Je nás tak málo?

                Asi patrím medzi vymierajúci druh ľudí. Cítim totiž hrdosť pri pohľade na naše prírodné krásy, národné a kultúrne dedičstvo, na slávne osobnosti minulých i súčasných čias, a to sa dnes nenosí. Naopak mnou prechádza ľútosť pri dopade väčšiny ekonomických vymožeností, ktoré sa uvádzajú ako nutnosť reality kvôli prosperite, pokroku, čo zas  letí... Dnes takýto typ človeka býva obyčajne ironicky zatracovaný alebo minimálne považovaný za čudáka. Môže dokazovať všetkými dostupnými spôsobmi, že hovorí pravdu, dokonca aj neskoršia prax mu ju potvrdí, v súčasnosti akoby víťazila len sila peňazí. Na ňu sa najčastejšie aj vyhovárame.

     Akási revolučná krv, ktorú som asi zdedila po dávnych predkoch, mi však vraví, že bez ,,náboja “ sa nikdy predtým ani potom nepohne svet. Vždy sa musel niekto nájsť, čo postrčil alebo vyprovokoval tých menej ľahostajných – alebo tých rozumnejších pri moci – aby sa niečo vôbec udialo, zmenilo... Týkalo sa to najmä vecí rozhodujúcich pri národných požiadavkách, zlepšovaní sociálnej i ekonomickej situácie v našej krajine. Kým však neprišiel Rastislav na Veľkej Morave na to, že bez svojho jazyka a písma náš malý národ môže vyhynúť, musel si vypočuť názory jednoduchých ľudí, prípadne múdrych vladykov. Kým Ján Jesenius urobil prvú verejnú pitvu, vyliečil množstvo pacientov, skúmal ich už mŕtve schránky tiel a nezaváhal ani v temnom stredoveku, hoci riskoval a aj stratil svoj najcennejší život.

     Podobne nielen Giordano Bruno, ale aj Jánošík sa museli obetovať v mene svetlejších dní pre ostatných. Priamo proti odnárodňovaniu vystupovali so svojimi zakladateľmi všetci štúrovci, hviezdoslavovci i štefánikovci. Nesnažili sa iba ospravedlňovať svoje neúspechy ,,malým národom“, ale aj konať. Možno mňa, obyčajného občana tejto republiky nič neoprávňuje starať sa do verejných vecí, veď sme si my sami zvolili zástupcov svojich obcí, štátu, do Európskej únie. Na jednu tému však reagovať musím : Myslím si totiž, že na našom Slovensku sa začíname jednoducho kultúrne strácať. Týka sa to nielen kultúry ako takej, kde naši umelci, mnohí šikovní Slováci, naše vyštudované deti, ak chcú niečo dosiahnuť, musia ,,podnikať“ v zahraničí, pracovať min. v Čechách. Ale ani naše celkové vedomie kultúrnosti, akéhosi obyčajného povedomia, základnej hrdosti pokrivkáva napr. za tak povestne známym francúzskym.

    Niekto možno podotkne, že vstupom do EÚ sa musíme vzdať mnohých vlastných kompetencií, iný určite z toho všetkého obviní vládu či poslancov, ale určite nie posledný spomedzi už málo diskutujúcich sa spýta, kde je príčina – povedzme si na rovinu – aj nášho morálneho úpadku. V zmene spoločenského systému ? Odkedy sa ľudia začali deliť, vždy tá väčšina potrebovala zbaviť sa nejakého druhu nespravodlivosti. Čo svet svetom je, vždy boli nejaké vojny, ktoré ničili predovšetkým živobytie i existenciu menších národov, ich kultúru i pokrok. Vždy nejaké veľmoci útočili proti štátom s menšou rozlohou, ale s prírodným či iným bohatstvom. Niektoré z nich si umenie a kultúru vážili, iné nie, no vždy sa našli jedinci, vďaka ktorým sa pamiatky zachovali. A nielen ony... Zájdime si trošku do dejín, medzi vodcov revolúcií – Alexander Macedónsky, Spartakus, Caesar, Džingischán, Robespiére, Napoleon... Sláva či zrada všetkých napokon zlomila a revolúcia pohltila svoje deti či niektorých zmenila na ešte horších uzurpátorov ako tých, proti ktorým sa postavili. Ani Hitler nezačínal zo zlej myšlienky : chcel iba zjednotiť rozdrobený nemecký národ. Ale čo napokon z tejto peknej idey vzniklo ? Celosvetová vojna. Lebo napokon veľmi záleží, v čích rukách sa dôležitá vec ocitne...

     Nájdeme snáď príčinu vo finančnej nerovnováhe? Prečo je zrazu také ,,múdre“ ( ale či aj normálne?) v štátnom rozpočte hospodáriť na dlh. Či si naozaj všetko rozpredáme a nakoniec ani nebudeme vedieť, čo sa zrodilo u nás, na čo môžeme byť hrdí..Prečo si vážime iba zahraničné, cudzie, prečo sa mnohí z nás hanbia za to, čo leží rovno pod nosom? Nevieme či nechceme o tom vedieť. Kde je chyba –v škole, v rodine či v nás samotných? Sme čím ďalej tým viac ľahostajní, čo vždy vedeli využiť tí vypočítaví, mocní, rýchlejší, bohatší či inak ,,vychytralí “. Závisť nás opantala voči vyspelejším štátom či susedovi s krajším autom, nenávidíme tých, čo sú vzdelanejší, ktorí nám radia, kým je čas polepšiť sa. Zabúdame počúvať, lebo my sme tí, čo podľa akéhosi ,,veľkého“ vzoru sa radšej riadia cvengotom peňazí. Keď sa však kdesi rozkotúľajú, vešiame sklamane nos, hoci nás niekto presne pred týmto vystríhal...

     Alebo všetko vychádza z rodiny? V nej hľadáme posledné útočisko, keď je nám zle a sme na dne. Lenže dnešné rodinné zázemie u mnohých začína iba pri televízii, počítači, v horšom prípade v potulovaní sa po ulici, vymýšľaní akýchsi náhradných dobrodružstiev. Ale my dospelí nemáme akoby čas na deti, ich trápenia poznáme až vtedy, keď nás zavolajú na pohovor do školy či dokonca na políciu. Málo vidieť rodiny - česť výnimkám! - v múzeách, divadlách či potulovať sa spoločne v prírode. Cestovala som v lete autobusom a jedna staršia pani mi rozprávala zaujímavú príhodu :,,Viete, mám synovca ženatého v Nemecku. Spolu s manželkou sa dohodli, že za našetrené peniaze každý z nich pôjde na dovolenku podľa vlastného výberu. Tak sa stalo, že jeho žena išla obdivovať gejzíry do Islandu a on sa rozhodol cestovať po rodnom Slovensku, kde dlho nebol. Putoval Považím, Oravou, navštívil mnohé naše zaujímavé mestá i miesta. Napokon sa vybral do Tatier a nasmeroval si to na východné Slovensko. Čo však nečakal, naďabil tam na nádherné gejzíry, ktoré obdivovali aj zahraniční turisti a on rodák o nich ani nechyroval. Preto sa vrátil, aby znovu vystúpil na jeden z blízkych okolitých vrchov a celý šťastný zakričal:,, Moja žena šla tak ďaleko kvôli gejzírom a my to tu všetko máme na Slovensku! “

    A ja ako ozvena našich hôr sa pýtam : Je aj táto naša nekultúrnosť a niekedy aj schválna neinformovanosť výdobytkom ,,nežnej“  revolúcie ?