ca. 3000 pred Kr.: najstaršie dôkazy kontinuálneho osídlenia
• bronzová doba: Prvými známymi obyvateľmi boli Kanánci, po nich Amorejci. V strednej bronzovej dobe vzniklo opevnenie; importy boli z Cypru, Egypta a egejskej oblasti:
  • okolo 1800 pred Kr.: Meno Jeruzalem sa spomína v egyptskom texte ako Rushalimum
  • 14 stor. pred Kr.: Meno Jeruzalem sa spomína v listoch z Amarny ako Urusalim, príp. Uruslimmu. Názov znamená „Salimovo mesto“ (Salim/Šalim bol kanánsky boh súmraku). Keďže v hrebejčine šalom a v arabčine salam znamená pokoj, prekladá sa názov niekedy (azda chybne) ako „mesto pokoja“.
• po 1000 pred Kr.: Kráľ Dávid, vodca Izraelitov, ho povýšil na hlavné mesto, postavil na posvätnom mieste známy chrám. Podľa Biblie ho získal vojnou od kanánskych Jebuzejcov a nazval ho „Dávidovo mesto“. Podľa Biblie sa mesto pred dobytím volalo Jebus (hebr. rozšliapanie).
• po 970 pred Kr.: Kráľ Šalamún pokračoval v stavebnej aktivite.
• ca. 933 pred Kr.: Po Šalamúnovej smrti a rozdelení židovského kráľovstva sa Jeruzalem stáva hlavným mestom Judey; stavba novej citadely.
• po 722 pred Kr.: Po dobytí Asýriou opäť náboženské centrum Židov
• pred 700 pred Kr.: Kráľ Ezechiáš tu dal vybudovať 550 m dlhý tunel na prívod vody z okolia mesta
• 587 pred Kr.: Mesto bolo vyplienené Nabukadnezarom, kráľom Babylonu a jeho obyvateľstvo deportované. O rok neskôr Nabukadnezar vyvrátil chrám.
• po ca. 537 pred Kr.: Znovuvybudovanie mesta po návrate Židov z 50-ročného vyhnanstva v Babylone.
• 333 pred Kr.: Dobytý Alexandrom Veľkým.
• po 323 pred Kr.: Pripadol Seleukovcom, ktorý neskôr vybudovali nový chrám a mesto obnovili
• 135 – 63 pred Kr.: Centrum makabejského judského kráľovstva. V roku 133 vybudované hradby.
• 63 pred Kr.: Spolu s judským kráľovstvom dobytý Rimanmi.
• po 37 pred Kr.: Za vlády Herodesa Veľkého sa stal dočasne hlavným mestom obnoveného Judského kráľovstva. Herodes dal zreštaurovať chrám, obohnať ho múrom a stavalo sa aj na okolí pahorku. Vznikla aj Dávidova veža a pevnosť Antonia
• od 6 po Kr.: centrum rímskej provincie Judea
• po 33: Podľa tradície v meste vznikla kresťanská cirkev
• po 37: Herodes Agrippa I. začal stavať tretí hradný múr (prvý pozri 37 pred Kr., durhý bol asi na mieste dnešných hradieb mesta)
• 66-70: Dejisko židovskej vojny. Mesto znova dobyli a zničili Rimania.
• 132-135: Pri povstaní Bar Kochbu boli Židia z mesta vyhnaní a spomienky na minulosť boli vyhladené. Cisár Hadrián mesto znova vybudoval, nazval ho Aelia Capitolina a dal mu postavenie kolónie. Mesto sa stalo neopevneným sídlom X. rímskej légie.
• 2. štvrtina 4. stor. – 614: Nový rozmach nastal za vlády Konštantína Veľkého, ktorý sa snažil z mesta urobiť sväté miesto kresťanov. Mesto získalo kresťanský ráz. Od 2. štvrtiny 4. stor. tu vzniklo veľa chrámov a kláštorov, z ktorých Chrám Zmŕtvychstania ešte stojí. Ostatné chrámy stavali tam, kde podľa kresťanov sú situované jednotlivé úseky pašijí – na hore Olivetskej, na Golgote a pod.
• 614-628: Súčasť Perzskej ríše
• 638-1099: Súčasť arabskej ríše, moslimské náboženské centrum. Premenovali ho na Al Kuds.
• okolo 700: Z tohto obdobia sa zachovali zvyšky chrámu na chrámovom pahorku
• 1099-1187 a 1229-1244: Obsadený križiakmi, centrum Jeruzalemského kráľovstva.
• 1244-1517: Opäť pod arabskou nadvládou
• 1517-1917: Súčasť Osmanskej ríše
• 1920-1947: Centrum britského mandátneho územia Palestína
• 1947-1949: Medzinárodné územie (na základe rozhodnutia OSN)
• 1949: Rozdelený medzi Izrael a Jordánsko. Židovskú časť v roku 1950 Izrael vyhlásil za svoje hlavné mesto.
• 1967: Izrael dobyl zvyšok mesta.
• 1980: Celé mesto bolo vyhlásené za hlavné mesto Izraela

