Kruhy života predkov alebo letná sonda do nášho (s)vedomia...

    Myslím si, že v živote každého z nás poháňa jedna myšlienka: spoznávať nové veci, krajiny, ich kultúru a ľudí.. Kedysi niekto múdry povedal, že človek sa učí celý život. A ak sa stane majstrom v jednom, zároveň by mal byť žiakom v inom. Preto klobúk dolu pred tými, čo im sláva či funkcia nestúpne do hlavy a nezahmlí myslenie, nezmenia postoj v správaní, naopak zostanú skromnými, jednoduchými ...

    A takým je aj Martin Janšto, autor programu Letokruhy, ktorý sme mohli vidieť v sobotu 26.júla 2014. Verte, že po mnohých ťažkých skúsenostiach, ktoré dnes zažíva naša kultúra, aj kvôli postojom mnohých Slovákov voči nej i našej histórii, pôsobila nielen na mňa – určite i na viacerých prítomných – táto prehliadka hudobných, tanečných a výtvarných klenotov tradičnej ľudovej kultúry ako balzam na boľavú dušu. Tento učiteľ a inštrumentalista Kopaničiarskej muziky z Košarísk s mravčou húževnatosťou zbiera niekedy už len čriepky po mnohých osobnostiach svojho regiónu už od 80-ych rokov. Zmysel pre fantastično – ako neskôr v hlavnom programe zdôraznil významný hudobný historik Viliam Gruska - spája všetkých tvorivých ľudí, vďaka čomu sa ich odkaz vinie celými generáciami. A Brezovská FS pod vedením tohto výborného človeka pôsobí v „duchu návratov a hľadania zvuku pôvodných kopaničiarskych kapiel“ dodnes.A tak aj jeho zásluhou ožil priepasňanský primáš Ján Petrucha, ktorý bol nielen „súkmeňovcom“ myjavského hudobného predáka Samka Dudíka, ale sa stal svojou ľudovou umeleckosťou aj jeho konkurentom.

       Program sa začal v Priepasnom, kde sa zrodili viaceré muzikanské „bandy“, ktoré svoje schopnosti prenášali nielen do okolia Brezovej pod Bradlom, od Krajného po Sobotište a Vrbovce, ale i vzdialenejších obciach pozdĺž Váhu. Najskôr na svojich muzikantov Jána Petruchu, Jána Kolárika, tanečníkov Štefana a Annu Horniačkovú spomínali v ich rodisku. Spolu s košarišským huslistom Janštom sa vo veselom tóne bavili i zatancovali aj trenčianski znalci folklóru manželia Lehockí, zakladatelia FS Brezová. Spolu so spevákmi z Priepasného, Košarísk i Brezovej, všestranným košarišským Babským spolkom rozihrali prítomných, hudobníkov i tanečníkov spomínaného súboru, Muziky Petra Obucha i Združenia Rosenka v programe Kebi moje rúčki, keby moje nôški. Potom sa spoločne v sprievod na čele s traktorom s „platákom“ jedni na bicykli, iní pešky poberali „Spevavým chodníčkom“ po hrebeni Zadného Bradla až po košarišský cintorín, kde nasledovala primášska pocta pri hroboch menovaných predkov. Nádherný, a pri tom jednoduchý kroj tých najstarších i tých najmenších a očarujúce prostredie „spevavej doliny“ iba zdôrazňovali dôstojnosť okamihu.

      Ak mnohí sem došli na poslednú chvíľu, tak už načas mohli doraziť do amfiteátra na Holotéch víške, kde sa jazykom všetkých národov – temperamentnou hudbou „prihovoril“ FS Lipovjan, mužský zbor s už tradične hlboko znejúcimi hlasmi a Horňácka muzika Petra Galečky z Lipova. Ich hudobno-tanečné  obrázky roztlieskali obecenstvo a výmenou darčekov potvrdili i budúce spoločné programy účinkujúcich z jednej i druhej strany Poľany. Večerné spevy na lúke Valaské pod Pavléch Úbočú prebudili „dušu krajiny“ . Pri troch vatrách sa striedali piesne, ktoré vás preniesli do dávnych čias predkov, ktorí napriek ťažkému životu dokázali z melódií načerpať sily, zabudnúť na bôle a naopak rozdávať radosť. Neopísateľnú autentickosť chvíle dominovala na záver pri spoločnom dohárajúcom ohníku.

            Zlatou bodkou programu bol určite prierez životom „jubilujúceho“ Jána Petruchu. Kto ho dovtedy nepoznal, odpoveď našiel v obrazovej prezentácii, zostavenej z autentických zvukových ukážok rozhovorov a spomienok od tohto kopaničiarskeho predáka, ktorý sa narodil pred 110-imi rokmi. Inšpiráciu k nej autorovi Janštovi poskytol v svojich programoch 1981 a 1987 Viliam Gruska, čím pekne nadviazal na spoločnú vec obnovy kultúrneho dedičstva aj v týchto kútoch kopaníc.

   No najkrajšie spojenie všetkých možných prvkov umenia vytvorili všetky zúčastnené súbory, sólisti, ktorých zásluhou vznikol unikátny program, v ktorý majstrovsky dopĺňali tance, spevy i určite veľmi radi si v ňom zahrali všetci primáši, najmä vnuk Samka Dudíka Miroslav. Napriek pokročilej takmer nočnej dobe nestratili čistotu ani detské hlásky a ich temperament sa zrkadlil nielen na pódiu, ale niektoré melódie roztancovali aj hľadisko či detváky na ihrisku, kde sa neskôr „pri muzike“ - ako za čias minulých -  pokračovalo až do rána..

     Ak sledujete aspoň trošku históriu, takisto ste sa – podobne ako ja – určite stretli s výrokom: - Načo poznávať minulosť, veď je dôležité žiť teraz... -  Niečo na tom síce je, lebo žiť treba aktívne, pre prítomnosť. „ Kto však nepozná svoju minulosť, nepochopí budúcnosť“, povedal kedysi aj nemecký spisovateľ T.Mann

   Skúsme sa zamyslieť i nad výrokom francúzskeho novinára Jeana Jaurès: „Berme si z minulosti oheň, nie popol!“ A náš rodák, Slovák Štefánik ešte doplňuje: „Nemôžeme udalosti tvoriť. Tie sú výsledkom tisícich faktorov, na ktoré nemáme na všetky vplyv. Môžeme im však dať určitý smer, útvar.“

    Oživujme to dobré z minulosti. Práve umenie je tým hnacím motorom ľudstva, pre ktorý sa oplatí žiť. A naše korene, predkovia nám to potvrdzujú!