Inauguračný prejav prezidentky Zuzany Čaputovej

Inauguračný prejav prezidentky Zuzany Čaputovej 

Vážený pán prezident Kiska,

vážený pán prezident Gašparovič,

vážený pán prezident Schuster,

vážený pán predseda Národnej rady,

vážený pán predseda vlády,

vážený pán predseda Ústavného súdu,

vážené poslankyne a poslanci národnej rady,

vážení členovia vlády Slovenskej republiky,

excelencie,

vzácni hostia,

drahí spoluobčania.

Keď som sa uchádzala o funkciu prezidentky republiky, často som spomínala, že chcem byť prezidentkou všetkých občanov a občianok. Pred niekoľkými minútami som zložila sľub do rúk predsedu Ústavného súdu a dalo by sa z toho formálne odvodiť, že prezidentkou všetkých občanov už som. Ale bola by to pravda iba formálna, pravda, ktorú nepovažujem za dostatočnú. V tejto slávnostnej chvíli chcem povedať, že sa budem usilovať byť prezidentkou všetkých občanov v inom, oveľa obsažnejšom zmysle.

Ponúkam odbornosť, ponúkam cit a zdravý aktivistický záujem. Ponúkam teda rozum, srdce a ruky. Zložením ústavného sľubu preberám všetky záväzky a povinnosti verejnej služby. Neprišla som vládnuť, prišla som slúžiť občanom, obyvateľom, Slovensku. V súlade s ústavným sľubom, ktorý som pred chvíľou zložila – budem slúžiť blahu slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike.

Službu, ku ktorej som sa zaviazala, vnímam ako zodpovednosť. Zodpovednosť za riadny a ústavne súladný výkon právomocí, ale zároveň aj ako zodpovednosť za čosi krehkejšie, o čo sa všetci vo verejných funkciách musíme usilovať. A tým je dôvera. Dôvera občanov v nás, ľudí, ktorých si zvolili, dôvera v inštitúcie, v platnosť pravidiel pre všetkých rovnako, dôvera v Slovensko, dôvera v domov. Chcem svojím prístupom prispieť ku konštruktívnej spolupráci, ponúknuť pokojný a vecný tón, nevyhnutnú trpezlivosť a vernosť hodnotám, pre ktoré som do politiky vstupovala. Sľubujem, že sa budem tak, ako doposiaľ, snažiť povzniesť nad osobné útoky a nezabudnúť pri nich, že tu nie som kvôli nim, ale kvôli službe ľuďom.

Svoj mandát budem vykonávať slobodne. Bez podliehania príkazom od kohokoľvek. Jediné príkazy, ktoré ako hlava štátu chcem a budem rešpektovať, mi vyplývajú z ústavy, diktuje mi ich sľub vernosti republike. Dôveru, ktorú som od vás dostala, chápem tak, že dôverujete aj môjmu úsudku, že budem konať podľa svojho najlepšieho svedomia a presvedčenia.

Slovenská republika a jej občania si zaslúžia, aby každý, kto je vo verejnej službe, pracoval pre občanov, a neslúžil žiadnemu bočnému záujmu, nech už prichádza z ktorejkoľvek strany. Inak sa nám nepodarí dosiahnuť, aby sa Slovensko z toho, akým je, stalo krajinou, akou môže byť. Akou chceme, aby bolo. Lebo som presvedčená, že drvivá väčšina občanov si želá, aby naša republika bola tým najlepším možným Slovenskom.

Vážení prítomní, drahí spoluobčania, spoluobčianky,

keď hovorím o nás, o Slovensku, musím skonštatovať, že sme oveľa vitálnejší, oveľa životaschopnejší, ako si často o sebe myslíme. Netreba chodiť do ďalekej minulosti, stačí si spomenúť, čo sme zvládli, čo sme prekonali len za uplynulých tridsať rokov.

Hoci nie všetci súhlasili so spôsobom rozdelenia Česko-Slovenska, k zodpovednosti za vývoj nášho mladého štátu sa prihlásila celá naša spoločnosť. Po rozdelení federálneho štátu čisté devízové rezervy Národnej banky Slovenska poklesli na jednu tretinu. Ale neskončili sme v bankrote, zvládli sme to.

Pred dvadsiatimi rokmi musela slovenská vláda prijať drastický balíček ekonomických opatrení, aby sa naše hospodárstvo vrátilo do rovnováhy a k udržateľnému rozvoju. Nezamestnanosť sa vtedy dostala nad devätnásť percent, ale sociálne nepokoje neprepukli – ekonomika sa pozviechala, zvládli sme to.