Chrámová hora alebo Chrámový vrch (po hebrejsky: הַר הַבַּיִת Har ha-Bajit – chrámový vrch, po arabsky:الحرم القدسي الشريف, al-haram al-qudsí aš-šaríf – vznešená svätyňa), niekedy uvádzaná aj ako vrch/hora Moria/Mórija/Morija (הר המוריה), je plošina v tvare nepravidelného štvoruholníka s rozmermi 313 m (severná), 470 m (východná), 280 m (južná) a 485 m (západná strana), nachádzajúca sa v Starom meste v Jeruzaleme.

Časť západnej steny Chrámovej hory tvorí Múr nárekov, pozostatok židovského Chrámu. Na vrchole hory stojí okrem dvoch najsvätejších stavieb – Skalný dóm a Mešita al-Aksá – rad ďalších, menších stavieb.

Chrámová hora je najposvätnejším miestom judaizmu, tretím najposvätnejším v islame a náboženský význam má aj pre niektoré kresťanské spoločenstvá. Vďaka tomu je jedným z najuctievanejších miest na svete a rovnako i jedným z najspornejších.

Bazilika Svätého hrobu alebo bazilika Božieho hrobu je kresťanský kostol vnútri hradieb Starého mesta v Jeruzaleme. Chrám stojí na mieste, ktoré väčšina kresťanov uctieva ako Golgotu alebo Kalváriu, kde bol podľa Nového zákona ukrižovaný Ježiš Kristus. Bazilika je dôležitým pútnickým miestom kresťanov už od 4. storočia, kedy Svätá Helena objavila Boží hrob a cisár Konštantín Veľký pri ňom dal vybudovať kostol.

Pôvodne sa miesto Ježišovho ukrižovania nachádzalo za hradbami Jeruzalema, ktoré dal v rokoch 41-44 rozšíriť Herodes Agrippa, čím sa Golgota začlenila do mesta. Po roku 135 tu Rímania postavili chrámový komplex bohyne Afrodity a podľa legendy bol hrob Ježiša a jeho kríž objavený v roku 325 Svätou Helenou. Rímsky cisár Konštantín Veľký nechal v rokoch 326 až 335 postaviť kostol Svätého hrobu na mieste Ježišovho hrobu pri Golgote, z ktorého sa dodnes zachovala iba vnútorná rotunda, nazývaná Anastasis. Bazilika bola zničená pri nájazde Peržanov v roku 614 a kalifa Hakima v roku 1009. Po dobytí Jeruzalema križiakmi v roku 1099 bola bazilika zrekonštruovaná a prešla pod správu augustiniánov. Po roku 1187, kedy Jeruzalem ovládol sultán Saladin, získalo správu nad bazilikou spoločne niekoľko kresťanských cirkví. Zložitá situácia panovala i za tureckého panovania po roku 1517, kedy dochádzalo k mnohým sporom v bazilike.

