Evanjelici v Košariskách a Pavel Štefánik

Evanjelici v Košariskách vzdali hold Pavlovi Štefánikovi, svojmu prvému farárovi

    Ak spomeniete Slovákovi meno Štefánik, zarezonuje mu v mysli asi najviac náš astronóm, štátnik Milan Rastislav. V našom regióne už skôr blysne mysľou aj meno jeho otca Pavla Štefánika. A práve jeho osobnosť sa skloňovala najčastejšie v príhovoroch a na jeho počesť v Košariskách v dňoch 4. a 12. októbra 2014, keď sa tu usporiadali dve podujatia pri príležitosti 170. výročia narodenia tohto prvého kňaza, ktorý v obci pôsobil.

    Počas prvého z nich priniesla svoj hudobný darček skupina Zoe. Toto komorné teleso  tu má už svoju tradíciu, spájajúcu sa práve so štefánikovským rodom. Tohtoročnú v poradí už tretiu spomienkovú koncertnú kyticu kvarteto uvilo zo skladieb velikánov klasicizmu a romantizmu. Po krátkom príhovore pani farárky Durcovej a predstavení hostí, najmä z nórskeho, írskeho a holandského veľvyslanectva, ste sa postupne museli chtiac-nechtiac preniesť do dávnych hurbanovských čias, v ktorých sa „oslávenec“ narodil.

    Na začiatku svojho predstavenia rozihralo srdcia poslucháčov Divertimento D dur od Mozarta, ako to vie len malé dieťa. Chvíľu ste si mohli živo predstaviť, ako sa štvorročný Paľko strhne uprostred chlapčenskej hry a ponáhľa sa až do lesov vítať s malou drevenou „šabľou“ povstaleckých dobrovoľníkov. Tí ho neskôr spiaceho odovzdali do rúk vystrašenej matke Ľudovíte, rodenej Šulekovej. Tá veru v týchto ťažkých časoch prežila aj smrť svojich dvoch bratov Vilka a Ľudka,martýrov Slovenského povstania.Hrdinská národná obeť mučeníkov, ktorí nežobrali o milosť, ešte prehĺbila rodovú tradíciu. Hry detí na francúzsko-ruskú vojnu dokazovali ich  sympatie aj k ,,slovanským bratom”, ktorí porazili Napoleona.

     Aj školák Paľo, odchovanec ešte nepomaďarčených domácich škôl, túto tradíciu neporušil. Radšej si odtrhol „skyvu chleba“ od úst, aby sa nasýtil duševným pokrmom,  miloval totiž knihy a literatúru. Neskôr ho kvôli národnému  presvedčeniu spolu s priateľom  Štefanom Fajnorom (budúcim krstným otcom syna Milana) a inými vylúčili z bratislavského, vtedy prešporského ústavu.

   Túto časť života v koncerte podčiarkli dve krásne hudobné ukážky: Intermezzo z Mascagniho opery Sedliacka česť a Brahmsov Uhorský tanec č.5.  Len vďaka Hurbanovi, svojmu krstnému otcovi, absolvoval teologické štúdiá na viedenskej a rostockej univerzite. Stále oduševnene písal do Národných novín, nekloniac hlavu pred ničím. Ba práve naopak snažil sa vyburcovať, povzbudiť obyčajného človeka, najmä v boji proti odrodilstvu.  

    Svet študentskej a čoskoro manželskej lásky nám priblížilo Largo z Dvořákovej Novosvetskej symfónie a jeho Humoreska. Síce nekompromisný v národných článkoch, ale ohľaduplný, keď tvoril svoje intímne básne. Zamilovaný mladík ich neuverejňoval, lebo sa dotýkali jeho citov voči dievčine, ktorú si nesmierne vážil a ktorú spoznal ako spriaznenú dušu. Navyše ich viazalo podobné národné myslenie i tradície.Tu v myjavskom prostredí u evanjelického farára Ladislava Vannaya, manžela sestry Antónie, sa stretávali. Do Albertíny, dcérykapitána slovenského dobrovoľníckeho zboru rokov meruôsmych, neskôr brezovského notára Samuela Jurenku,sa ako sedemnásťročnej zaľúbil najskôr myjavský kaplán, neskôr prvý košarišský kňaz Pavel Štefánik. Z veseléhopeknéhomyjavskéhodievčaťaBertínkys gaštanovými vlasmi a výraznými modrými očami sa stalao rok pani farárka, s ktorou sa lúčilia ktorú s láskou vyprevádzaliMyjavčania v ichsvadobný deň 4. júla 1871.Vítaliizamilovalisi ju aj Košarišťania.Aj vďaka nej -  pokračovateľke Anny Koléničky – samohli u nich uskutočňovať návštevyslovenskej inteligencie, z ktorých samozrejme najvzácnejšie boli návštevy  J. M. Hurbana.

