Expedícia Moldavia - Podnestersko - Ukrajina 2015: časť 3. - ukrajinská Odessa

Výjazdom z Moldavie cez Podnestersko sa dostávame na ukrajinskú colnicu, kde nás čaká absolvovanie povinnej "bumažkovej" jazdy. Vojačik pri prvej závore nám dáva potvrdenie, ktoré nám orazí pasová kontrola, následne colná kontrola (to aby sme sa náhodou z colnice nevyparili). Procedúry pri kontrole auta a dokumentov z požičovne sú už pre nás viacmenej štandardné, zmluvu s požičovňou prevetrávajú zo všetkých strán. Ba dokonca sa im nepozdáva ani môj čerstvo vydaný pas. Vo vnútornom vrecku bundy mám v zálohe svoj starý cestovný doklad, ktorý je síce platný ešte dva roky, no nie je v ňom už miesto na väčšie množstvo ďalších pečiatok s tým, že by sa navzájom neprekrývali. Jednoducho je vyrazítkovaný celý. Zatiaľ ho však neukazujem, keďže tuším, že tak ako na ostatných colniciach tak aj na tejto sa skôr jedná o hľadanie dôvodov či komplikácií s účelom vymámiť nejaký ten finančný úplatok pre mužíčkov zákona chrániacich vojnovým konfliktom zmietanú Ukrajinu.

Moja úvaha bola správna, vidia, že sme ťažké husi na šklbanie a keďže naozaj máme všetko v súlade s predpismi Ukrajiny - dokonca vysoko nadštandardne  (hasiaci prístroj máme v aute taký, že by stačil na menší trajekt a lekárničku podnikovú pre 30 osôb) - tak asi po hodine nám umožňujú colnicu opustiť. Pri poslednej rampe orazítkovanú bumážku odovzdávame ďalšiemu zelenému mužíčkovi so samopalom na pleci a ideme si užiť preslávené ukrajinské cesty.

Do Odessy, ktorá je jedným z najväčších prístavov Čierneho mora, tretím najväčším mestom  a významným geopolitickým mestom Ukrajiny smerujeme po ceste medzinárodného významu, ktorá by aj pri mizérii na našich cestách nebola označená vyššou triedou ako je trojka a aj to by sa regionálny politik snáď aj trošku červeňal. S odstupom času však túto cestu považujeme za diaľnicu, nakoľko medzi Odessou a Izmailom sme zažili skutočný ukrajinský tankodrom. Ale o tom neskôr.

Do Odessy vchádzame neskoro popoludní, vlastne už večer. Máme vytipované nejaké hostely, preto sa navigáciou nechávame viesť v presvedčení voľby najkratšej a najlepšej trasy k prvému z nich. Navigácia trasu síce najlepšie nezvolila (nedobrovoľne si robíme prehliadku dosť odľahlých a zapadnutých častí mesta), zato baby hostel zvolili vhodný. Úroveň hostelu s jeho lokalizáciou vysoko prevyšuje sumu pýtanú na osobu a noc. Povedané inak, sme v bočnej uličke niekoľko sto metrov od prístavu a slávnych Potemkinovych schodov a to za 6 Eur na osobu a noc.

Prvú noc využívame na oddych a hneď ráno 6. apríla ideme obzerať krásy Odessy. Smerujeme k hlavnému lákadlu - Potemkinovym schodom, ktoré sú lemované množstvom predajcov rôznych suvenírov, ale aj vyznamenaní - zjavne originálov, mincí či dokonca historických pečatidiel. Tu si meníme aj ukrajinské hrivny,je zaujímavé vidieť vekslákov pri práci 25 rokov po revolúcii ako u nás tak v ich krajine.

