I toto je Slovensko a naše dediny...

Každá dedina má svoje čaro, svoje historické a kultúrne dedičstvo. O tejto malej a rázovitej dedinke rozprávali aj Radošinci v Jánošíkovi, nachádza sa priamo pod Kráľovou hoľou, jedným z veľmi známych vrchov Slovenska. Volá sa Šumiac. A tam žije nenápadný človek, ktorý ovce pása, vie hrať na desať hudobných nástrojov, veľmi pekne spieva, namiesto s ľuďmi zväčša rozpráva s Bohom a svojimi psami, ktoré strážia jeho ovečky. Jeden z tých psov sa volá Zahraj. To preto, aby vraj aj psíkovia cítili súhru hudby, bačovstva a prírody... Ale tento pán, ktorý sa Mikuláš Gigac volá, nielen, že hrá, spieva, ovečky strihá a syry a žinčicu vyrába, ale má doma niečo, čo stojí za to, a čo nemá len tak niekto nielen na Slovensku, ale dovolím si tvrdiť, že aj na svete. A paradoxom je to, že toto bohatstvo má doma, je to jeho radosť a zatiaľ sa nenašla žiadna vláda, ktorá by mu pomohla s nákladmi na to, čo obhospodaruje, chráni a zachraňuje pre následné generácie našich detí, vnukov a tak ďalej. A tak svoje bohatstvo, ktoré v tomto prípade je v krojoch, vybíjaných pásoch a hlavne zvončekoch a spiežovcoch, ktorých má doma tisíce a mnohé z nich majú viacej než 200 rokov, spravuje sám, pretože tvrdí, že jedine tak je možné toto bohatstvo zachovať. Bol som tam už niekoľko krát a vždy na mňa tento človek dal toľko vnútorného pokoja, že mu môžem iba ďakovať. Jeho povolanie je bača a so svojím synom Petrom nielen, že ovečky pásajú a obhospodarujú svoje gazdovstvo, ale aj rodinný dom a pochopiteľne aj zvončeky a spiežovce. Na prvý pohľad sú rovnaké, ale je medzi nimi rozdiel. Zvončeky sú vyrobené z plechu a spiežovce sú liate. Tieto je treba čistiť, konzervovať, kožené závesy treba konzervovať a napúšťať tukom. A samozrejme, opravovať drevenicu, v ktorej celá táto krása je uložená. Keď prídu návštevníci, tak sa hanbí vyberať vstupné, pretože toto je pre ľudí. Všetko hradí z vlastných zdrojov. Aj elektrinu, aby mohol rozsvietiť v tejto jedinečnej expozícii, tak platí sám. SĽUK a iné umelecké telesá si k nemu chodievajú požičiavať zvončeky a spiežovce na svoje vystúpenia. Ale nedarí sa mu dobre. Veľmi ho ťaží ľudská závisť, neochota obce prispieť k tomu, aby sa Šumiac a okolie dostali do povedomia aj vďaka tejto jedinečnej zbierke. Keď chcel vydať svoje CD s pesničkami tohto regiónu, povedal, že vtedy dostal jediný príspevok od pána ministra kultúry vtedajšej vlády, pána Kňažka, na to, aby mohol pesničky vydať. Ale k tomu musel predať kravu, pár ovečiek a ešte doplatiť, aby bolo na náklady spojené s vydaním. A to je všetko. Inú podporu nedostal. A to je to smutné, že týchto ľudí, ktorých si treba vážiť, si málokto všimne a málokto pomôže a podporí. Verím, že tento stav nie je konečný. V súčasnej dobe sa začala kresliť nová podoba drevenice, pripraví sa systém financovania a podporných nástrojov a verím, že tento proces bude ukončený tým, že aj náklady už aspoň čiastočne bude znášať ten, kto by sa mal o kultúru v tomto štáte starať a malo by byť v záujme tohto štátu podporovať takéto aktivity. Na fotografiách je iba časť tohto zvonivého pokladu, pretože na stovky a stovky ďalších jedinečných zvončekov a spiežovcov sú uskladnené vo vreciach. A nielen slovenské, ale aj maďarské, rumunské turecké, švajčiarske, rakúske a iné... Vážme si takýchto dedín, ľudí v nich a toho, že chránia kus histórie pre nasledujúce pokolenia. Vieme aj o malom múzeu goralských krojov pod Tatrami v jednej malej dedinke a som presvedčený o tom, že okrem týchto človiečikov je na Slovensku ešte veľa takýchto ochrancov histórie a kultúrneho dedičstva. Na záver pozdravujem týmto pána Gigaca aj jeho syna, jeho kráľovstvo pokoja a jeho kraj. Všímajte si aj Vy, vážení čitatelia, takýchto ľudí u Vás. Zaslúžia si to. Poznámka: Keďže som chcel priblížiť bežný a každodenný život týchto vzácnych ľudí, nechcel som, aby sa prezvliekali. Ich život je ťažký a v pracovnom oblečení sú rovnako vzácni ako v drahých krojoch, ktoré vlastnia a ktoré si z času na čas oblečú... Ale ľudská krása je aj v montérkach...