Vlastníkmi baziliky je grécky pravoslávny jeruzalemský patriarchát, Františkáni (v mene katolíckej cirkvi) a jeruzalemský patriarchát arménskej východnej pravoslávnej cirkvi a určité práva prináležia aj iným menším cirkvám. Vlastníctvo celého chrámu tak zostáva spoločné - pravoslávne, katolícke aj arménske, hoci jednotlivé časti baziliky okrem kaplnky Božieho hrobu, majú určeného vlastníka. Cirkvi však majú právo slúžiť svoju liturgiu v celom chráme a zvláštne pravidlá platia počas veľkých sviatkov ako Veľký piatok a Vzkriesenie.

Skalný dóm (po arabsky: مسجد قبة الصخرة Masdžid kubbatu 's-sachra, po hebrejsky: כיפת הסלע Kipat ha-sela) je islamská svätyňa v centre Chrámovej hory v Jeruzaleme, ktorú moslimovia nazývajú Vznešená a ušľachtilá svätyňa (al-Haram al-kudsí aš-šaríf, arabsky: الحرم القدسي الشريف), Židia a kresťania Chrámová hora (hebrejsky: הר הבית Har ha-bajit).

Skalný dóm je asi najznámejšou pamiatkou Jeruzalema a bol postavený v rokoch 687 až 691 9. kalifom Abd al-Malikom. Po stáročia ju európski cestovatelia mylne nazývali mešita Umar ibn al-Chattáb alebo Omarova mešita. Tá sa však nachádza v Starom meste, v kresťanskej štvrti, neďaleko Chrámu Božieho hrobu.

Moslimovia veria, že skala v centre Dómu je tá, po ktorej v roku 621 vystúpil Mohamed v sprievode anjela Gabriela na Nočnú cestu do neba. Tam sa radil s Mojžišom a pred návratom na zem dostal moslimské modlitby. Súra 17 v Koráne, nazvaná „Nočná cesta“, opisuje cestu Mohameda z al-Masdžid al-haram („posvätnej mešity“) do al-Masdžid al-aksá („najvzdialenejšej mešity“). Keďže sa v celom Koráne ani raz neobjavuje slovo Jeruzalem (al-Kuds) a v Mohamedových časoch bol pod byzantskou nadvládou, neskoršia moslimská tradícia v Sunne identifikovala Masdžid al-haram ako mešitu v Mekke a Masdžid al-aksá ako Chrámovú horu v Jeruzaleme).

V judaizme je skala miestom, kde Abrahám podstúpil skúšku, ktorá mala preveriť jeho oddanosť Bohu tým, že mal obetovať svojho syna Izáka. Moslimovia veria, že táto udalosť sa týkala iného Abrahámovho syna, Izmaela, a stala sa v púšti Mina, kde putujú ročne milióny moslimov. Tu je rozpor medzi svetskými učencami o rovnosti vrchu Mórija (kde nastala táto skúška podľa Biblie), Chrámovou horou a skalou, kde Jákob sníval o anjeloch stúpajúcich po rebríku do neba. Naopak, ortodoxní Židia nepochybujú, že sa všetky tieto udalosti stali na tomto mieste.

Táto skala bola pravdepodobne tou, na ktorej bola uložená Archa zmluvy počas Prvého chrámu. V období druhého chrámu bola na tomto mieste hlavná svätyňa Chrámu, tzv. Kodeš ha-kodašim, Najsvätejšia svätyňa. Rabínska legenda tiež hovorí, že tento kameň je základným kameňom celého sveta a je jeho stredom (odtiaľ jeho meno אבן השתייה – Even ha-štija - Základný kameň).

Kresťania veria, že na mieste súčasného Dómu, nechal v období Byzantskej ríše Konštantín Veľký postaviť malý kostol nazvaný Chrám svätého Cyrila a svätého Jána, neskôr zväčšený a premenovaný na Chrám Svätej múdrosti.

