Každý jeden z nás dokáže zmeniť ľudský osud

Po dnešnom stretnutí s pánom Ing. Miroslavom Dzurechom,  riaditeľom Trnavskej arcidiecéznej charity sa cítim zvláštne. Tento človek má veľké srdce a skvelý pohľad do budúcnosti. Odpovede na otázky sa nedajú nájsť len tak niekde na ulici, zväčša sú to predumané dni s ľuďmi ktorý majú podobný zámer alebo lepšie povedané rovnakú víziu do budúcna.

Prvý bod debaty znel, žeby sa sprevádzkovala nocľaháreň 24h denne a 365dní v roku. Hlavný problém nie sú peniaze ako by sa každému na prvý pohľad zdalo, ale ľudia, dobrovoľníci. No nie je dobrovoľníctvo ako dobrovoľníctvo.  Každý vyniká  v niečom inom. Niekto vie kresliť, iný manuálne pracovať a ďalší potrebuje kontakt z ľuďmi.  V tomto je dobrovoľníctvo ako „práca“ výnimočné pretože človek nemusí mať žiadne špeciálne vlohy.  Dovolím si citovať p. Dzurecha: „ Ty vieš kresliť? Fajn, budeš nám robiť plagáty. Ty vieš písať? Dokonale budeš sa nám starať o reklamu a budeš písať články. Ty vieš komunikovať z ľuďmi? Super budeš v centre pomoci vypomáhať z ľuďmi.“ Týmto chcem len poukázať na to, že každý z nás vie, môže a je v jeho silách aby dokázal skutočne pomôcť ľudom v núdzi.

Ďalším bodom bol sponzoring a reklama.  Veľmi takou zaujímavou informáciou pre mňa sa stal fakt, že ľudia ani netušia čo sa okolo nich deje. Nevedia resp. nevieme kde takéto charity sú, kde sú centrá pomoci a rôzne iné, podobné organizácie. Podľa môjho pohľadu je veľmi dôležitá tzv. osveta.  Je moderná doba a človek sa vie v podstate k akýmkoľvek informáciám dostať úplne voľne. Hlavný problém je, že ľudia sa vracajú nie do doby modernej ale do doby kamennej. Ľudia sú ako skaly čo si hladia svoje. Ráno do roboty, po obede z roboty, starajú sa sami o seba a nič iné ich okolo nezaujíma.  STOP! Zamysli sa, TY čo to práve čítaš. Našiel si si čas myslieť aj na iných už len tým že čítaš tieto riadky. Popíšem vám istú situáciu ktorá prebieha denno-denne a to v  rôznych častiach sveta. V centrách, podobných ako je to naše na Garbiarskej ulici prebiehajú  ľudské osudy,  životy a je to to jediné čo majú.  Jediné ich útočisko kde sa cítia byť viac ako len niekým, koho si na ulici ani nevšimnete, viac ako niekým, pred kým na autobusovej stanici zatvárate oči, viac než niekým, ktorý od psychickej nepohody robí veci, ktoré by inak nerobil.  Toto  sú ľudia na úplnom dne, nemajú nič, len možno TECSO igelitku z uterákom a zubnou kefkou.  Verte či nie sú tam taký ktorý sa snažia. Úprimne sa snažia a zapájajú sa do každodenných aktivít, ktoré sú im ponúkané a v rámci strediska možné.  Arcidiecézna Charita Trnava zaznamenáva 13 ľudí ktorý sa vďaka ich pomoci podarilo vrátiť do života. Títo ľudia sú už dnes plnohodnotne zamestnaný a majú vlastné životy.  Tento výsledok je úžasný. Snaha týchto ľudí, ktorý sa denno-denne musia vysporadúvať s rôznymi životnými neraz neľahkými situáciami je skutočne brilantná. Keď človek chce dokáže aj nemožné.  Vrátim sa k tomu sponzoringu a reklame. Sponzoring je tu ocenený hlavne vo forme potravín, pretože to, akým systémom táto spoločnosť funguje je  veľmi  priaznivá na všetky osudy tých , ktorý pomoc potrebujú a žiadajú.   Charita usporadúva rôzne akcie (na kt. sa podieľa napríklad aj TESCO),  kedy sa robí zber  zväčša trvanlivých potravín.  Potraviny, dostane každý kto príde do centra. No ako odmena, či motivácia alebo poďakovanie dostane ten ktorý si to zaslúži. Títo ľudia, skupina ľudí je vďačná aj za obyčajne podanie ruky, potľapkanie na pleci za prácu dobre odviedol. Je pre nás nepredstaviteľné ako sa v tej chvíli cítia. Cítia že ešte nepatria do starého železa, že ešte sú predsa v niečom nápomocný.  Preto prosím ľudí , ak majú záujem sa zapojiť a pomôcť niekomu vrátiť sa do života postačia obyčajné potraviny zaniesť do akéhokoľvek centra pomoci alebo priamo na Garbiarsku.

Ďalším bodom rozhovoru bola zmena systému a  funkčnosti zariadenia.  V podstate sa mi jednalo o to aby mohli navštevovať centrum aj pod vplyvom. V podstate nikde nie je napísané že tam nesmú pod vplyvom ísť. Hlavne nesmú byť arogantný, vulgárny a robiť „bodrel“.  Osobne obdivujem pani Sandru Tordovú ktorá sa podieľa na chode novín NOTABENE.  15teho až 17teho októbra 2014 bude v Bratislave  6. Ročník konferencie aj na tému bezdomovectvo.

Posledným bodom diskusie boli vízie do budúcna. Každá spoločnosť, či už súkromník alebo veľká zahraničná korporácia plánuje.  Charita nie je v tomto výnimkou.  V budúcnosti bude reálne sťahovanie z Garbiarskej ulice inam.  Keďže budova je vo verejnej dražbe a je len otázkou času kedy  ľudia v núdzi prídu aj o toto miesto.  Veľmi reálne to MaZ  aj pán riaditeľ Charity vidí v bývalých kasárňach. No to je otázka veľmi širokého spektra. Veľmi dôležité je uvedomiť si, že pre chod takéhoto zariadenia sú potrebný ľudia. Ako profesionáli , tak aj ľudia čo budú vypomáhať  s bežným chodom.  Momentálne je stav na Garbiarskej:  jedna sociálna pracovníčka plus tri čo vypomáhajú.  Tri zamestnankyne  sú nasadené z úradu práce a obmieňajú sa tak, aby pani Katarína Pažítková mohla pracovať celý deň.  V Trnave pracovníci z klientmi v centre vyrábajú rôzne maličkosti. Ak by mal niekto nejaký nápad čo by im k práci mohlo dopomôcť, vašu pomoc uvítajú.  Toto sa chystá zaviesť centrum v budúcnosti  aj u nás v Seredi.

Ešte jedna informácia na záver, Sereď je asi tou najhoršou lokalitou čo sa týka  bezdomovectva . Jednoduchý a prostý dôvod – narkomani, prostitúcia ...

Verím, že po prečítaní tohto článku ľudia zmenia pohľad na bezdomovcov ako takých. Netreba ich hádzať do jedného vreca. Treba rozlišovať, pretože fakty sú nemenné.  Verím že s pánom  Ing. Miroslavom Dzurechom som sa dnes nevidela naposledy. Je to človek, ktorého keď budú ľudia počúvať a nasledovať veci sa zmenia.

V prílohe pripájam pár foto.