     Tak tklivo i radostne zároveň pod prstamihudobníkov ako zaznieval Montiho Csardas,plynul aj život Pavla Štefánika. Tri z dvanástich detí museli s manželkou pochovať pre vtedy neliečiteľné choroby, ťažko zbierali peniažky na školy tých žijúcich, ale rodina, známi i cirkevníci im boli oporou.

    S Ravelovým Bolerom ste dokázali vnímať Štefánikainak, ako obyčajného človeka s rôznymi koníčkami. Obraz náruživého poľovníka, ktorému v pracovni visela vždy puška, sa akosi vymyká z predstavy prísneho kňaza. Vďaka ,,pachovej stope” si košarišského ,,dedenka” neskôr zamilovali i vnúčatá. Táto zmes vône dlhodobo používanej kožušiny a zápachu cigaretového dymu v nich vyvolávala(podľa spomienok vnučky Zorky Varsikovej po dcére Elenke) doslova nežnú nostalgiu, intímny charakter a arómu domova, lebo napriek všetkému zostával vždy verný svojej rodine...

    Akosi symbolicky koncert, uskutočnený najmä vďaka reštaurácii U Juhása,  zavŕšila skladbaEugena Suchoňa Keď sa vlci zišli. Veď právevtedy si s ním zahral osud, keď ho jeho Pán povolal uprostred vášňami rozbitého sveta tesne pred Veľkou vojnou, ktorú jeho syn Milan na jeho pohrebe v apríli 1913 predpovedal a pomohol ukončiť.

    Nepriamym pokračovaním spomienok boli nedeľné bohoslužby 12.októbra, v ktorých Košarišťania spolu so svojou pani farárkou dôstojne ukončili túto spomienku. Okrem hlavnej kázne, prednesenej biskupom Západného dištriktu ECAV Milanom Krivdom a poukazujúcej na zmysel pre spravodlivosť, ktorej sa počas celého života držala táto nielen kňazská, ale i národná osobnosť, odznelo viacero prívetov: košarišskej starostky, riaditeľky múzea i zborového dozorcu Vladimíra Malého z jeho rodiska Krajného, predsedov a zástupcov spolkov M. R. Štefánika.  

     Bohoslužbám dodali slávnostný podtón nielen hudobný vstup cirkevného spevokolu, ale aj Zvonkohra Košariská-Priepasné – dnes zatiaľ v tomto žánre ojedinelá slovenská rarita -  pod taktovkou dirigenta Vlada Húsku. Lenka Hrajnohová, kronikárka zboru, nám ešte doplnila mnohé známe aj neznáme fakty zo života tohto kňaza:

    Vo svojom prvom vstupe pripomenula, ako tento veľký národovec (podľa neprajníkov ,,pansláv” ) dával svojim synom i dcéram druhé krstné meno slovanské – Igor, Ľudmila, Svätopluk, Oľga, Rastislav. Prečo na košarišskej fare platila Kollárova myšlienka ,,nábožnosť a národnosť sú sestry“? Prísny bol ako otec, farár, ale i ako národovec. Prebúdzal v deťoch tolerančné, buditeľské a národnorevolučné myšlienky, lásku k veľkomoravským koreňom. Vyznával Lutherov katechizmus podľa Jaroslava Vávru „ako zjavenú pravdu“. Dbal pri výchove nielen na ich duchovný, ale aj národný rozvoj. Z nízkeho farárskeho platu podporoval chlapcov v štúdiách.