Stavba

V roku 630 Umar ibn al-Chattáb s pomocou Ka’aba al-Achbara obnovil Základný kameň, vykopal ho z prachu a očistil jeho okolie. Umar sa rozhodol postaviť mešitu v južnej časti Chrámovej hory, aby bola skala na sever od nej a predišlo sa nedorozumeniu, že modliaci moslimovia sa klaňajú jej a nie Ka’abe v Mekke. Stavbu Dómu začal kalif Abd al-Malik ibn Marwan v roku 685 a trvala do roku 691.

Stavbu riadili Jazid ibn Salam z Jeruzalema a Radža' ibn Hajwa z Beisanu (Bet Še’an) a mešita má priemer kopule 20,2 m a výšku 20,48 m. Dóm má tvar byzantského osemuholníka, štruktúrou určený k uchovávaniu a uctievaniu svätých pozostatkov a je skvelým príkladom stredného byzantského umenia. Priečelie je zhotovené z porcelánu s súry z Koránu sú písané cez vrchol v dlažbe zo 16. storočia.

Počas križiackeho obdobia bol Dóm zverený Augustiánom, ktorí ho zmenili na kostol a Mešita al-Aksá sa stala kráľovským palácom Baldwina I. v roku 1104. Templárski rytieri, ktorí verili, že Dóm je na mieste pôvodného Šalamúnovho chrámu, zriadili v Mešite al-Aksá priliehajúcej k Dómu svoj hlavný stan. Tuto funkciu mala po väčšinu 12. storočia. „Templum Domini“ (Chrám Pána), ako ho nazývali, bol uvádzaný na oficiálnych pečatiach veľmajstrov a stal sa architektonickým modelom pre templárske kostoly v Európe.

Po dobytí Jeruzalema Saladinom v roku 1187 sa Skalný dóm a al-Aksá stali opäť moslimskými svätyňami. Kríž na vrchole kopuly bol nahradený zlatým polmesiacom a došlo k úpravám Chrámovej hory a mešity al-Aksá. Chrámová hora bola centrom záujmu všetkých moslimských vládcov a rozsiahle stavebné úpravy sa vykonalo za vlády Suleimana I., kedy bola kopula pokrytá dlažbou Iznik a za vlády Mahmúda II. v roku 1817.

Kopula bola silno poškodená počas zemetrasenia v Palestíne 11. júla 1927 a v roku 1955 začal Jordánskou vládou nový program opráv s pomocou fondov arabskej vlády a Turecka. Bola nahradená časť poškodenej dlažby a v roku 1960 i kopula pokrytá odolnou hliníkovou a bronzovou zliatinou. Reštauračné práce boli ukončené v roku 1964. V roku 1988 bola vďaka daru jordánskeho kráľa Husajna obnovená zlatá kopula, na ktorú sa použilo 80 kg zlata za 8,2 miliónov dolárov.

Po šesťdňovej vojne v roku 1967 prevzal Izrael kontrolu nad Dómom a zrušil 20 rokov trvajúci zákaz vstupu Židov do Starého mesta. Po ukončení vojny prevzala správu nad Chrámovou horou moslimská rada Waqf, no stále je izraelským územím.

Zdroj: Wikipedia

- - -

Jedným z dôvodov prečo  maximálne odmietam organizované cestovanie s CK je, že nemám rád klasické návštevy  vopred dohodnutých obchodov – provízie sprievodcov či cestovných kancelárií z privezených turistov ma vôbec nezaujímajú. Funguje to žiaľ aj u MSC.  Vždy sa niekto v obchode chytí, pretože vždy sa nájdu ľudia veriaci, že sprievodcovi ide výlučne o blaho turistov. Pred prechodom na Palestínske územie náš autobus zastavuje pri predajni suvenírov. Výber veľký, podobne aj ceny. Asi 3 x také, aké boli v historickom centre na bazári. Jediné čo na zastávke oceňujem je lokalizácia obchodu - takmer priamo pod vysokými múrmi oddeľujúcimi  Izraelské územie od  územia Palestíny. Poznám to. Berlínsky múr bol niečím podobným.

