Hornáková: Nájsť úspešnú Rómku v súčasnej slovenskej literatúre? Nemožné…

Po napísaní môjho životného príbehu som sa rozhodla, že si spravím malý prieskum vydavateľstiev. Oslovila som niekoľké z nich, aby som zistila odozvu na môj rukopis. Na moje počudovanie reagovali dosť rýchlo.

Jeden vydavateľ sa vyjadril, že je to písané formou denníka a úryvky o pocitoch pri písaní boli vraj zbytočné. Myšlienku však hodnotil veľmi kladne a zaujali ho problémy spolunažívania v etnickej skupine. Na záver dodal: ,,Bohužiaľ, nie je to na zverejnenie.”

To ma neprekvapilo, nečakala som, že sa budú biť o príbeh rómskej ženy. Ale záver emailu ma zaujal… Vraj by to chcelo šťastný koniec.:) Nuž podľa toho som vedela, že to nečítal celé, pretože môj príbeh má dej a vôbec nekončí smutne, práve naopak.

Ďalší vydavateľ odpísal, že jedna ich autorka práve píše román na túto tematiku, čiže ma niekto predbehol…Neodolala som a odpísala im, že ak príbehy zo života Rómov píše Rómka, tak je to ok. Nik ich predsa lepšie nenapíše ako Rómka samotná. Máme inú mentalitu a vyjadrovanie, celkový pohľad atď. Trochu som však zapochybovala, kto o nás vlastne píše…

Nasledovalo ďalšie vydavateľstvo, ktoré ma prekvapilo úplne. Podotýkam, že je to dosť veľké a známe vydavateľstvo, preto som ocenila, že reagovali rýchlo. Odpísali, že ide o moje spomienky, až na to, že ich napísala rómska žena, ale iba pre tento samotný fakt nemôžu román vydať. Spomienkami ich doslova ľudia zaplavujú. A teraz čítajte! Vydavateľstvá vydávajú umeleckú a náučnú literatúru, príbehy ľudí niekedy ozajstných osobností a niekedy postáv spod reflektorov. Čitatelia si iné príbehy vraj nekúpia…

Nuž tak mi napadlo, keď mi odpísali, že je to veľmi kultivovane napísané, naozaj to nie je na vydanie? Na vlastnej koži som zistila, ako to majú dnešní autori ťažké, bez rozdielu farby pleti. Ak teda chcú naozaj preraziť so svojim dielom. Ale necítim vôbec sklamanie alebo zlobu. Práve naopak. Vďaka odpovediam viem, že ten môj príbeh je hodný pre vydanie. Ak by nebol, tak by sa k tomu nevyjadrili ani z časti pozitívne.

Hoci nie som žiadna celebrita a ani Rita, nežiarim spod reflektorov, som spokojná žena a za svojimi myšlienkami si stojím. Viem veľmi dobre, že práve my, ženy, si radi prečítame životné príbehy obyčajných ľudí a fakt poznám málo takých ľudí, ktorí čítajú knihy o živote celebrít. Odpovede vydavateľstiev ma preto ešte viac pohnali vpred.:) Vtedy som si povedala, že napísať klasický ženský román nie je žiadna veda, ale napísať o svojom živote je to najťažšie. Na skúšku som teda napísala i ženský román a čuduj sa svete! Ponuka prišla od dvoch úspešných vydavateľstiev. Povedala som si, prečo nie? Ak je toto cesta, aby sa Rómka dostala do povedomie slovenskej literatúry cez ženský román, ktorý nie je o Rómke, tak to využijem. Pretože ten tretí, ktorý im pošlem bude znovu len o Rómke, ženský "rómsky" román. Nájsť totiž úspešnú Rómku v dnešných románoch je nemožné! A úžasné by bolo, keby bol preložený aj do rómskeho jazyka. Nájsť totiž úspešnú Rómku v dnešných románoch je nemožné!

Ako čokoláda

(úryvok z románu)

(úvod)

„Ako čokoláda? Prečo čokoláda?“ spýtal sa ma manžel, keď som sa konečne odhodlala napísať o sebe, o živote obyčajnej ženy. Oprava... nie obyčajnej ženy, ale ženy-Rómky. „Lebo ma to dokonale vystihuje, preto. Ty tomu nerozumieš,“ mávla som rukou a usmiala som sa.

„Načo píšeš o sebe? To radšej napíš to druhé. Písať o sebe je hlúpe,“ pokrútil hlavou.

Nemyslím si, že písať o sebe je hlúpe, ak tým chcete niečo ľuďom povedať. A ak to beriete tak, že to možno pomôže niekomu v hľadaní svojej identity a zaradenia sa do tejto spoločnosti. Niekedy si jednoducho poviete, že niektoré životné situácie  chcete dať na papier, podeliť sa so svojimi  zážitkami s ľuďmi, ktoré si po prečítaní povedia: „Presne viem, aké to je byť Rómom.“ Alebo si niekto biely povie: „Tak takto to prežíva a cíti Róm?“

Mávala som dni, keď som sa cítila šťastná. Povedala som si... mám všetko. Milujúceho manžela, domov, strechu nad hlavou, som zdravá. Toto sa striedalo s obdobím, keď som sa sama seba pýtala, či mi to stačí. Nechcem viac? Je toto skutočne to, čo som chcela v živote dosiahnuť? Napriek tomu, že máme všetko, človek je tvor, ktorému stále niečo chýba. Môžeme mať všetko a predsa nič... až po určitom úseku svojho života objavíme jeho skutočnú hodnotu.

