Rozhovor s bývalou dobrovoľníčkou v CHARITA TT

Počas budúceho týždňa sa stretnem z niekým z vedenia tohto zariadenia. Záver, z môjho pohľadu uverejním hneď , ako to bude možné. Zatiaľ vám prinášam interview s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá vypomáhala v Trnavskej charite.

Otázka: Ako si sa dostala ako dobrovoľníčka do Trnavskej charity?

Odpoveď: Dostala som sa k tomu úplnou náhodou. Doma som upratovala moju izbu, vyraďovala som všetky hračky a oblečenie, ktoré už nepotrebujem. Nevedela som, čo s tým, tak som to odniesla na charitu. Mala som potrebu byť nejako užitočná pre spoločnosť, tak mi napadla myšlienka, či by som nemohla aj iným spôsobom pomôcť charite. Tak som sa ich spýtala, či tam niekoho nepotrebujú a voila – stala som sa dobrovoľníčkou.​

Otázka: Kde táto charita sídli?

Odpoveď: Trnavská charita sa nachádza na ulici Hlavná 43.

Otázka: V akom čase a ako často si tam chodila?

Odpoveď: Chodila som tam len v priebehu dvoch týždňov, asi 4 – 5x. Potom som nastúpila do práce v Bratislave a už som nemala na to čas.​

Otázka: Koľko dobrovoľníkov tam spolu s tebou vypomáhalo?

Odpoveď: Ja som tam spoznala asi 4 dobrovoľníkov. Jedna dobrovoľníčka tam chodila v rámci absolventskej praxe po štúdiu sociálnej práce.​

Otázka: Mohli tam chodiť 24h denne 365 dní v roku?

Odpoveď: Ja som robila dobrovoľníčku v dennom centre pomoci pre ľudí v sociálnej núdzi. Chodili tam hlavne ľudia bez domova a narkomani. Otvorené je v pondelky, stredy a piatky od rána do 13tej.

Otázka: Nemala si z nich strach? Predsa niektorí boli bývalí kriminálnici, feťáci atď.

Odpoveď: Ak by som ich stretla v noci na ulici, pri niektorých by som možno strach aj mala. Ale vedela som, že sa mi tam nič nemôže stať a keď som ich spoznala a počúvala ich príbehy, zistila som, že nie sú nebezpeční.​

Otázka: Koľko bezdomovcov tam bežne bývalo?

Odpoveď: V priemere za deň toto centrum navštívilo asi 20 ľudí. V zime je to samozrejme viac.

Otázka: Ako to tam fungovalo? Aké možnosti tam mali?

Odpoveď: Ľudia bez domova a v sociálnej núdzi prichádzali do Centra pomoci kvôli tomu, aby sa mohli umyť, prezliecť sa do čistého oblečenia, ktoré im charita poskytla a najesť. Nedostali to však všetko zadarmo. Dobrovoľníci sa snažili  vrátiť im sociálne návyky, ktoré stratili na ulici. Ak tam títo ľudia chceli chodiť, museli pomáhať s fungovaním centra, upratovaním a pod. Jednoducho, museli vedieť, že majú istú zodpovednosť.

Otázka: Vieš odkiaľ boli peniaze na chod, fungovanie a zriadenie niečoho takéhoto? 

Odpoveď: Myslím, že mesto charite prenajíma priestory za nejakú symbolickú hodnotu. Inak, celá ich činnosť je financovaná zo zbierok a darov. Napr. tento rok mala charita stánok na jarmoku, v ktorom „predávala“ rôzne ručne vyrobené veci za dobrovoľný príspevok.
​

Otázka: Máš nejaké informácie o tom, alebo videla si niekedy žeby sa bezdomovci počas dňa, večerov a v noci len tak pofľakovali?

Odpoveď: Neviem, či niektorí ľudia bez domova nie sú informovaní o možnostiach, ktoré majú, alebo jednoducho nechcú prijať lepšiu možnosť. Raz, keď som išla z Centra pomoci domov, stretla som kúsok odtiaľ bezdomovca, ktorý sedel na zemi a žobral peniaze. Prihovorila som sa mu a informovala o tomto centre, kde by sa mohol ísť najesť, ale neviem, či využil túto možnosť.
​

Otázka: V Seredi je táto istá organizácia priamo v centre na sídlisku, kde je veľa malých detí. Funguje to len pár mesiacov v roku a väčšinou len cez deň nie ako nocľaháreň. Bezdomovci potom po nociach nemajú kam ísť a viacerí sa uchýlili k možnosti fetovať. Myslíš, že zmena systému tu v Seredi by napomohla k tomu, aby sa to dostalo aspoň do takého stavu ako to je v Trnave? A čo si myslíš o umiestnení na sídlisku? 

Odpoveď: Myslím, že prístup do nocľahárne je zakázaný opitým ľuďom a ľuďom pod vplyvom drog. Keď už sú na niečom závislí,  v prvom rade ich treba poslať na odvykačku a až potom im povoliť návštevu týchto zariadení. Tu je však primárny problém zlyhanie mestskej polície. Kto to kedy videl, aby sa nadrogovaný človek pohyboval voľne po ulici. Obyčajného huliča marihuany by hneď zabásli, ale ťažkých narkomanov bez strechy nad hlavou nechajú tak, pretože si s nimi nevedia rady.

Podľa môjho názoru, by mali byť tieto zariadenia pre bezdomovcov určite sprístupnené aj v noci, ale určite by som ich neumiestnila niekde v strede sídliska, ale skôr v okrajových častiach, pretože by medzi miestnymi mohli zbytočne vznikať konflikty. Veľa bezdomovcov možno nebude vedieť o týchto zariadeniach, čiže nestačí sa o nich len „pasívne“ postarať tým, že vybudujeme nocľahárne, ale aktívne ich v uliciach podnecovať k tomu, aby tam prichádzali.