Z Jeruzalemu smerujeme do  Betlehema.  Míňame ulice ako  Hebron a blížime sa k palestínskemu územiu. Ide vlastne o samostatný štát  Palestína, v ktorom ihneď po prechode zacítite arabskú kultúru.

Palestína je historické územie v Prednej Ázii medzi Stredozemným morom, Mŕtvym morom a Červeným morom. Známa je aj ako Svätá zem. Je posvätným územím pre židov, kresťanov a moslimov.

Pomenovanie územia - Palestína sa začalo používať po prvýkrát po neúspešnej vzbure Bar Kokhba v druhom storočí, keď rímsky cisár Hadrián v snahe prerušiť akékoľvek spojenie medzi pôvodným kráľovstvom a rímskou kolóniou rozhodol o premenovaní územia. Pôvodný názov znel Kanaán. Rimania vybrali pomenovanie Palastina, ktoré malo zlomiť židovských obyvateľov, pretože označovalo ich biblických nepriateľov Filištíncov. V rovnakom čase premenoval pre Židov posvätný Jeruzalem na Aelia Capitolina. . Biblia takisto toto územie nazýva ako Zem Hebrejov (Gn 40,15), Zem Izraela (Oz 9,3), Zasľúbená zem (Žid 11,9), Svätá zem (Zach 2,16).

Samotný názov Palestína je dodnes veľmi sporný a nie je jasné, čo presne označuje. Samotné slovo pochádza zo slova gréckeho pôvodu „Pelišet“ , pomenovania, ktoré sa často objavuje v Biblii. Niekedy sa termín vyskytuje aj ako Palaistína, či Philistia, čiže krajina obývaná Filištíncami (alebo aj Pelištejcami; súčasť záhadných, tzv. morských národov). Angličtina prebrala označenie vo forme „Philistine“. Filištínci sa sťahovali na južné pobrežie Kanánu v niekoľkých vlnách..

Jedna skupina prišla v predpatriarchálnom období a usadila sa južne od mesta Beršeba (Beersheba), kde sa dostala podľa Biblie do konfliktu s Abrahámom a Izákom. Ďalšia skupina, pravdepodobne pochádzajúca z Kréty, po neúspešnej invázii do Egypta (zabránil jej Rameses III v roku 1194 pred Kr.) osídlila južné pobrežie, kde založila päť sídiel (Gaza, Aškelon, Ašdod, Ekron a Gat).

Filištínci neboli Arabi, dokonca nepatrili ani medzi Semitov. Najbližšie mali ku Grékom. Pomenovanie „Falastin“, ktoré dnes Arabi používajú na označenie tohoto územia, nie je arabského pôvodu. Ide o arabskú výslovnosť gréckeho „Palastina“, ktoré je odvodené od slova Peleshet. To vo všeobecnosti označovalo „votrelcov“ alebo „prišelcov“

DEJINY

Do roku 1918

Pôvodne na východnom pobreží Stredozemného mora už od roku 2000 pred Kr. žili semitskí Kanaánci podľa ktorých sa toto územie nazývalo Kanaán. V 13. stor. pred Kr. územie zaznamenalo inváziu hebrejských kmeňov. Filištínci sem prišli v 12. storočí pred Kr. a bývali tu vedľa Kanaáncov a hebrejských kmeňov (Izraelitov).

