Kráľovná Tatier

Vysoká - nadmorská výška 2560 m n. m. nad morom. Napriek skutočnosti, že je schovaná ďaleko v pozadí za ostatnými tatranskými velikánmi, viditeľne ich prevyšuje nielen svojou výškou ale hlavne svojou krásou. Nádherná, excelentná, skvostná, pyšná, malebná, fascinujúca.... Takýmito prívlastkami charakterizujú tento tatranský štít obklopený z obidvoch strán dvomi bodyguardami ťažkého kalibru - Ťažkým (Českým) štítom a Dračím štítom. Jeden z najkrajších a najmohutnejších štítov v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier, desiaty v poradí podľa nadmorskej výšky vo Vysokých Tatrách a samozrejme aj celkovo na Slovensku. Pri pohľade zdola je charakteristický svojim dvojvrcholom, pričom obidva vrcholy sú v rovnakej výške. Na jednom jeho vrchole je osadený kovový kríž. Kovový kríž bol na SZ Vysokej postavený 21.augusta 1955. Vyrobil ho vtedajší chatár chaty pod Rysmi Oldřich Bublík podľa vzoru vrcholových krížov v Alpách. V tom čase sa uvažovalo o zlikvidovaní všetkých krížov na Symbolickom cintoríne na Popradskom plese. Kríž nie je uzemnený, a preto je neuveriteľné, že dodnes odoláva bleskom. Je vidieť ďalekohľadom z vrcholu ďalšieho tatranského štítu Rysy, ktorý je dostupný turistickou značnou cez Mengusovskú dolinu. Vysokú je možné vidieť aj auta z cesty alebo z rýchlika na Poprad, ale najromantickejší pohľad na jej majestát je hlavne z okolia Štrbského plesa, takže pokochať sa ním môže aj človek, ktorý sa sem jednoducho bez námahy vyvezie tatranskou električkou. Na jej vrchol je možné vystúpiť resp. vyliezť len s horským vodcom http://www.hzs.sk/. V praxi sú zaužívané a uprednostňované dva výstupy. Prvý je možný od Popradského Plesa značkovaným turistickým chodníkom cez Mengusovskú dolinu mostíkmi (vedľa obrovského balvana nazývaného Hincova skala) cez Žabí potok a stúpajúcimi serpentínami k Žabím plesám (pozor na obrovské kamenné hladné žaby v plesách ) a cez exponovaný úsek nad Žabími plesami (zabezpečený reťazami) k chate pod Rysmi, ktorá je svojimi 2250 m. n m. najvyššie položenou vysokohorskou chatou v SR. Výstup na chatu trvá od Popradského plesa normálnym tempom a s malými prestávkami pre občerstvenie a výhľady na okolité hrebene a štíty (vľavo) s tajomnými názvami (Patria, Bašty, Satan) asi 2 – 2 ½ hodiny a je značne namáhavý. Od chaty vedie chodník (väčšinou býva pokrytý šmykľavým letným snehom) do sedla Váhy (vľavo pokračuje značkou na Rysy), odkiaľ je možné pokračovať len s horským vodcom.. Zo sedla Váhy stúpa vpravo skalnatou rímsou (vo vrchnej časti zabezpečenou reťazami) do štrbiny za Kohútikom (Ťažký štít). Potom prechádza mohutnými vypuklými rázcochami Ťažkého štítu a Vysokej (zložitá orientácia) traverzom k hlavnému žľabu, ktorým sa stúpa strmo na vrchol, kde je potrebné ešte vystúpiť cez zafixované kovové kramle a pomocou reťaze ku krížu. Druhá možnosť je od Popradského plesa okolo plesa vľavo značkovým turistickým chodníkom smerom na sedlo Ostrva (značka), kde je potrebné po niekoľkých sto metrov odbočiť vľavo do Zlomiskovej doliny s viacerými skalnatými terasami, avšak odtiaľto je možné pokračovať len s horským vodcom. V neposlednom rade je potrebné dostať sa najprv zo Štrbského plesa na Popradské, čo sa dá absolvovať len peši. Najlepšou a najrýchlejšou možnosťou je vystúpiť na zastávke električky Popradské pleso a pokračovať asfaltovou cestou (alebo zaparkovať auto na platenom parkovisku). Tri dni pred odchodom do Poradu telefonuje Erik, že vo Vysokých Tatrách napadlo 30 cm nového snehu a horský vodca nám odkazuje, že si máme zobrať zimnú výstroj - stúpacie železá, cepín a zimné oblečenie... Je stred letného obdobia - 21.júl. Po príchode do Starej Lesnej (kde sme sa ubytovali), oznamuje Erik najaktuálnejšiu predpoveď