A ja som ju objavila.

Veľmi rada som od detstva čítala knihy a písala poviedky.  Oddávala som sa do ríše fantázie. Bola som vtedy tam, kde som chcela byť, ďaleko od spolužiakov. Niekde, kde nik neriešil to, že mám tmavšiu pokožku, kde sa mi nik neposmieval. Mojim snom bolo raz napísať knihu.

Keď som sa konečne rozhodla, že je načase si splniť svoj sen, sadla som si jedného večera k počítaču, otvorila som si prázdny list a premýšľala som, o čom by to malo byť.

Mala som v pláne napísať román o láske, ktorý začína dosť tragicky. Zrejme by ten začiatok zaujal skôr mužskú časť.

Napísala som pár kapitol a keď som sa pozrela na hodiny, bolo už niečo po polnoci. Na druhý deň som si ich znovu prečítala a začala som hľadať niečo na internete k téme, ako písať knihu, čoho sa vyvarovať. Náhodne som klikla na stránku úspešnej slovenskej spisovateľky a zaujala ma prístupom pomôcť ľuďom, ktorí sa snažia písať.

„Skúsim jej to poslať. Hm?“ spýtala som sa manžela, ktorý prvýkrát v živote čítal môj výtvor na papieri a mal niekedy obrovskú trpezlivosť s mojimi nápadmi, aj keď priznávam, nie vždy boli originálne. Povedala by som... skôr impulzívne, tak ako to my Rómovia občas jednáme.

„To ja neviem, ja sa tomu nerozumiem,“ zasmial sa s iróniou v hlase a naďalej sa oddával odpočinku na gauči.

Keď som email odosielala, povedala som si, že tá osoba mi zrejme ani neodpíše, ale nemala som čo stratiť. K tomu som dačo napísala o sebe, aby mala o mne predstavu. Nemám rada pocit, že neviete, kto je na druhej strane. Ľudia si už i tak nie sú blízki,  ako kedysi.

Potrebovala som vedieť názor cudzieho človeka, niekoho, kto tomu rozumie. Po pár dňoch mi prišiel email a ja som dychtivo čakala, čo odpísala. Príbeh ju zaujal, aj keď nemá veľmi rada detektívky a má akýsi rešpekt pred zlými vecami, ktoré si môžeme nechtiac privolať.

Keď si však prečítala o mne, navrhla mi, aby som začala písať o mojom živote, pretože sa jej zdal zaujímavý spôsob môjho života. Práve komunikácia s ňou a o mne, ma posunula vpred a začala som písať  a tvoriť prvé vety.

Písať o sebe je veľmi ťažké, pretože dávate na papier seba, svoj život. Nie vždy je ľahké napísať celú pravdu, či už kvôli svojej rodine, ktorá sa obáva, aby ste tam nenapísali viac, ako treba, alebo  kvôli priateľom aj  nepriateľom. A tiež aj kvôli sebe. Máte problém o sebe napísať niečo negatívne a aj to chce istú odvahu. Ale ľahšie v tom, že si nemusíte vymýšľať a píšete to, čo ste zažili na vlastnej koži.

Pôsobila na mňa, ako balzam na dušu a vždy keď mi napísala, tak som sa cítila, ako keď pacient dostane liek proti bolesti.  Nejde o hladkanie ega a ani strojené pochvaly, takto to jednoducho cítim. Moju romantiku s kriminálnou zápletkou, som dala do šuplíka, napokon veď ma tam počká. A začala som teda písať o sebe.

Bez očakávania, či to zoberie nejaké vydavateľstvo, alebo to zostane doma v tom šuplíku a prečíta si to raz moje dieťa, či niekto z rodiny po rokoch. Áno, tajne verím, že sa možno stane naozaj zázrak a splní sa mi tento sen. Nie kvôli sebe, ale kvôli ľuďom, ženám, ktoré možno práve týmto prechádzajú, alebo prechádzali, pre ľudí, ktorí sa cítia nejakým spôsobom „iní“ od štandardu tejto spoločnosti, kde niekto rád škatuľkuje a vytvára akési nezmyselné pravidlá alebo nasádza nejakú normu, podľa ktorej by mal človek vyzerať, ktorý je hoden do dnešnej spoločnosti.

Preto o tom píšem a želám si, aby ľudia nabrali iný pohľad na svet, chcem dokázať, že svet naozaj nie je len čiernobiely, ale plný farieb. Ľudia by sa nikdy nemali deliť podľa farby pleti, ani podľa vierovyznania, či sexuálnej orientácie. Tak otrepaná veta v dnešnom PEACE svete a stále reálne ďaleká...

Hoci ma môj „biely“ manžel miluje takú aká som, nikdy nepochopí, čím prechádzame vo svojom živote a že niekedy sme sa museli snažiť dvakrát viac, ako gadžovia.

A tak začalo moje písanie. Začínam 8. septembra 2011 pri šálke kávy a dopekaním mäsa v trúbe pre manžela, ktorý sa už nevie dočkať dôchodku a o chvíľu príde z práce. Vonku je pochmúrne počasie a dažďové kvapky začínajú tancovať po obloku.  Čas  ako stvorený na písanie.

pokračovanie na budúce...