Izraeliti, ktorí verili, že im túto krajinu zasľúbil Hospodin sa po 400 ročnom zajatí v Egypte začali vracať pod Mojžišovým vedením na územie Kanaánu. Počas dobyvačných vojen si pod vedením Jozuu podmanili takmer celé územie Kanaánu. Samostatné kráľovstvo vytvorili až okolo roku 1000 pred Kr., kedy začala vláda kráľa Saula. K ďalšiemu rozšíreniu kráľovstva došlo počas vlády izraelského kráľa Dávida. Po smrti jeho syna, kráľa Šalamúna roku 922 pred Kr. sa toto kráľovstvo rozdelilo na dve časti – Izrael a Judsko. Izrael podľahol r. 722 pred Kr. Asýrčanom a Judsko r. 586 pred Kr. Nebukadnesarovi II., ktorý zničil Jeruzalem a jeho obyvateľov odviedol do babylonského zajatia. Roku 536 pred Kr. Babylon dobyl perzský kráľ Kýros II. Veľký a Židov z vyhnanstva oslobodil.

Potom, ako Alexander Veľký dobyl Persiu (322 pr. n. l.) územie sa dostalo pod vládu macedónskej ríše. Z tohto obdobia pochádzajú posledné historické zmienky o národe Filištíncov. Po smrti Alexandra sa o vládu nad územím podelili Ptolemaiovci a Seleukovci.

Židia získali nezávislosť znovu roku 168 pred Kr., keď židovská dynastia Makabejcov povstala proti Seleukovcom. Vládla potom až do rímskeho vpádu roku 63 pred Kr. Časti Palestíny ovládali až do židovského povstania roku 66 po Kr. od Ríma závislí králi z dynastie Herodesovcov.

Po protirímskom židovskom povstaní Bar Kochbu r. 132-135 premenoval rímsky cisár Hadrián územie medzi Stredozemným morom a riekou Jordán na "Palestína" (podľa Filištíncov - úhlavných nepriateľov Židov). Hlavné mesto Jeruzalem premenoval na "Aelia Capitolina" a vybudoval chrám na oslavu Jupitera (132 n. l.). Takýmto spôsobom chcel vymazať akúkoľvek pamiatku na odbojný národ. Po porážke protirímskeho povstania boli Židia z Jeruzalema vysídlení.

Roku 641 Palestínu dobyli Arabi.

Konflikt medzi seldžuckými Turkami a Byzantskou ríšou, ktorý vypukol roku 1095, zastavil púte do Svätej zeme. Pápež Urban II. na to reagoval výzvou na prvú križiacku výpravu. Križiaci roku 1099 dobyli Jeruzalem a založili tam latinské Jeruzalemské kráľovstvo. Neskôr Palestínu ovládli Mameluci a po roku 1516 osmanskí Turci.

Po roku 1918

Palestína zostala súčasťou Osmanskej ríše do roku 1918, keď boli turecké a nemecké vojská porazené Britmi. Územie na západ od rieky Jordán dostalo úradný názov Palestína a roku 1920 bolo vyhlásené za britské mandátne územie. Túto skutočnosť oficiálne uznala Spoločnosť národov roku 1922, aby pomohla splniť Balfourovu deklaráciu (1917) a podporila myšlienku vytvorenia židovského štátu v Palestíne. Židov do tejto oblasti prichádzalo čoraz viac, čo roku 1936 viedlo k vojne medzi nimi a Arabmi.

Ďalší prílev Židov na konci 2.svetovej vojny znovu zvýšil napätie v oblasti. Roku 1948 Veľká Británia svoj mandát ukončila a vznikol štát Izrael. V dôsledku 1. arabsko-izraelskej vojny (1948-49) Palestína stratila územnú celistvosť a bola rozdelená medzi Izrael, Egypt, ktorý obsadil pásmo Gazy, a Jordánsko, ktoré obsadilo Západný breh Jordánu.

