Jedna obeť moskovského metra

Nedávna tragédia pri ruskom Smolensku, pri ktorej zahynula hlava Poľska s manželkou, vládnymi, parlamentnými činiteľmi a celá najvyššia armádna generalita štátu, potlačili do úzadia tragédiu v moskovskom metre. 29.3.2010 v dvoch staniciach metra boli spáchané samovražedné atentáty. Bola dopravná špička, bežní ľudia sa náhlili do práce, študenti do škôl, mladí, starí. Väčšina z nás zaznamenala tú agentúrnu správu, možno sa niektorí chvíľu pozastavili, ale bolo to ďaleko. Bolo to až v Moskve. Nás sa to netýka. Ale skutočne sa nás to netýka? Mňa sa to dotklo osobne. A nielen mňa, ale viacerých mojich známych, s ktorými máme vytvorené Občianske združenie na pomoc deťom, na ktoré rodičia nemajú čas. Pretože práve na internete sú takéto deti vystavené určitým nástrahám a sami tam hľadajú, častokrát ani sami nevedia čo, snažíme sa ich prostredníctvom hier vyhľadávať, následne ich usmerňovať, rozvíjať ich vedomosti, učiť ich vzájomnej empatii, pomoci druhým, slušnému správaniu a v najťažších prípadoch aj poskytnutím pomoci cestou dlhých rozhovorov, ktoré by mali vlastne absolvovať so svojimi rodičmi. Patria medzi nás aj ľudia zo zahraničia. Jedným takým bol aj Jurij Vladimirovič D. - 22 ročný mladý človek z Moskvy. Pred necelými dvoma rokmi sa vrátil zo základnej povinnej vojenskej služby v ruskej armáde. Keď som deckám prekladala jeho zážitky z toho obdobia, ani nedýchali niektorí. Dnes už ťažko uveriť, že v takých podmienkach sa dá prežiť dva roky života. Dva z najkrajších rokov života. Keď som sa prvýkrát dopočula správu o moskovskej tragédii, hneď som si na Jurija spomenula. Ale iba tak, pretože som neverila v takú náhodu, že práve on by mohol byť jednou z obetí. Po pár dňoch, keďže sa neozval, čo u neho nebývalo zvykom viac ako 4-5 dní, som začínala mať obavy. Prešlo desať dní a stále nič. Začínalo mi chýbať jeho: Privetik! Kakoje nastrojenie? Toto bolo jeho tradičné pozdravenie, prehodili sme potom pár slov, informácií o tom, čo je kde nové. Na desiaty deň som už nevydržala, a poslala som cez sms bránu správu na jeho mobil. Odpísal mi jeho brat, s ktorým Jurij žil v spoločnom byte v Moskve. Jurij išiel v to ráno do práce metrom. Robil vodiča MHD v Moskve. Bol to veselý, úprimný chlapec s typickou ruskou povahou, ktorý by sa Vám rozdal. Bratovi doručili iba jeho mobil, ktorý sa spolu s vakom našiel v metre po výbuchu. Nepoškodený. Po Jurijovi ani stopy. V tom všetkom rozmetanom výbušninami je ťažké spraviť poriadok. Oficiálny počet obetí bol stanovený, ale nie je konečný. Identifikovaných bolo iba 15 obetí, z toho dve atentátničky. Dlho bude ešte trvať, než budú známe mená všetkých obetí. A pravdepodobne ani všetky nebudú identifikované. Hľadala som rôzne správy na spravodajských portáloch, ruských aj iných zahraničných. Veľa ľudí v šoku utieklo, nevedia kde sú, čo sa stalo, bezprízorne blúdia veľkomestom, ktoré si ich nevšíma. Len dúfam, že Jurij je medzi nimi, nie medzi tými, ktorých pozostatky čakajú na testy DNA. Dnes je to už 15 dní. Rada by som už počula aj nejakú príjemnú, veselú správu z Ruska. A tak som sa zamyslela nad tým, či sa nás udalosti, ktoré sa stanú hocikde na svete, naozaj netýkajú? Alebo sa nás týkajú len vtedy, keď poznáme niekoho "odtiaľ"? Sami si odpovedzme. Poznámka redakcie: S Evou Košťányovou o počítačových hrách a o tom, ako sa dajú využiť na pomoc iným, pripravujeme rozhovor, ktorý uverejníme spolu s IP adresou na verejný Counter Strike server, ktorý nesie názov reporter24. Prevádzkuje ho herný portál GPOINT.SK. Milos Majko