Loďou po Stredomorí – časť 3. – po dvoch dňoch a niečo viacej ako 800 námorných míľach na Rhodose. A na ďalší deň v tureckej Antalyi.

Loďou po Stredomorí – časť 3. – po dvoch dňoch  a niečo viacej ako  800  námorných míľach na  Rhodose.  A na ďalší deň v tureckej  Antalyi.

Sme na lodi bez prestávky takmer  24 hodín. I keď je more pomerne kľudné a loď má aktívne stabilizátory, určité húpanie cítime. Pevninu nevidieť  a každý trávi voľný čas individuálne. Väčšinou  nemeckí dôchodcovia buď blúdia po dlhých chodbách jednotlivých palúb alebo posedávajú po baroch.  Vonku dosť prefukuje a preto bazény a výrivky na palube sú prázdne. Sem tam nejaký odvážlivec leží na plážovom lehátku a opaľuje sa neskorým jesenným slnkom. Denisko s Monikou je v detskom kútiku. Ja sedím v jednom z barov pri výbornom talianskom esspresse, zmenšujem a triedim fotografie  a píšem  tento nie dlhý materiál. O chvíľu budeme míňať  Sicíliu,  Presuniem sa do jednej z reštaurácií na obed a následne ideme na stretnutie s pracovníkmi  izraelskej ambasády vyriešiť imigračné dokumenty pred vstupom do  Izraela.  A následne trošku „zabehať“ po palube a tlačiť do hlavy večeru.

Dnes neskorej večer  bude slávnostný koktail a  večera s kapitánom – spoločenské oblečenie je nevyhnutné. Už sme zvedaví na nemeckých dôchodcov, ako sa po palube špacírujú v slávnostných oblekoch...

Štát  Izrael je z pochopiteľných príčin v imigračnej politike opatrný a každého prichádzajúceho aj turistu intenzívne preveruje.

Na stolíkoch v jednej na tento účel rezervovanej a uzatvorenej reštaurácii sú položené izraelské vlajočky. Za stolíkmi sedia pracovníci izraelskej ambasády a kontrolujú cestovné pasy.Tie následne odovzdáme spolu s imigračným dokumentom ďalšiemu zriadencovi. Pravdu povediac, nerád dávam svoj pas z rúk niekde uprostred Stredozemného mora a to ešte na niekoľko dní. Pracovníčka Izrealskej ambasády dáva razítko do rúk Deniskovi a na svoj imigračný dokument si symbol štátu  Izrael dáva štvorročný občan SR.

Svoje pasy nebudeme potrebovať pri vylodení  na  gréckom Rhodose – Grécko je  (ešte stále) súčasťou  Európskej únie. Ale na ďalší deň v tureckej  Antalyi – nuž uvidíme, ako si inak prísni tureckí úradníci s týmto  faktom poradia.

Vylodenie na Rhodose bolo prinajmenšom zaujímavé. Loď  MSC Orchestra  na moje prekvapenie nevplávala priamo do prístavu, ale zakotvila niekoľko sto metrov od pevniny. Či to bolo z dôvodu vysokého ponoru alebo obsadenia dostatočne dlhých prístavných mól sa asi nedozvieme. Z lode na vodu osádka spustila záchranné transportné motorové člny (lode) s kapacitou  120  pasažierov.  Zároveň  žeriavmi na hladinu mora spustili plávajúce móla - ostrovy  a po kontrole a zaevidovaní boarding card  nastupujeme do jedného z člnov. Ovládajú ho traja členovia osádky lode  MSC. Plavba do prístavu trvá asi 8 minút a organizácia nasvedčuje tomu, že všetko na takto veľkej lodi je nacvičené, zohrané a naozaj funkčné. 

Hneď po vystúpení na pevninu a krátkom zorientovaní sa kupujeme lístky na okružnú jazdu po ostrove  vyhliadkovým busom – cena  9 Eur na osobu žiaľ nezodpovedá kvalite ako zvolenej trasy, tak samotného výkladu. Človek by povedal – nuž, Gréci, no ja sa čudujem kvalite ponúknutej služby – sme na  Rhodose a ostrov žije výlučne z turistického ruchu. Kvalitu a úroveň služby však  človek zistí až po jej   využití – osobne vyhliadkový bus na  Rhodose neodporúčam. Jasné že neskrachujú keď im ubudne nejaký ten Slovenský turista, nakoľko kapacita busu ako nášho tak nesledujúceho bola vypredaná do jedného miesta. Evidentne ide o zaujímavý biznis, keďže za necelých asi  30 minút zo sľubovanej hodiny  tržba od turistov pre jedn bus  činí cca  800 Eur. Minimálne dôvod zamyslieť sa nad tým, prečo je turistický ruch významným finančným prínosom pre krajinu. Že to ťažšie chápeme práve u nás...

