Expedícia Moldavia - Podnestersko - Ukrajina 2015: časť 1. - Moldavsko

Po niekoľkých predchádzajúcich stretnutiach a dôkladných prípravách sme na cestu dlhšiu ako 3000 km naplánovanú na 7 dní vyrazili v popoludňajších hodinách 02. apríla 2015. V bielom Peugeote z autopožičovne sa spolu s batožinou uložilo 9 ľudí, ktorí sa v podstate všetci prvotne poznali výlučne cez Seredonline, Reporter24, Bratislavalive prípadne portál majko.sk.

V Komárne sme prekročili štátnu hranicu SR, pokračovali sme cez celé Maďarsko do východnej časti Rumunska a cez Satu Mare a Baja Mare sme sa priblížili k prvému problému expedície. Viacmenej snehová kalamita a snehová víchrica v rumunských Karpatoch spôsobila, že prvú noc sa nám jeden z najťažších hroských prechodov prekonať nepodarilo. Neboli sme sami. Množstvo skrížených kamiónov a prakticky všetky osobné autá čakali na zlepšenie počasia prípadne ranné prepluhovanie horského prejazdu. My sme sa vrátili asi 40 km späť na jednu z benzíniek, kde sme sa snažili nájsť možnosť obchádzky, čo nám však jeden z pracovníkov obsluhy vyhovoril, nakoľko najbližšia možnosť s viacmenej 100%-ným vyhnutím sa Karpatom by znamenala ísť niekde v oblasti takmer Srbska popri Dunaji, čo však neprichádzalo do úvahy. Do rána sme počkali na benzínke a po zakúpení snehových reťazí v prvom otvorenom obchode sme sa opätovne vydali zdolávať zasnežené rumunské Karpaty. Murphyho zákony a naša viera v rumunských cestárov fungovali úplne perfektne, v dopoludňajších hodinách sme horský prechod prekonali bez väčších problémov. Odmenou za ťažkú noc nám bolo tradičné caffe v kaviarni jednej z ďalších čerpacích staníc.

Neďaleko za prekonaným horským prechodom sme obišli vyvrátený kamión mimo cesty. Vzhľad kabíny a počet záchranárov odpratávajúcich následky dopravnej nehody napovedal, že vodič sa mal v nočných hodinách radšej rozhodnúť podobne ako my. Celou cestou sme míňali desiatky viac či menej vybudovaných dediniek a pomaly no isto sme sa po pomerne kvalitných cestách blížili k hraniciam Rumunska (teda aj Euróskej únie) s Moldavskom. Prechod hranice do Moldavska zodpovedal faktu, že vstupujeme do jednej z republík bývalého Sovietskeho zväzu. Kontrola trvala zhruba 2 hodiny a obišla sa bez tradičných úplatkov, ktoré nepochybne boli zo strany niektorých kontrolujúcich očakávané. Kvalita ciest v Moldavsku sa výrazne zmenila - samozrejme k horšiemu. Počas prvých kilometrov v mimoriadne zlom počasí sme stihli naštudovať nielen vizáž iba chvíľu predtým zamenených moldavských peňazí, ale aj prísť na to, že využívať skratky cez bočné uličky sa v tejto krajine zrovna neoplatí. V každom prípade druhé vážne prekvapenie na sebe nenechalo dlho čakať. Iba niekoľko kilometrov od hraníc na totálne rozbitej ceste do hlavného mesta Kišiňova, po prvotnom pocite, že auto prišlo o tlmiče, sme prišli na to, že v tomto nepríjemnom počasí musíme vymeniť totálne zlikvidovanú ľavú zadnú pneumatiku. Ohľaduplnosť okolo idúcich vodičov bola úplne úžasná, čo neurobil neustály silný dážď, to dorazili svojou rýchlou jazdou po blízkych jamách plných vody. Do Kišiňova sme dorazili vo večerných hodinách s meškaním oproti plánu cca 8-10 hodín.

Stretli sme sa s našim kontaktom v tejto krajine, ktorý nám zabezpečil prvú noc ubytovania v slušnom hoteli a odporučil dobrú reštauráciu, ktorá aj v týchto hodinách bola schopná priamo na hotel doviesť množstvo jedla pre 9 hladných a cestou utrmácaných krkov.

Druhý deň hneď ráno sme sa venovali zabezpečeniu náhradnej pneumatiky v jednom z najbližších servisov. Následne sme si prezreli mesto - toľko otázok zo strany policajtov čo a prečo fotografujem som doteraz nezažil v žiadnej krajine. Treba však povedať, že boli slušní a zahrať turistických zvedavcov z našej strany nebol problém. Prehliadku centra mesta a niekoľkých historických pamiatok sme zakončili na trhu, kde sme sa aj veľmi dobre najedli, následne sme sa presunuli do hostelu s ubytovaním za 6 Eur na noc/1 os. s akceptovaním 12-tich spolunocľažníkov na izbe. Hostel však bol čistý, útulný a svojim spôsobom originálny. Samozrejme, že nás zaujala "recepčná", ktorú sme si hneď na úvod pomenovali Nastenka z Mrázika s tým, že nielen slovenské dievčatá sú naozaj pekné.

O 16. hod. sme navšívili svetoznáme najväčšie podzemné vínne pivnice Cricova minimálne v Európe.  Napriek tomu, že nie som odborník na víno, tu som si malú degustáciu neodpustil - kedy sa človek znovu dostane desiatky metrov pod zem medzi desiatky tisíc sudov a fliaš kvalitného vína, medzi ktorými sa presúva mikrobusmi ?

V tejto pivnici majú archívne vína najznámejší ľudia na svete. Spomeniem napr. Vladimíra Putina a nám bližších mien Miloša Zemana či Angelu Merkelovú. Na portrétoch vo vstupnej hale do archívov sme medzi najvýznamnejšími návštevami pivníc našli Jurija Gagarina ale aj napr. fotografiu Eduarda Kukana. Netreba zrejme pripomínať, že práve turistika za kvalitnými vínami a koňakmi do tejto oblasti môže byť naozaj zaujímavým motívom pre ďalších ľudí.

Vo večerných hodinách sme sa ešte raz stretli s našim kontaktom, majiteľom cestovnej agentúry a vyhodnotili sme možné formy spolupráce do budúcnosti. Zároveň sme prijali niekoľko odporúčaní ohľadom návštevy Podnesterska, ktoré je zamozvanou a nikým neuznanou republikou oddeľujúcou Moldavsko od Ukrajiny v smere na Odesu.

Ďalší deň hneď ráno sme vyrazili smerom na Tiraspol. Do socializmu z čias bývalého Sovietskeho zväzu sme vstúpili po ceste míňajúc vojenské stanovište ruskej armády, ktorá tu má základňu. Pozostávalo z betónových zátarasov na ceste, vojakov so samopalmi v rukách a obrneného transportéra a ďalšej bojovej techniky v zákopoch popri nej. Hneď nám bolo jasné, že svet je ešte stále rozdelený ideologicky a sú miesta, kde to je aj dostatočne vidieť.

O našom vstupe do tejto nikým neuznanej krajiny s vlastnou zástavou (kosákom, kladivom a hviezdou na nej), vlastnou menou, policajtami i samosprávou a nezabudnuteľným zapísaním sa do histórie tejto colnice jedným z členov našej expedície si povieme v ďalšej časti nášho cestopisu.