S časťou skupiny ideme popri múzeách a rôznych ďalších historických budovách hlbšie do historickej časti Odessy obdivujúc neskutočne hodnotné budovy a pekne upravené námestia. Chudobné autá chudobných odessanov striedajú skutočne luxusné mašiny nepochybne zámožných ľudí a novozbohatlíkov parkujúce ako inak - na chodníku. Asi po hodine krátko pred obedom ma zaujala sushi reštaurácia, čo ma donútilo od skupiny sa odpojiť a ísť vyskúšať nejakú tú obľúbenú špecialitu. Najedol som sa za pár peňazí a vraciam sa k Potemkinovym schodom, kde si dávam horúci punč a nechávam si urobiť portrét od pouličného umelca. Pravdupovediac skôr mu chcem dať zarobiť keďže mi ho je dosť ľúto, nakoľko už hodnú chvíľu sedí uzimený v parku čakajúc na nejakého turistu. Partia sa teda po nakúpení pamätných magnetiek a nejakých ďalších suvenírov rozpŕchla podľa vlastných záujmov a rozišli sme sa rôznymi smermi. Ja teda po dobrom obede využívame lanovku idúcu popri Potemkinovych schodoch a smerujem do Morskeho Vokzalu, čo je po našom námorný prístav. Babuška v lanovke pýta nejaké šestáky za zvezenie, žiaľ nemám drobné a tak neváha sa s lanovkou vrátiť späť na zastávku, aby ma poslala pešo. No, cítim sa ako uplný  idiot. Zbytočne mám zamenené peniaze v hodnote jej mesačného platu, drobné 2 Hrivny na lístok mi chýbajú. V rozhodnutí vyhodiť ma z lanovky ju zabrzdila stará dôchodkyňa, ktorá lístok zatiahla za mňa. To sa cítim ešte blbšie, preto na konečnej zastávke tohto v podstate výťahu bežím do najbližšieho obchodíku so suvenírmi, kupujem vzduch z Odessy uzatvorený v konzerve, dokonca s hologramom a certifikátom, čím rozmieňam väčšiu bankovku a o zlomkrky sa vraciam k zastávke, ktorú dôchodkyňa práve chce opustiť. S poďakovaním jej vraciam asi 5 násobok požičanej čiastky a spokojný pokračujem do prístavu. Ešte jedna fotografia na schody - vyzerajú naozaj veľmi strmé a veľmi dlhé - a ponad železničnú trať prichádzam do prístavu. Prístavná budova zíva prázdnotou ako bratislavské letisko mimo sezóny, takže veľa na obdivovanie nenachádzam. Na veľkom móle, kde je postavený aj hotel Odessa prefukuje studený vietor, preto historické artefakty vystavené na obdiv návštevníkom prezerám zrýchlene tak, ako aj zrekonštruovaný kostolík. Ako inak končím v najbližšej reštaurácii s morskými špecialitami, kde si objednávam upečené ryby a vybavujem niekoľko telefonátov domov. Ryby sú pripravené výborne a chutia uplne úžasne. Vlastne, kde by nechutili výborne, keď nie v reštaurácii na brehu Čierneho mora?

Lubužnícky si vychutnávam špecialitu a hľadím na maják a zakotvené nákladné a osobné lode. Pre mňa suchozemca to je vždy určitý rituál a opakujem ho vždy a všade kde túto možnosť mám.

Na spiatočnej ceste je v budove prístavu konečne otvorená aspoň trafika. Tam si kupujem niekoľko pohľadníc Odessy a vraciam sa do hostelu  Maják. Idem po úplne inej trase ako ráno a mám teda možnosť vidieť prístav zvrchu a spoznať ďalšie zákutia starobylej Odessy. Zaujalo ma oceľové srdce plné zavesených pamätných zámkov od návštevníkov Odessy (prinesiem samostatný článok). Zámok síce pri sebe nemám, no na voľnú časť veľkého srdca lepím aspoň expedičné samolepky. Z hostelu si beriem notebook a sadám si v najbližšej reštaurácii, inak neskutočne štýlový podnik - ktorý by som uvítal aj u nás - pripájam sa na wifi a idem popozerať, čo sa nové deje vo svete. V tomto podniku budeme následne spoločne aj večerať.

Hostel Maják je útulné ubytovacie zariadenie ktoré vybrali kolegyne zo "zájazdu". Na izbách sme síce viacerí, no sú čisté a to vrátane spoločnej sprchy a toaliet. Priestranná kuchyňa a vstupná miestnosť plná odložených topánok - hostel je plný väčšinou mladých študákov či batôžkárov. Atmosféru babičkynej izby dotvára tlstý, no prítulný kocúr Míša, ktorý sa bez preblémov producíruje pred objektívom fotoaparátu.

Večeriame vo výbornej a štýlovej reštaurácii asi 50 mestov od hostelu. Tu robíme aj poradu s plánami na ďalšie dni. Máme možnosť dokonca aj vyhotoviť fotografie v rovnakých tričkách potlačených logom expedície, ktoré sme pre túto príležitosť objednali. Na ceny jedla a pitia zásadne nepozeráme. Pri kurze  25 Hrivien za Euro to fakt nemá zmysel. A to sme prišli zopár týždňov potom, kedy bol kurz  40 Hrivien za Euro. Tak to by bola sila...

Odessu opúšťame po dvoch nociach ráno a smerujeme do Izmailu. Ešte zastavujeme na konci mesta a nechápavo sa pozeráme na krivé koľaje, po ktorých si to šinú električky plné cestujúcich. Tak trochu banujeme, že sme sa nepreviezli...

NEkvalita cesty to však kompenzuje. To si však vyžaduje samostatný článok plný fotografií rozbitých ciest, ktoré u nás (zatiaľ) len tak ľahko nevidieť...