   Túto kapitolu Pavlovho života doplnil predsedaSpoločnosti M.R.Štefánika Ján Tatara, ktorý o odchode detí na školy zdôraznil, že pre slovenského inteligenta vtedy existovali len dve možnosti : alebo sa poddať stále  silnejúcej maďarizácii a požívať v živote jej privilégiá, nesúc sa v závoze maďarskej vzdelaneckej vrstvy, alebo brániť svoj utláčaný ľud, vystaviac sa celoživotnej biede. Aj preto ich vypravoval so slovami: „Buďte v srdci vždy dobrí Slováci  a nehanbite sa za materinskú reč! Profesorov ničím nepokúšajte a proti sebe nepopudzujte! Na koho počujem, že sa hanbí za nás, nesmie mi domov, lebo ...“, mysliac na vernosť predkov slovenskej veci. Vďaka pravidlám a zásadám, ktoré v rodine platili, z nej vzišla jedna z našich najvýznamnejších osobností generál M. R. Štefánik. Jediným pokračovateľom v rodinnej tradícii kňazov sa stal syn Igor Branislav, neskoršie farár na Dolnej zemi v Báčskej Palanke.

   Druhý vstup rozoberal najmä cirkevnú stránku jeho života. Keď zaznela Smetanova Vltava „zvončekárov“, neodolal ani Slovenský rozhlas, ktorý tu od začiatku bohoslužby natáčal, túto atmosféru dávnych vekov musel zachytiť ... Dozvedeli sme sa, ako Pavol Štefánik v januári 1871 oficiálne nastúpil do cirkevného úradu na Košariská, kde aj učil v už postavenej škole. Pre prvú triedu vyučovania náboženstva napísal učebnicu Prvé začiatky učenia kresťanského evanjelického a. v.  Osvedčil sa aj ako výborný organizátor počas prvých rokov, keď sa napriek ťažkým pomerom na kopaniciach pustil do stavby druhej cirkevnej školy v Priepasnom, košarišskej fary a najmä chrámu s vežou, počas ktorého posviacky bol J.M.Hurbanom o 7 rokov slávnostne inštalovaný.Počas 42-ročnej cirkevnej služby dokonca 25 rokov zastával aj hodnosť školského dekana Nitrianskeho seniorátu novomestského okresu. Chcel priviesť k rastu a rozkvetu novozaložený CZ.  Bol vynikajúcim kňazom, cirkevníci sa s ním rozprávali s veľkou úctou. Počas výkladov a kázní sa vyznačoval aj výnimočnou pamäťou na dejinné miesta, udalosti, steny jeho fary zdobili známe osobnosti.Veľmi rád čítal i odoberal  cirkevné časopisy a publikácie, jeho knižnica (najmä z oblasti histórie a archeológie) obsahovala vyše 200 zväzkov. Plynne ovládal slovenský, nemecký a maďarský jazyk.Vo svojom voľnom čase sa venoval záhradkárčeniu vo farskej záhrade a včelárstvu.

     Návštevníci neskôr prešli na miestny cintorín, kde si pripomenuli, že  zomrel po takmer týždňovej chorobe a že na jeho pohrebe 17. apríla 1913 v košarišskom kostole kázal krajňanský farár Michal Bodický. Jeho nástupca Michal Valášek sa postaral o postavenie pomníka pre farára Štefánika a pripomenul, že jeho zásluha ako prvého farára ,,trvá déle, ako s kovu zhotovený alebo z kameňa vykresaný pomník, ktorý bude trvať dotiaľ, dokiaľ bude stáť táto cirkev. Postavil si ho sám, keď položil pevný základ tejto cirkvi...“ 

    A nedá mi, aby som ako účastníčka týchto podujatí nespomenula tak dnes aktuálne slová syna Milana Rastislava, tak vnútorne podobného otcovi Pavlovi. Veď napokon odzneli na obrade počas prezentácie knihy So šťastím bych sa delil od jeho pokračovateľa kňaza Pavla Proksu:

  „nie roznecovanie nenávisti, nie rozdúchavanie národnej nevraživosti, nie anarchistické zneužívanie nadobudnutej slobody a bezhlavá honba za hmotou...

-    lež každodenné praktizovanie úprimného srdečného bratstva nás vyvedie na vyšší stupeň kultúrnosti tejto epochy!“    

  A práve takými boli naše veľké osobnosti dejín, štúrovci, hurbanovci i štefánikovský rod a snažme sa byť aj my bežní ľudia. Nevyhovárajme sa na dobu, vždy bola nejaká, no dokážme – aj keď málom – že vieme žiť statočne...