počasia na deň túry, ktorú obdržal od priateľov z Horskej služby. Je krajne nepriaznivá a najhoršia za celý týždeň (bodku všetkému nasadila krádež môjho cepína). Ráno na Popradskom plese je depresívne a smutné. Je sychravo, mokro a nevľúdne. Počasie pripomína skôr jeseň a nie stred „horúceho“ leta. Po ostrej odbočke vľavo od Popradského plesa vstúpime do mokrej kosodreviny a pokračujeme rozmočeným „chodníkom“ strmo nahor popri Ľadovom potoku. Potok je rozvodnený a voda nám miestami siaha až nad členky. Paľo (horský vodca) nasadzuje rýchle tempo. Terén je ťažký; skaly sú mokré a šmýkajú sa. Moje drahé talianske „Asolky“, ktoré síce sedia na nohách ako uliate, sú nanič... Ich nevhodná tvrdá podrážka nepríjemne kĺže na mokrých skalách a výstup sa stáva nepríjemným. Šľachy trpia a úpony vyhlasujú krízový stav. Už dobrú hodinu je stále rovnaké veľmi chladné počasie a viditeľnosť v hmle je len na pár metrov. Odrazu sa oblaky rozplynú a ukáže sa uzáver doliny Zlomísk s Ganekom, Rumanovým štítom, Zlobivou, s Východnou železnou bránou, Popradským ľadovým štítom a pod. Stojíme a vyslovene „čumíme“ s otvorenými ústami. Výstup pod Zlomiskovú vežu je ostrý a mokré skaly sa stále nepríjemne šmýkajú. Zdolanie strmého úseku nad Ošarpancami do Dračieho sedla je však oveľa náročnejšie. V zlomku sekundy sa horná časť doliny na krátky čas opäť odhalí a ukáže sa Rumanova dolinka. Lenže z Mengusovskej doliny sa šialenou rýchlosťou vyvalí obrovská biela masa oblakov, ktorá svojim studeným objatím na okamih vyráža dych. Špeciálne termo prádlo účinkuje spoľahlivo a príjemne. Nie je to luxus, je to reálna potreba. Z hmly sa odrazu vynorí prvý bodyguard Vysokej - zlovestný Drači štít. Sme v Dračom sedle. Okolo nás vľavo zíza Dračia hlava, oproti Dračia ihla... Strašidelný dračí karneval. Výhľady sú však krajšie. Kráľovná sa zľutovala a ukázala nám celú panorámu doliny Zlomísk. Pred nami je Lúčne sedlo s Končistou a Tupou. Ponad Lúčne sedlo vytriskne v zlomku sekundy obrovský vodopád oblakov. Nad sedlom sa zastaví, lenivo sa prevaľuje a prepadá sa cez prah doliny. Úžasné , čarokrásne divadlo. Kľúčovou otázkou je centrálny žľab. Leží medzi mohutnými vypuklými rázcochami, ktoré spadajú hlboko nad horný prah Dračej dolinky. Vzhľadom na jeho polohu sa v ňom sneh a ľad drží častokrát aj cez leto, čo nie je pre výstup vhodné. Pred niekoľkými dňami bolo možné žľabom vystupovať len v stúpacích železách a s cepínom a teraz je rovnaký stav. Obrovská masa ľadu a snehu (cca 2 m) sa ťahá kľukato z nekonečnej výšky a strmo padá do hlbiny. Po pravej strane sa ukazuje dvojvrchol Vysokej. Už to nie sú malebné ladné tvary. Je to obrovská kolmá skalná masa mokrých balvanov týčiaca sa asi 400 metrov strmo k oblohe. Doteraz to bola vysokohorská turistika, avšak od tohto okamžiku začína lezenie v mokrej lámavej skale. Paľo naväzuje lanom na horolezeckú sedačku jedinú účastníčku a nalezie s ňou do rozlámanej skalnej hrany vpravo od centrálneho žľabu. Kvôli padajúcim skalkám sa musíme držať pokope. Jeden po druhom naliezame mokrými skalami na hranu. V ďalšom kľúčovom mieste, ktoré vedie šikmo cez ľadové snehové pole, Paľo vyseká do snehu vstupy a natiahne lano. Vrchol je už veľmi blízko, kolmo nad nami. Vysoko vľavo od mňa sa týči skalná stienka. Bezpečne preliezame snehové pole a dostávame sa pod ňu. Posledný nebezpečný úsek je zabezpečený kovovými kramľami a dlhou reťazou. Opäť je hmla a zima lezie pod kožu. Nahmatávam chyty v mrznúcej stienke a pravou rukou sa vytiahnem ponad previs. Do očí mi udrie kovový neveľký kríž osadený do skaly. Je to kríž, ktorý zdobí jeden z vrcholov Vysokej. Poveternostné podmienky sa zhoršujú. Kráľovná sa asi urazila a dáva nám to najavo. Horský vodca nás súri. Rýchlo sa striedame a