Naši susedia – Česká republika, Maďarsko a Poľsko – mali pred nami niekoľkoročný náskok na ceste do Európskej únie, ale členmi únie a súčasťou schengenského priestoru sme sa stali spolu s nimi. A ako jediní patríme do eurozóny. Zvládli sme to.

Ešte pred pár rokmi sme sa ako verejnosť iba prizerali, ako jedno veľké verejné obstarávanie za druhým vyhrávajú rôzne schránkové firmy neznámych vlastníkov. Dnes máme zákon, ktorý je v odkrývaní vlastníckych štruktúr firiem obchodujúcich so štátom inšpiráciou aj pre iné krajiny. Zvládli sme to!

Naši vedci sú súčasťou viacerých svetových vedeckých tímov, vyvíjame produkty a technológie úspešné aj v medzinárodnom merítku. Naša občianska spoločnosť je aktívna a vyspelá. Vieme si pomôcť navzájom a vieme pomáhať aj vo svete. A to aj napriek tomu, že naše univerzity stále nie sú v rebríčkoch najlepších, start-upom chýba systematická podpora, a občianska spoločnosť aj novinári sú niekedy považovaní za nepriateľov štátu a štátnosti.

Za obzvlášť hodnú ocenenia považujem skutočnosť, ktorá sa vinie celými modernými dejinami Slovenska. K revolučnej zmene režimu v roku 1989, k rozdeleniu federálneho štátu i k ďalším podstatným zmenám v spoločnosti došlo vždy pokojnou cestou. Bez násilia a nepokojov. Aj v krajinách s dlhšou demokratickou tradíciou sa stáva, že ľudia vychádzajú do ulíc s hnevom a svoj nesúhlas prejavujú ničením. U nás k ničomu podobnému nedošlo. Aj minulý rok sa všetky veľké verejné protesty zaobišli bez násilia a boli volaním za prinavrátenie slušnosti do verejného života.

Nielen na to, čo som spomenula, ale aj na mnohé iné veci môžeme byť právom hrdí – čo ale neznamená, že môžeme byť hrdí na všetko. Ak máme úspešne zvládnuť cestu od Slovenska, akým je, k Slovensku, akým by mohlo byť, musíme si otvorene povedať, čo nám v tom pomáha a čo nám bráni.  

Vážení hostia, milí spoluobčania,

už pätnásť rokov je naša republika súčasťou európskeho a transatlantického spoločenstva. Spoločenstva slobodných a demokratických krajín. Je to šťastím a výsadou, o ktorej mohli generácie pred nami iba snívať. V našich dejinách sme boli viackrát obeťami veľmocenskej politiky, boli sme včlenení do impérií, kde sa rozhodovalo o nás bez nás. Členstvo v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii je našou ponovembrovou slobodnou voľbou. Neveľkému štátu v strede Európy sa nemohlo stať nič lepšie, než to, že patrí do spoločenstva, ktoré spája ekonomickú prosperitu so sociálnou solidaritou, a od každého členského štátu očakáva, že bude dodržiavať princípy medzinárodného práva. Skutočnosť, že sme súčasťou únie, nie je len vecou našej prosperity, ale aj dôležitým príspevkom k našej národnej suverenite.

Ako je Európska únia naším životným a hodnotovým priestorom, Severoatlantická aliancia je naším obranným a bezpečnostným pilierom. Musíme ako krajina urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sa tento priestor a jeho oporné piliere uchovali a posilňovali. Je to dôležité aj preto, lebo najdôležitejšie globálne problémy, ktoré sa nás týkajú, nemôžeme vyriešiť iba vlastnými silami a samostatne. Zvládneme ich len v rámci najširšej medzinárodnej spolupráce. Európska únia k tomu môže významne prispieť, lebo jej podstatou je spolupráca medzi štátmi a zlaďovanie národných záujmov v prospech spoločného dobra.

Európa, aj s našou účasťou, by sa mala stať dlhodobým lídrom pri odvrátení viacerých globálnych hrozieb. Aj hrozby, akou je klimatická kríza. Podľa odhadov Svetovej banky by do roku 2050 mohli klimatické zmeny pri nezmenenom trende vyhnať z domovov až 143 miliónov ľudí. Proces globálnej zmeny klímy musíme spomaliť a zvrátiť, lebo v opačnom prípade to môže mať zásadné následky aj pre Slovensko. Vieme, že riešenie globálnej ekologickej hrozby nezávisí iba od nás. Je ale iba v našej moci zásadná zmena prístupu k prírode na Slovensku. Práve v tomto máme príležitosť byť všetci skutočnými vlastencami, bez ohľadu na to, aké je naše názorové, politické či stranícke presvedčenie.