Po šesťdňovej vojne s Egyptom, Sýriou a Jordánskom r. 1967 Izrael ovládol Západný breh Jordánu, pásmo Gazy, Sinajský polostrov a strategické Golanské výšiny na hranici so Sýriou. Pokusy dosiahnuť urovnanie medzi Arabmi a Izraelcami zlyhali, pretože Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP) odmietla uznať právo Izraela na existenciu a Izrael zasa nechcel rokovať s organizáciou, ktorú považoval za teroristickú. Roku 1978 sa síce Izrael na základe dohody uzavretej v Camp Davide stiahol z oblasti, ktorú zabral Egyptu, na ostatných okupovaných územiach však násilné akcie proti Izraelu pokračovali. Vyvrcholili intifádou alebo povstaním, ktoré Palestínci vyhlásili v januári 1988. V tom istom roku sa Jordánsko vzdalo svojich nárokov na Západný breh Jordánu. OOP ho vyhlásila za samostatné palestínske územie a zároveň uznala právo Izraela na existenciu.

Prvý pokrok v mierových rokovaniach nastal roku 1992, keď sa v Izraeli dostala k moci koalícia vedená Stranou práce. O rok neskôr boli podpísané washingtonské dohody, na základe ktorých OOP uznala Izrael a mohla za to zriadiť samosprávu v pásme Gazy a v Jerichu. Dohody boli splnené v roku 1995. Roku 1996 sa Jásir Arafat stal prvým zvoleným predsedom palestínskej národnej rady.

Zdroj: Wikipedia

Vysoký múr, oplotenie s ostnatým drôtom a kontroly na hraniciach  Izraela a Palestíny naznačujú, že vzťahy krajín sú stále napäté. Autobusy  spoločnosti  MSC na územie  Palestíny prechádzajú bez problémov. Sme v inom svete. Sme v zemi Ježišovej –  Arabský sprievodca to hovorí s patričnou hrdosťou. Sme v Palestíne.    

Rozdiely medzi Jeruzalemom v Izraeli a Btlehemom v Palestíne by som prirovnal  Cypru a rozdielu medzi gréckou a tureckou časťou. I tu je dve kultúry rozdeľuje iba múr a vojaci  UN.

Stmieva sa a my rýchlo napredujeme k najvýznamnejšej pamiatke  Betlehema. Krátky výklad a vchádzame do majestátneho chrámu dýchajúceho históriou. V dlhom rade vidíme  slovenských turistov cestujúcich s nejakou cestovkou.  Slovenská vlajka vytŕčajúca z radu potešila.

Chrám Narodenia Pána alebo Bazilika narodenia (arabsky: كنيسة المهد‎) je kostol v Betleheme, postavený nad miestom narodenia Ježiša Nazaretského. Chrám dala postaviť začiatkom 4. storočia Svätá Helena a predstavuje jedno z najsvätejších miest kresťanov.

Prezeráme si chrám a Denisko dostáva malú pozornosť od duchovného (krížik ručne vyrobený z bavlnky) - i keď na bradu je zvyknutý, tá jeho ho evidentne prekvapila.

Na Betlehem veľa času nemáme a čiastočne si prezeráme jedno z námestí, po ktorom sa vraciame. Po ceste späť ešte fotografia pri policajnej stanici  a s palestínskou vlajkou pri nákupných stánkoch.

Máme šťastie. Chvíľu čakáme na našu skupinu na krytom parkovisku. Čas využívame na komunikáciu s palestínskym policajtom. Niekoľko spoločných fotografií na pamiatku - na fotografii s Deniskom a malou Sofiou z Talianska, policajt vyzerá ako Saddám.

Palestínske územie opúšťame cez vážne kontrolovanú hranicu a pokračujeme späť do izraelskej  Haify. Už večer sa naloďujeme na  MSC Orchestra a už počas večere cítime, ako loď dvíha kotvy. Z paluby sledujeme opúšťanie  prístavu Haifa a o chvíľu opúšťame výsostné vody Izraela. Vplávaním do medzinárodných vôd zo stožiara lode mizne izraelská i panamská vlajka. Niekde uprostred  Stredozemného mora sa na dvojdennú plavbu v kajutách  MSC Orchestra pripravujú na spánok  asi tri tisícky pasažierov a členov posádky. Stovky z nich však zostávajú v službe, aby tristo metrový kolos v rozbúrených vodách bezpečne priviedli do ďalšej našej destinácie, ktorou bude Cyprus.