Jedna malá škola...

Dlho som rozmýšľal o tomto článku, či ho napíšem a ako. Ale tie deti, ktoré sú na fotografiách, rovnako ako ich učitelia, riaditeľka školy, starosta obce a ďalší si to zaslúžia, aby sa o nich vedelo... Jednou z priorít úradov a inštitúcií, ktoré sú kompetentné v oblasti vzdelávania v obciach, ktoré sú postihnuté sociálnou chudobou minimálne časti ich obyvateľov, je vzdelávanie, ktoré ja veľmi často diskutované v médiách, na konferenciách, na rokovaniach vlády ako aj medzi ľuďmi snáď v každej obci. V svojom článku, ktorý bol venovaný sociálnej chudobe a nie etniku (toto je diametrálny rozdiel), som spomenul, že sú aj školy, do ktorých chodia rómske deti, tieto školy majú takmer 100% žiactvo z prostredia sociálnej chudoby, ale ktorých prostredie je rovnaké ak nie lepšie, než v obciach, ktoré také prostredie nemajú. Deti tam chodia pravidelne a radi, rodičia sú členmi školskej rady, a podobne... Mal som možnosť takto navštíviť mnoho materských a základných škôl v takomto prostredí. Od atypického prostredia Luníku IX., kde deti v materskej škôlke, ktorá je iným svetom v tomto prostredí, nádherne maľujú a sami si vyzdobili steny budovy, cez školu v Lomničke, ktorá vznikla z krčmy, školy pod Tatrami, na Spiši, ale aj v južnej časti Slovenska. Ale stále platí jedno... zriaďovateľ je obec a ako sa obec stará, tak aj škola ako základ (aj keď je to mýtus) zmeny myslenia a podmienok života tých, ktorí žijú pod hranicou sociálnej chudoby. Je jedno, kde to je... ale hlavné problémy v týchto lokalitách sú rovnaké. Nárast žiactva v obciach, prevážanie žiakov do väčších obcí či miest, havarijné stavy budov škôl, nedostatočná pozornosť zo strany centrálnych orgánov kompetentných zmeniť nástrojovú štruktúru tak, aby bola pre obce dostupná a dosažiteľná a nie byznysom, ako to v mnohých prípadoch, žiaľ, je. Obce musia riešiť problematiku zo svojich rozpočtov a podľa svojich možností a faktorov, vzrastá nedôvera voči úradníkom, s ktorými sa konzultujú programy pre rozvoj obcí a často obce a z eurofondov sa stáva dobrá obchodná komodita. Smutné, ale reálne. Ale toto nie je predmetom tohto článku. Fotografie, ktoré sú priložené sú z malej obce v kežmarskom okrese, ktorá sa volá Stráne pod Tatrami. Škola, do ktorej deti chodia, je rekonštruovaná a obec nedostala nič navyše nad rámec toho, na čo majú nárok iné obce bez rozdielu lokality na Slovensku. Tam sa riešia nielen deti a ich základná škola, ale pracuje sa aj s rodičmi, starosta je Róm (týmto ho pozdravujem), v obci funguje program dobrovoľných strážcov verejného poriadku, v obci je už niekoľká etapa výstavby bytov nižšieho štandardu, ktoré nie sú zničené a kde si ich obyvatelia musia platiť nájomné a služby spojené s bývaním napriek tomu, že sú odkázaní na sociálne dávky. V prípade, že jeden mesiac nie je uhradené, tak sú vysťahovaní, takže si bývania vážia a platia, deti posielajú do materskej školy a základnej tiež. Spolu s touto školou sme pripravovali projekt na zvýšenie podielu materských povinností zo strany matiek hlavne vo vzťahu k materskej škole. Pripravoval sa nový systém vzdelávania s tým, aby maminky raz týždenne navštevovali materskú školu, aby videli, čo ich deti potrebujú, ako sa treba s nimi hrať a ako sa im venovať. Žiaľ, návrh nenašiel podporu na bývalom vedení úradu splnomocnenca vlády, tak a musela situácia riešiť inak a vidíte sami...kto chce, hľadá spôsob. Kto nechce, ten hľadá dôvod... Toto nie je ojedinelý prípad. Lokálne partnerstvo sociálnej inklúzie, ktoré v tomto regiónu pracuje a funguje, ako som spomínal, tak pomáhalo riešiť aj situáciu napr. v Plaveckom Štvrtku a iných lokalitách. Vďaka aj im, pánovi starostovi a všetkým zastupiteľom obce, školskému úradu a ostatným zainteresovaným. Žiadne dieťa nemôže za to, v akom prostredí sa narodí a v tomto prostredí sa mohol narodiť aj každý z nás...