Vážení prítomní, drahí spoluobčania a spoluobčianky,

ak mám hovoriť o tom, čo nám bráni, aby sme Slovensko premenili na najlepšiu možnú krajinu pre jej obyvateľov, spomeniem to, čo považujem za najdôležitejšie.

Hoci od novembra 1989 uplynulo už takmer tridsať rokov a v republike sa veľa zmenilo k lepšiemu, dôstojnosť občanov ešte stále nie je prvým, ani hlavným prikázaním verejného života. Dôstojný život obyvateľov má veľa rozmerov a každý z nich má svoj vlastný príbeh. Tu sú aspoň niektoré z nich.

Ústava Slovenskej republiky hovorí, že „ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach“. V praxi by to malo znamenať, že nik nie je taký bezvýznamný a občiansky zanedbateľný, aby mohol byť na svojich právach či slobodách ukrátený. Ale malo by to tiež znamenať, že nik nie je ani taký dôležitý a vplyvný, aby stál nad zákonom. Príliš veľa ľudí na Slovensku nadobudlo oprávnené presvedčenie, že toto u nás celkom neplatí. Pocit spoločenskej nespravodlivosti zosilnel a nadobudol dve podoby – podobu volania po zmene a po slušnosti, ale aj podobu hnevu na „systém“. Tento hnev je v mnohom oprávnený, ale keby sme mu ako spoločnosť podľahli, vôbec by sme si tým nepomohli. Hnev ako liek, ktorý sa tu v poslednom čase núka, je v mnohom horší, než choroba, ktorú má odstrániť. Energiu nespokojnosti potrebujeme upriamiť tak, aby Slovensko bolo vždy právnym štátom – nielen podľa ústavy, ale aj v realite. Inštitúcie a ľudia v nich, ktorí si nedokážu poradiť s korupciou alebo nedotknuteľnosťou vybraných osôb, sa musia stať minulosťou. Lebo urážajú základný ľudský cit pre spravodlivosť. Dokázali sme sa už veľmi ďaleko posunúť v transparentnosti, ale zaostali sme, a stále zaostávame v uplatňovaní zodpovednosti. Transparentnosť je len nástroj, dôveru a spravodlivosť treba posilňovať cez skutočnú, a nie zdanlivú zodpovednosť nositeľov moci. Naše inštitúcie na ochranu práva, bohužiaľ, stále nemajú patričnú autoritu, nepožívajú dostatočnú dôveru verejnosti a ani nie sú vždy odolné voči politickým tlakom.

Dôstojný život človeka má nielen svoju právnu, ale aj materiálnu stránku. Niekedy sa až priveľmi tešíme tomu, čo hovoria o zvyšovaní príjmov občanov štatistiky. Tie nespochybňujem, no prinášajú pravdu spriemerovanú, aj z pohľadu ľudí, aj našich regiónov. Je potešiteľné, že priemerná mzda v národnom hospodárstve dynamicky rastie, ale oveľa radostnejšie bude, keď rovnako dynamicky narastie aj počet obyvateľov, ktorí budú môcť zo svojej mzdy viesť dôstojný a plnohodnotný život. A keď sa rovnako rýchlo zníži početnosť skupiny, ktorá sa sama nemôže vymaniť z pásma chudoby. A nevnímajme to, prosím, len ako sociálnu otázku. Pokiaľ tvrdo a obetavo pracujúci človek – učiteľ, farmár, robotníčka vo fabrike, sestrička či lekár – je sotva schopný zabezpečiť základné potreby pre svoju rodinu a číta o majetkových pomeroch ľudí, ktoré nemôžu byť výsledkom ich legálnych príjmov, prestáva veriť v spravodlivosť. Jej absencia v spoločnosti je pritom vždy zdrojom spoločenského napätia, ktoré oslabuje demokratický systém.

Dôstojnosť občana si vyžaduje, aby každý – bez ohľadu na výšku svojich príjmov, na svoj národnostný či etnický pôvod, na príslušnosť ku ktorejkoľvek menšine – mal prístup k potrebnej a kvalitnej zdravotnej starostlivosti.

Vo vzťahu k výzvam, ktorým čelíme a ktoré som tu naznačila, využijem naplno moje právomoci, aby sa situácia zlepšila. Budem sa aktívne zaujímať o nové právne normy, aby prispeli k dôstojnosti života ľudí, ochrane životného prostredia a vyváženiu nezávislosti verejnej moci jej zodpovednosťou. Budem aktívne spolupracovať pri zámeroch nových systémových zmien v oblasti justície. V menovacích právomociach budete mať vo mne garanta menovania iba tých profesionálne a osobnostne najlepších. Chcem byť hlasom tých, ktorých nie je počuť. Nie preto, aby som kričala s nimi, ale preto, aby som pomohla riešiť ich problémy.

