Líšky

Otec s mamou si postavili už dávnejšie rodinný dom na kraji dediny. Tam som sa narodil s dvoma sestrami, ale ako chlapec som bol v otcovej neustálej pozornosti. Napokon, skoro každý chlap sa pýši synom, ktorý aj podľa priezviska zachová jeho rod. Preto ma otec už od malička všeličomu zaúčal. Len čo som prišiel zo základnej školy domov, už ma bral so sebou na svoje malé roličky v chotári. Učil ma nielen kosiť obilie a ďatelinu, ale aj okopávať kukuricu, repu a podobne. No najviac sa mi páčilo, keď mi ukazoval, kde majú vtáky hniezda, kde sa zdržujú bažanty a jarabice, no najmä, kde majú líšky nory. Na líšky som sa hneval najviac, lebo otec aj ako poľovník mi hovoril, že kántria nevinných zajačikov, ba sú tak chytré, že ukradnú aj sliepky z kurínov gazdov v dedine, a navyše, roznášajú besnotu! V duchu som spriadal plány, ako sa im pomstiť.

Raz sa mi k tomu naskytla dobrá príležitosť. Keď som zašiel poza školu a rodičia neboli doma, lebo stále chodili čosi robiť na svoje role, bežal som do chotára tiež, no nie za rodičmi, ale k nore líšok na kopci za dedinou. Nastavil som k nore pasce: železnú svorku, ktorá sklapne pri dotyku na potravu uloženú v nej, ale pre istotu som nastavil i oká z oceľového drôtu. Potom som išiel k nore viackrát, lebo aj tak som musel chodiť do chotára pásť našu kravu. Prešlo niekoľko dní, a stále nič. Pasce boli nedotknuté. Ale, čo som chcel, aj tak sa mi podarilo. Stará líška uviazla v železách! Ešte žila. Od zúfalstva cerila na mňa ihlovité zuby. Bez milosti som ju dobil hrubým konárom. Potom som zabitú líšku odtiahol asi dvadsať metrov ďalej a tešil som sa z veľkého úlovku. Moja kravička sa pásla a ja som nevedel od ryšavej líšky odtrhnúť oči. Ibaže na moje veľké prekvapenie, starú zabitú líšku mamu objavili jej dve maličké líšťatá. Zmätene pobehovali a zdalo sa, že mňa si vôbec nevšímajú. Už ani neviem, ako sa to všetko porobilo, ale o chvíľu boli malé líštičky vedľa mamy mŕtve. Zabil som ich. Chvíľu sa ešte zvíjali v bolestných kŕčoch, ale skonali, lebo skonať od môjho nenávistného útoku museli.

Potom som sa zobudil. Sen mi utkvel v pamäti. V očiach som pocítil slzy, v hrudi bolesť. Čo som to urobil, alebo, teda, mal urobiť? Zabiť tri líšky, o ktorých ako dospelý viem, že zachovávajú v prírode rovnováhu?

Odvtedy uplynuli roky. Ale už od spomínaného sna som nezabil ani dotieravú muchu, ktorá si chcela drzo ochutnať z mojej polievky.... Kamarátov príbeh zaznamenal

Miroslav Košťany