Falošné prísahy (Nechala syna zavrieť, potom banovala)

V byte rozvedenej pani Lívie v Galante bolo denno-denne zle. Už dospelý syn Vlado pil a fetoval. Mladé dievčatá a ani nič iné ho nebavilo. Keď si niekde zohnal peniaze, ešte sa to s ním dalo vydržať, pravda, okrem počúvania sprostých a pomätených rečí. No len čo mu chýbali prachy na drogy, bol ako besný. Najviac útočil na svoju matku. Nadával jej, vynucoval si každý cent na svoju dennú „poživeň“ a keď sa matka zdráhala, kopal do nábytku, rozbíjal taniere, vyhadzoval hrnce na chodbu a len-len, že matku nezačal aj biť. Tá, chúďatko, pracovala ako výčapníčka v neďalekom hostinci a vždy sa triasla, keď si pomyslela, čo ju doma čaká. Synovi sa, pravdaže, do roboty nechcelo, a napokon, kto a kde by to takéhoto aj chcel? Sama matka ledva stačila vyplatiť mesačné náklady na byt a živobytie, nehovoriac už, že do domácnosti treba nakupovať aj veci dennej potreby. Nebolo dosť, čo bola ohučaná z opilcov, bezdomovcov a darmožráčov z krčmy, ešte musela znášať aj vyčíňanie svojho syna. Nečudo, že sa ambulantne psychiatricky liečila. Občas ju prišiel domov navštíviť bývalý muž, ktorý býval so svojou družkou na druhej strane okresu. Ani on na nič dobré nevyzeral a nos mu svietil ako červená lampa pred erotickým salónom. Aj ten len pýtal, ako keby mala banku s peniazmi. Niekedy prišla sestra, tá sa ju snažila pochopiť, ale čo aj ona zmohla? Len ju poľutovala. Ostro sa síce pustila do Vlada, ale to bolo hádzanie hrachu na stenu. Jej výčitky i prosby ho zaujímali ako vlaňajší sneh. Vo svojom vystrájaní pokračoval každý deň a bola to len otázka času, kedy sa niečo stane. Lívii raz praskli nervy, a keď syn zasa vystrájal, zatelefonovala na políciu. V krátkosti povedala, čo jej syn sústavne robí, a dodala: „Aj teraz mu asi šibe. Kope do kredenca a zobral kuchynský nôž. Vyhrážal sa s ním, že ma zabije. A to nie je prvý raz. Prosím vás, príďte a urobte so synom poriadok, lebo sa bojím, že to hovädo ma zabije!“ Policajti prišli. Syna Vlada zobrali a Líviu predvolali na výsluch. Ešte krátko predtým, než začala vypovedať, prisahala, že bude hovoriť len pravdu, čistú pravdu a nič nezamlčí. Je si vedomá, že keby klamala, bude stíhaná za krivú výpoveď. Bola by prisahala aj tisíckrát, len aby sa syna konečne zbavila. Celá sa triasla a úpenlivo plakala. Museli jej dať vodu a studený obklad na čelo, aby neodpadla. Syn sa už domov z polície nevrátil. Policajti vypočuli aj Líviinu sestru a tá potvrdila, že videla a počula, ako sa syn mnohokrát vyhrážal. Jeho otec, bývalý Líviin manžel, to až tak nepotvrdil, ale povedal, že syn je ničomník a robí matke zle, najmä tým, že jej surovo nadáva a berie z domácnosti veci, ktoré bez vedomia matky predáva, aby mal na drogy. Líviu si predvolal aj prokurátor. I tu prisahala, že syn sa jej vyhrážal zabitím a útočil na ňu kuchynským nožom. A tak syn putoval do vyšetrovacej väzby. Bol tam už dosť dlho. Nešťastná matka rozmýšľala, ako sa tam má a či mu tam nie je, chudákovi, zle. Čím ďalej, tým viac ju hrýzlo svedomie, že matka dala za mreže jediného syna. To by sa asi nemalo robiť. Keď sa pýtala na polícii, koľko tam bude, odpovedali jej, že určite veľmi dlho. „Veď ste to, pani, chceli, nie? Určite je vám už lepšie.“ Neodpovedala. Odchádzala smutná, so zveseným nosom. A trápila sa ešte viac. Sestre sa zdôverila: „Dala som syna zavrieť, a bez príčiny. On sa mi nožom nevyhrážal... Keby som vedela, že bude zatvorený tak dlho, určite to neurobím...“ „No, to je teda ohromné, ty ťava. Tak prečo si ho udala?“ „Vieš, už som nevedela, čo s ním robiť. Chcela som sa ho zbaviť, to je pravda, ale nevedela som, že ho dajú za mreže na dlho. A dokonca za to, čo neurobil. Len mi liezol už na nervy.“ „Lívia, ty si krivo vypovedala. Ty si klamala, Bože môj!“ Lívia plakala a mohla plakať azda aj do odkvapovej rúry, lebo plač nemal konca-kraja. Obe rozmýšľali, čo ďalej, ako to urobiť, aby sa Lívii nič nestalo a aby Vlada spoza mreží pustili domov na slobodu. Nuž a vymysleli, že Lívia napíše sudcovi list a pekne sa mu ako milujúca matka dieťaťa ku všetkému prizná. Nech už bude, ako bude. Asi o mesiac sa konal riadny súd. Predvolali naň nielen Vlada, ale aj všetkých, ktorí vypovedali doteraz: Líviu, jej bývalého muža i jej sestru. Vlado od samého začiatku tvrdil, že matke sa s nožom nevyhrážal, iba jej nadával, ale vraj na to boli obaja už zvyknutí. Jeho matka ledva stála na nohách. Na súdnom pojednávaní jej sudca dovolil, že môže piť minerálku, lebo tvrdila, že jej je tak zle, že môže odpadnúť. Súd dokonca určil Vladovi aj obhajcu. Líviu zavolali do ohrádky vypovedať. „Dva razy ste prisahali, že hovoríte pravdu. Teraz budete prisahať tretí raz, že vtedy ste dva razy klamali?“ spýtal sa sudca. Neodpovedala. Zadúšala sa plačom a mokla slzami. Napokon prisahala. Súdna sieň tŕpla, že za mreže pôjde aj Lívia, ale súd sa napokon po novom vypočutí svedkov, a najmä Vlada, rozhodol, že síce uznal Vlada za vinného, ale hneď ho pustil na slobodu s tým, že už stačilo to, čo si odsedel. Lívii sa nestalo nič. Môžeme si iba domyslieť, že v tomto prípade bol súd až veľmi milosrdný. Rozhodnutie súdu sa však nepáčilo Vladovi. Podľa svojho presvedčenia sedel bez príčiny a súd ho mal spod obžaloby celkom oslobodiť. Po návrate na slobodu sa Vlado vôbec nezmenil. Bol a ostal taký ako predtým. Matku si nevážil a o prácu nemal záujem. Mama ho už nešla udať na políciu, ale skromne, v tichosti a s bolesťou sa vybrala dobrovoľne na liečebný pobyt na psychiatriu.

(Pokračovanie)