Kde sa podela láska a cit?

autor - Patrícia Šebestová V jeden horúci júlový deň prišiel na obecný úrad žiak školy Jana Lipského v Trenčianských Stankoviec (Trenčín)-chlapec a s vyplašeným výrazom v očiach oznámil, že pred dverami spoločenského domu leží poranený psík. Bolo to šteniatko farby dozrievajúceho obilia, s bielymi labkami a nesmierne oddanými očami. Pani, ktorá miluje zvieratá a rozumie najmä psíkom, mu ošetrila rany, ktoré boli spôsobené horiacou cigaretou... Na psíkovi bolo vidieť i z jeho správania - že bol týraný a v poslednej dobe nezažil nič dobré, preto bol nesmierne vďačný za milé slovo, za trochu polievky a kúsok chleba. Vďaku vyjadroval poskakovaním, vrtením chvostíka. Znova začal veriť ľuďom. Svoj nový domov si začal budovať pri spoločenskom dome na mieste, kde dostal najesť, kde sa po dlhej dobe mohol vyspať a kde tušil bezpečie a pokoj. Tento bol však len relatívny. V podvečerných hodinách sa tu začali schádzať deti a miesto toho, aby kopali do lopty, kopali do bezbranného šteniatka, ktoré išlo za nimi vo viere, že ho obdaria pohladením, pekným slovom. Opak bol pravdou. Na svoju dôverčivosť kruto doplatilo. Opäť pocítilo, že človek vie byť veľmi, veľmi krutý. Z posledných síl sa dovlieklo tam, kde mu aspoň chvíľu bolo dobre. A tak sme ho ráno, v posledný deň školského roku opäť našli skrúteného pred dverami spoločenského domu - tentokrát už bez známok života. Je to veľmi smutné, že to boli práve deti, ktoré mu dopomohli na druhý svet a to takýmto obzvlášť krutým spôsobom. Kde sa v nich vzalo toľko bezcitnosti, agresivity a zloby? Veď to boli deti vo veku 8-12 rokov... Malému zatúlanému šteniatku, ktoré hľadalo lásku tu na zemi medzi ľuďmi je už teraz dobre tam niekde v psom nebíčku, kde už nikdy nepocíti bolesť od horúcich cigariet, bezohľadných kopancov a bezcitnosti od nás - ľudí...