robíme vrcholové snímky a pamätné zápisy do vrcholovej knižky. Cesta späť je opäť cez kramle a reťaze. Asi v polovici centrálneho žľabu prechádzame cez nepríjemnú mokrú skalnú rímsu na druhú stranu a traverzujeme druhého bodyguarda Vysokej. Ťažký (Český) štít sa nebráni a aj počasie sa zlepšuje. Z druhého vrcholu Vysokej sa prevalila hmla. Je nevyhnutné urýchlene vystúpiť do štrbiny za Kohútikom, pretože za zlej viditeľnosti je to značne problematické. Paľo chvíľu váha a starostlivo prezerá masu skál pre sebou. Zo štrbiny za Kohútikom vidno celú dolinu Žabích plies až po vrchol Rysov. Uchvacujúci výhľad. V obrovskej hĺbke sa v doline, niekoľko sto metrov pod nami, pohybujú v snehovom poli maličké bodky turistov a pomaly sa blížia k opravovanej chate pod Rysmi, cez ktorú sa začiatkom roka prehnala lavína, ktorá zmietla jej vrchnú časť a rozmetala ju do spodnej časti Mengusovskej doliny. Je to paradox, ale prechádzame miestom, odkiaľ sa len pred niekoľkými mesiacmi odtrhla zo steny a v zlomku sekundy sa prevalila do doliny. Skalné balvany sú častými nápormi snehu nezvykle hladké a tvoria jednoliaty celok. Tiahla skalná rampa zo štrbiny za Kohútikom je istená reťazami a oceľovými kramľami. Sedlo Váha. Tu začína konečný výstup na jeden z najznámejších vrcholov - Rysy. Snehovým poľom zostupujeme ku chate. Po prvý krát sa dostaví adrenalín. Chvenie a zimomriavky na chrbte elektrizujú. Človek stojí v strede strmého snehového poľa a odrazu má pocit, že sa stráca a stáva sa nekonečnou súčasťou vesmíru. Sú pocity, ktoré sa nedajú vysvetliť, pretože neexistujú vhodné výrazy. Môžu sa len cítiť a človek sa ich nesmie báť. Musí sa im v momente vymedziť priestor, pretože v živote ľudského jedinca trvajú tak krátko, že ich mnohokrát ani nepostrehne. Unášajú, povzbudzujú a všetky problémy sa stávajú malichernými... A človek sa stáva akýmsi vznešenejším. Utieram si vlhkú tvár a ďakujem Bohu za tento vzácny okamih. Znovu sa mi na myseľ derie otázka: ´Kam a prečo sa všetci tak náhlime !?´ Na čiastočne zrekonštruovanej chate pod Rysmi je veselo. Vítajte v „SLOBODNOM KRÁĽOVSTVE RYSY!“ Napätie opadáva a človek si začína uvedomovať, čo má za sebou. Kalíšek skvelej chladenej slivovice uvoľňuje situáciu. Zrazu sa ukáže menší zavalitý chlapík. Legenda Vysokých Tatier - ťažko skúšaný chatár z chaty pod Rysmi Viktor Beránek. Príde k nám, pozdraví a udelí všetkým „vízum“. Je to otlačok pečiatky s logom “pohoda, voľnosť, sloboda“ a s možnosťou dostať „pobyt“, „tranzit“ alebo štatút „nežiadúci“. Vyhovieme jeho prosbe a berieme dolu nosičské krosná, na ktoré si na chate pri Popradskom plese vysokohorskí nosiči nabalia potraviny a iné potrebné veci a znovu a znovu vynášajú na svojom chrbte ťažký náklad na chatu pod Rysmi. Obdivuhodné... Nosičským chodníkom klesáme medzi vodopádmi skalným prahom k Žabím plesám a cez Wachterku sa dostávame do kosodreviny. Potom ešte kúsok popri horskej bystrine a sme na chate pri Popradskom plese. Je niečo po pol siedmej večer. Celá túra trvala spolu s asi 90 minútovou prestávkou (so skvelým Viktorom na chate sa nedalo rozlúčiť) približne 10 hodín (zo Štrbského plesa). Schádzame asfaltovou cestou k zástavke Popradské pleso, kde máme zaparkované auto. Po chvíli sa všetci (akoby na tichý povel) zastavujeme a otáčame k Popradskému plesu. Čas sa zastavil... Naša pokorná úcta k nej ešte väčšmi narastá. Vo vzdušných víroch harmonických pohybov oblakov sa opäť vynára kráľovná Tatier. Majestátna nie však vyzývavá; dôstojná nie však pyšná; malebná s jemnými tvarmi... Oblaky sa menia na obláčiky a postupne sa rozostúpia. Jej nebotyčný dvojvrchol sa týči neuveriteľne vysoko. A pyšní a nebojácni bodyguardi stoja po jej bokoch tesne pritisnutí ako verní a spoľahliví ochrancovia... .