Vážení hostia, milí spoluobčania a spoluobčianky,

Slovensko je rozmanitou krajinou. Geograficky, národnostne, kultúrne aj spoločensky. Na pomerne malej rozlohe sa stretáva toľko rôzností, aké nenájdeme ani v omnoho väčších krajinách. Počnúc prírodou, pokračujúc tradíciami, a končiac životnými štýlmi. Nemyslím pritom len odlišný spôsob života v meste a na vidieku, myslím aj životné štýly ovplyvnené rôznymi životnými skúsenosťami. Našich rodičov, ktorí si pamätajú ešte vojny a následné represie komunistického režimu. Nás, ktorí sme zažili eufóriu z konca totality, aj neľahké obdobie rodiacej sa demokracie. Našich detí, ktoré sa už narodili v slobodnej krajine, a pre ktoré je sloboda cestovať taká prirodzená, aký bol vzťah k zemi a pôde u našich rodičov. Keď sa v tejto rôznosti dokážeme rešpektovať v rodine a dokážeme si navzájom priať, dokážme to aj v spoločnosti. Rešpektujme múdrosť a životné skúsenosti našich seniorov, ale aj slobodu a chuť spoznávať u našich mladých ľudí. A tiež kultúru a tvorbu, ktorá k tejto slobode patrí, a ktorá je originálnym prejavom každej jednej generácie. Nepodceňujme jej význam. Tak, ako potrebujú seniori náš záujem, našu pozornosť a naše pochopenie, mladí ľudia potrebujú dostať kvalitné vzdelanie na kvalitných školách a potrebujú dostať príležitosti pre kreativitu, cestovanie a uplatnenie. Je našou povinnosťou dať im ju.

Potrebujeme však prekonať priepasti, ktoré sme v spoločnosti za uplynulé roky vyhĺbili, a to medzi jednotlivými skupinami a názormi, ktoré reprezentujú. Medzi konzervatívnym a liberálnym, mestom a vidiekom, starým a novým, väčšinovým a menšinovým, ku ktorých existencii aj my, politici, nemalou mierou prispievame. Postoj k inakosti, inej tradícii, inej skúsenosti a inému názoru vieme vyjadriť aj bez toho, aby sme siahli na slobodu a dôstojnosť iných. Stačí pri tom nezabudnúť na to, že spoločne sme súčasťou celku, súčasťou ľudskej rodiny. Stačí nezabudnúť na lásku k blížnemu, ktorá je základom rešpektu k rôznosti.

Vážení hostia, milí spoluobčania a spoluobčianky,

slovenská história je históriou plnou zápasov. Zápasu o vlastný jazyk, štátnosť, zápasu o uchovanie viery, o občianske slobody, o uznanie, o viditeľnosť. Každý z týchto zápasov prispel k lepšiemu Slovensku a bol sprevádzaný pozitívnym vlastenectvom a prebúdzaním spoločnosti. Dnes sme svedkami ďalšieho prebúdzania sa spoločnosti – politickej, občianskej, a aj tej nenápadnej a málo viditeľnej mlčiacej väčšiny. Teším sa z každej spontánnej aktivity v prospech svojho susedstva, v prospech mesta, v prospech spoločenstva. Teším sa z návratu každého občana a občianky domov na Slovensko, aj z každej iniciatívy, ktorá o to usiluje. Lebo toto prebúdzanie je hlavne o viere v krajinu, v potenciál ľudí, a v to, čo môžeme spolu dokázať. Nie je len o zomknutí sa k prekonaniu ťažkých časov. K takémuto pozitívnemu vlastenectvu sa hrdo hlásim. Som presvedčená, že máme na to robiť Slovensko každý deň o kúsok lepším. Dá sa to!

Cesta k najlepšiemu možnému Slovensku však nevedie cez žiadne príjemné skratky. To je vždy potrebné si úprimne povedať, aj v takejto chvíli. Ak sa k nemu chceme dostať, musíme celú trasu absolvovať poctivo, krok za krokom, ako občania, obyvatelia a spoločenstvo.

Veľmi si želám, aby to bola naša spoločná cesta. Aby som bola prezidentkou ľudí, ktorí už po nej kráčajú, ale aj tých, ktorí sa k nej pridajú. Aby som mohla byť prezidentkou všetkých občanov a občianok Slovenskej republiky.

Ďakujem. Köszönöm. Ďakuju šumňi. Děkuji. Paľikerav.