Už nás nebavia málo udržiavané  budovy apartmánov, pozatvárané hotely a reštaurácie, popraskané fasády budov a od slnka či vekom vyblednuté reklamy, preto kupujeme pohľadnicu  ostrova, magnetku na chladničku  a v kaviarni si sadáme na caffee. Klamal by som keby som povedal že káva nebola dobrá.  Cena  5.90 Eura za dve kávy sa mi po sezóne vidí byť naozaj prehnaná.

Ešte niekoľko fotografií pri hodne starých  no zrekonštruovaných hradbách a opäť záchranným člnom smerujeme späť k lodi  MSC Orchestra kotviacej na mori. Plávame popod jej prednú časť a cítim sa naozaj zvláštne. Je to kolos - fotografiu vkladám ako úvodnú.

Za chrbtom zanechávame  Rhodos s vierou, že ostrov je naozaj pekný, no my sme len nemali to šťastie jeho skutočnú krásu odhaliť...

Grékom držíme palce a v ich záujme veríme, že turisti o ich históriu a návštevu naozaj unikátnych pamiatok  nestratia záujem napriek naozaj nie kvalitným no napriek tomu predraženým službám.

Vo večerných hodinách opúšťame teritoriálne vody  Grécka a smerujeme k tureckej  Antalye. Noc je kľudná a už okolo šiestej ráno manévrujeme do prístavu. Vstávame do teplého dňa a už prvý pohľad na okolie z 13. paluby napovedá, že do centra mesta bude nutný transfer busom.  Loď totiž kotví medzi naskladanými  kontajnermi – nejde o klasický „mestský“ prístav ale kombináciu nákladného s mólom a odbavovacej haly pre osobné lode. Kľudne sa naraňajkujeme a vychádzame iba na malú prechádzku po prístave. Konečne je možné odfotografovať sa pri zadnej časti lode s niekoľko metrovým logom  spoločnosti a nápisom MSC. Výšku loga a nápisu si odhadnúť netrúfam, no je obrovské.  Denisko sa snaží "potiahnuť"  loď jedným z lán ktorými je vyviazaná o mólo. Nedarí sa mu to – najskorej preto, lebo lano má obvod zhruba ako jeho hrudník. Vyskúšame prechod cez turecké bezpečnostné orgány – bez akýchkoľvek kontrol a problémov sme v Turecku. Bez víz, cestovných pasov a mimo nielen  Schengen ale aj mimo  EÚ. Nik nič nerieši,  asi 2500 prevažne  nemeckých turistov z lode je pre ekonomiku evidentne dôležitejších ako nejaké formality. My tentokrát výlet do centra mesta  ignorujeme. Antalya je klasickou turistickou destináciou a určite inokedy budeme na mesto mať viacej času ako tri hodiny. Pri spiatočnej ceste na loď a von z Turecka prechádzame dvomi bezpečnostnými kontrolami. Z prístavného móla po schodíkoch vystupujeme  priamo na 5 poschodie k recepcii. Rovno ideme obedovať.

Krátko po obede Monika s Deniskom neodolá príjemnému slnečnému počasiu a vyskúša lodné vírivky a jeden z asi piatich alebo šiestich bazénov umiestnených na  13. palube.

Loď za doprovodu troch lodí  tureckých navigátorov a pobrežnej hliadky vymanévruje z prístavu a pomaly pláva na otvorené more. Asi po pol hodine  sa rýchlosť lode citeľne znížila. Doháňa nás čln pobrežnej hliadky a lodné žeriavy na hladinu spúšťajú lodné mólo. Čln sa po komunikácii s vedením lode ako maličká orechová škrupinka približuje k mólu, na ktorom je už niekoľko členov osádky v záchranných vestách. Po vyrovnaní rýchlosti lodí sa po pomerne zložitých pokusoch podarí tureckým námorníkom na mólo preložiť päť nemeckých dôchodcov, ktorí zmeškali termín zdvihnutia kotiev MSC Orchestra v Antalyi. Môžu byť radi, že sú na lodi. Prakticky všetci mali paličky a dosť ťažko sa hýbali. Dlhšie transporty za loďou do nasledovných prístavov by pre nich boli oveľa náročnejšie a nepochybne nielen fyzicky ale aj finančne.

Turecká loď sa za húkania lodnej sirény odpája od našej, mólo žeriavy dvíhajú na svoje miesto a naberáme nový  kurz – Izrael.